Každoročné zvyšovanie minimálnej mzdy je klasickým rituálom takzvaného sociálneho štátu, ktorého zmyslom je predvádzanie sa politikov, ako majú na srdci „dôstojný život“ pracujúcich.
Nikoho preto neprekvapí, že s nástupom Fica zažíva tento pochybný inštitút renesanciu aj na Slovensku – jeho nová hodnota pre budúci rok bude 8 100 Sk. Tešiť by sa však nemal nikto. Ak existuje v ekonomickej obci konsenzus zdieľaný takmer jednotne, potom je to isto ten o škodlivosti minimálnej mzdy.
Dalo by sa pritom mávnuť rukou, veď zákonom stanovený najnižší plat poberá o čosi viac ako percento zamestnancov, takže jeho zvýšenie o 500 Sk (za dva roky je to skok o 1 200 Sk), vyzerá podstatne menej škodlivo ako iné opatrenia vlády. Rádovo väčší problém je však väzba asi 40 zákonov (predovšetkým odvodov), na minimálnu mzdu. Skutočnosť, že ani Dzurindova vláda nezrušila, a dokonca ani neuvažovala o zrušení tohto vedľajšieho efektu valorizácie najnižšej ceny práce, len dokazuje, ako tento „skrytý“ mechanizmus zvyšovania celkovej daňovej kvóty obľubujú politici bez rozdielu trička. Racionálnu odpoveď na otázku, prečo je vzťažnou hodnotou pre odvody práve minimálna mzda, nikto nikdy nedá – pretože neexistuje.
Faktom však je, že živnostníci sú každoročne najväčší porazení v tejto hre. Pozorovatelia politických systémov si totiž už dávno všimli, že nadmerný rast minimálnej mzdy je znakom korporativistického štátu – malí živnostníci sú presne tá vrstva, ktorej záujmy nemá kto hájiť na najvyšších rozhodovacích fórach, akým je tripartita.
Veľké firmy ľahšie obídu aj rozkolísanie platových pomerov v rámci podniku. Administratívne zvýšenie minimálnej mzdy totiž vyvoláva pochopiteľný tlak aj na susedných priečkach v rebríčku odmeňovania. Pre malých podnikateľov to však bude problém. A analytik Pavel Kohout už dávnejšie v súvislosti s českými pomermi poukázal aj na úplne skrytý efekt, ktorý zistili americkí ekonómovia: Nekvalifikovaní pracovníci sú pri príliš vysokej minimálnej mzde natoľko spokojní, že strácajú motiváciu na výkon a zlepšovanie svojich schopností. Iste, na Slovensku sa takými „subtílnosťami“ zatiaľ trápiť nemusíme, aspoň dovtedy, kým sú „motivácia“ a „výkony“ biedne aj na nadštandardne platených postoch. Napríklad v štátnej správe...
Základné argumenty proti minimálnej mzde sú známe desaťročia. A pokiaľ Slovensko nie je z inej planéty, skôr či neskôr sa dopady skokových valorizácií vypomstia podobne, ako napríklad v Maďarsku, kde štúdia akadémie vied o dopadoch zvyšovania minimálnej mzdy v rokoch 2000 až 2003 uvádza klasické a dobre známe efekty: Zníženie zamestnanosti (tých najchudobnejších), spomalenie rastu ekonomiky, ako aj prudké rozšírenie zóny „šedej ekonomiky“. Ak na Slovensku tieto „dobrodenia“ doteraz nevidieť, je to zrejme aj preto, že sme iba na začiatku experimentu, pričom pri súčasnom boome hospodárstva sa vyššia minimálna mzda pretavuje „len“ do pomalšieho rastu, čo sa pri jeho obrovskom, až 9-percentnom medziročnom tempe ešte stále stratí.
Pýtať sa práve Fica, prečo by u nás nemohla byť cena práce slobodnou zmluvou na princípe ponuky a dopytu, nemá význam. Hra s minimálnou mzdou je milovaná neresť aj rozumnejších politikov, ako je on (Radičová: „Inštitút minimálnej mzdy je na Slovensku stále veľmi potrebný...“). Minimálna mzda tu bude ako nezničiteľná relikvia až dovtedy, kým sa nezavedie inštitút minimálneho intelektu a minimálnej zodpovednosti ako základná podmienka na vykonávanie politickej profesie.
.peter Schutz
Nikoho preto neprekvapí, že s nástupom Fica zažíva tento pochybný inštitút renesanciu aj na Slovensku – jeho nová hodnota pre budúci rok bude 8 100 Sk. Tešiť by sa však nemal nikto. Ak existuje v ekonomickej obci konsenzus zdieľaný takmer jednotne, potom je to isto ten o škodlivosti minimálnej mzdy.
Dalo by sa pritom mávnuť rukou, veď zákonom stanovený najnižší plat poberá o čosi viac ako percento zamestnancov, takže jeho zvýšenie o 500 Sk (za dva roky je to skok o 1 200 Sk), vyzerá podstatne menej škodlivo ako iné opatrenia vlády. Rádovo väčší problém je však väzba asi 40 zákonov (predovšetkým odvodov), na minimálnu mzdu. Skutočnosť, že ani Dzurindova vláda nezrušila, a dokonca ani neuvažovala o zrušení tohto vedľajšieho efektu valorizácie najnižšej ceny práce, len dokazuje, ako tento „skrytý“ mechanizmus zvyšovania celkovej daňovej kvóty obľubujú politici bez rozdielu trička. Racionálnu odpoveď na otázku, prečo je vzťažnou hodnotou pre odvody práve minimálna mzda, nikto nikdy nedá – pretože neexistuje.
Faktom však je, že živnostníci sú každoročne najväčší porazení v tejto hre. Pozorovatelia politických systémov si totiž už dávno všimli, že nadmerný rast minimálnej mzdy je znakom korporativistického štátu – malí živnostníci sú presne tá vrstva, ktorej záujmy nemá kto hájiť na najvyšších rozhodovacích fórach, akým je tripartita.
Veľké firmy ľahšie obídu aj rozkolísanie platových pomerov v rámci podniku. Administratívne zvýšenie minimálnej mzdy totiž vyvoláva pochopiteľný tlak aj na susedných priečkach v rebríčku odmeňovania. Pre malých podnikateľov to však bude problém. A analytik Pavel Kohout už dávnejšie v súvislosti s českými pomermi poukázal aj na úplne skrytý efekt, ktorý zistili americkí ekonómovia: Nekvalifikovaní pracovníci sú pri príliš vysokej minimálnej mzde natoľko spokojní, že strácajú motiváciu na výkon a zlepšovanie svojich schopností. Iste, na Slovensku sa takými „subtílnosťami“ zatiaľ trápiť nemusíme, aspoň dovtedy, kým sú „motivácia“ a „výkony“ biedne aj na nadštandardne platených postoch. Napríklad v štátnej správe...
Základné argumenty proti minimálnej mzde sú známe desaťročia. A pokiaľ Slovensko nie je z inej planéty, skôr či neskôr sa dopady skokových valorizácií vypomstia podobne, ako napríklad v Maďarsku, kde štúdia akadémie vied o dopadoch zvyšovania minimálnej mzdy v rokoch 2000 až 2003 uvádza klasické a dobre známe efekty: Zníženie zamestnanosti (tých najchudobnejších), spomalenie rastu ekonomiky, ako aj prudké rozšírenie zóny „šedej ekonomiky“. Ak na Slovensku tieto „dobrodenia“ doteraz nevidieť, je to zrejme aj preto, že sme iba na začiatku experimentu, pričom pri súčasnom boome hospodárstva sa vyššia minimálna mzda pretavuje „len“ do pomalšieho rastu, čo sa pri jeho obrovskom, až 9-percentnom medziročnom tempe ešte stále stratí.
Pýtať sa práve Fica, prečo by u nás nemohla byť cena práce slobodnou zmluvou na princípe ponuky a dopytu, nemá význam. Hra s minimálnou mzdou je milovaná neresť aj rozumnejších politikov, ako je on (Radičová: „Inštitút minimálnej mzdy je na Slovensku stále veľmi potrebný...“). Minimálna mzda tu bude ako nezničiteľná relikvia až dovtedy, kým sa nezavedie inštitút minimálneho intelektu a minimálnej zodpovednosti ako základná podmienka na vykonávanie politickej profesie.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.