.niekedy v roku 1987 sme s kamarátmi absolvovali „puťák“ popri toku Hrona. Zastavili sme sa aj v Predajnej. Na dvoch kopčekoch za dedinou sa nám naskytol šokujúci výjav, ktorý sme dovtedy poznali iba z televízie – dve „jazierka“ pripomínajúce haváriu ropného tankera. Vznikli v roku 1964, no Petrochema tam vyvážala gudróny iba desať rokov. Odvtedy si nevie rady s ich likvidáciou. Videli sme mazľavý hnus a v ňom niekoľko utopených migrujúcich vtákov. To všetko v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry (NAPANT). Uplynulo vyše dvadsať rokov a situácia sa zásadne zmenila. K horšiemu.
.fabrika „tých Rusov“
„Ktovie, či tam neskončili aj niektoré Černákove obete,“ vravia miestni. Bez cynizmu, ak áno, nikto ich už zrejme nikdy neobjaví. Niet potápača, ktorý by sa do tohto hnusu potopil. Presnejšie, možno by sa potopil, nevyplával by však. Starostka Predajnej Tatiana Čontofalská bubnuje na poplach, hrozí zamorenie okolia. Pretože fabrika od leta nefunguje a od začiatku novembra je v konkurze. Dokonca ju odpojili od vody a elektriny. O jej neznámych majiteľoch tu zásadne hovoria ako o „tých Rusoch“ (sídlia údajne na treťom poschodí hotela Patriot vo Vranove nad Topľou, no so slovenskými úradmi nekomunikujú). Čo je najhoršie, firma prvýkrát v histórii prestala v lete cisternami odvážať pribúdajúcu vodu zo skládok Predajná I a Predajná II. Na väčšej z nich teraz na jeseň stúpla hladina až po okraj. Hrozí preliatie gudrónov a zamorenie okolia. Akútny stav. Všetci o ňom vedia, nikto však nekoná. „Ťažko môžeme niečo urobiť, kým nebude určený správca konkurznej podstaty Petrochemy,“ vysvetľuje riaditeľ banskobystrického Inšpektorátu životného prostredia Daniel Magic.
Starostka Čontofalská, ktorá je vo funkcii tretie volebné obdobie, sa však nevzdáva. „Tie skládky pri leteckom pohľade pripomínajú dve čierne oči,“ hovorí s náznakom poetického humoru. Ten ju však rýchlo prejde, keď pravidelne, raz mesačne, urobí obhliadku svojho chotára. Kontroluje najmä čierne skládky, vznikli už aj na gudrónoch. „Naši aktivační pracovníci v lete vyčistili celé okolie. Nazbierala sa liazka bordelu, niekto tam dokonca vyhodil celú dielňu,“ vraví starostka Čontofalská, keď sa prechádzame (čo nie je príliš vhodný výraz, pretože to evokuje príjemnú činnosť) okolo gudrónových jám. Pri jednej z nich je čulý ruch. Žena stojí, dvaja chlapi kopú krompáčom. Žeby mŕtvola? Podídeme bližšie a zistíme, že „iba“ vykopávajú železné súčasti bývalého – no dávno nefunkčného – systému oplotenia, ktorý na odporúčania NAPANT-u plašil migrujúce vtáctvo. Vraj si to berú do zberu. Čo už. Gudrónové jamy už dávno nemajú ostrahu ani tabuľku, ktorá by upozorňovala na zákaz vstupu.
„Raz spoluobčan priniesol kačicu z gudrónovej jamy, celú od ropy. Ešte žila. Volali sme na ochranu prírody, čo s ňou. Umyte ju, povedali. Potom ale zomrela,“ spomína starostka a pokračuje: „Ľudia sú už rezignovaní. Roky sa s tým nič nedeje. Cítia to v podvedomí ako hrozbu, zatiaľ sa však nikomu nič tragické nestalo.“ V roku 2000 vzniklo Združenie obcí pre zlepšenie životného prostredia Dubová s cieľom riešiť najmä gudróny. Vznikla štúdia, ktorá počítala so spaľovňou nebezpečného odpadu nadregionálneho významu. Výsledok? Občania troch dotknutých obcí (Predajná, Ráztoka a Nemecká) napokon v referende jej vybudovanie jednoznačne zamietli – zo strachu o svoje zdravie, pretože sa obávali spaľovania odpadov zo širokého okolia. Ich zdravie je však ohrozené naďalej.
Firma Enviconsult zo Žiliny vypracovala v roku 1997 na uvedenú lokalitu hydrogeologický prieskum. V jeho závere konštatuje, že táto stará environmentálna záťaž leží v geologicky nevhodnom prostredí, pričom „zrážkové vody akumulované na skládkach gudrónov majú charakter koncentrovaných výluhov s extrémne vysokými obsahmi síranov, aromatických uhľovodíkov a nepolárnych extrahovateľných látok. V prípade havarijného úniku týchto vôd zo skládok predstavujú výrazné riziko pre životné prostredie najmä organické polutanty, vzhľadom na svoje karcinogénne vlastnosti.“ Firma EnviGeo z Banskej Bystrice spracovala v roku 1999 projekt technického riešenia likvidácie, sanácie a rekultivácie týchto skládok nebezpečných odpadov. Majitelia Petrochemy, ktorých sa už medzičasom vystriedalo niekoľko, však ani jedno z troch navrhovaných riešení nerealizovali.
.na polceste
Mária Babiaková nastúpila po ukončení štúdia ekológie na pražskej Vysokej škole chemicko-technologickej v roku 1983 do Petrochemy Dubová, štátneho podniku. Rok predtým „zmizlo“ z jám do podzemia 60-tisíc ton gudrónov. Kam presne, sa nikdy nezistilo. Išlo pritom o viac ako polovicu objemu jednej zo skládok.
„Nezamorilo to podzemné vody. Sú tam vrty, nič sa však nezistilo,“ spomína si Babiaková, pričom opisuje pokus firmy o prekrytie skládok, ktoré nemajú vyriešené podložie: „Pokúšali sa ich v roku 1983 prekryť takzvaným pohyblivým roštom. Drevené brvná, fólia, stohy slamy, opäť fólia a zemina, v ktorej boli zasadené nízkokoreniace stromčeky. Najprv sa to osvedčilo. Nepočítalo sa však s tým, že skládka ďalej pracuje. Začalo to bublať, unikali plyny, až sa to roztrhlo a rošt sa prepadol.“
V tom čase sa už gudróny do jám nevyvážali, naopak, ich obsah sa postupne likvidoval v spaľovni. Babiaková pracovala v Petrocheme do roku 1996. Prvým privatizérom bol Karol Konárik, po ňom sa až do súčasnosti vymenili ďalší traja, štyria vlastníci, medzi inými aj Istrokapitál. „Súčasťou každého privatizačného projektu boli ekologické dlhy. Naše oddelenie ich vyčíslilo v prípade Petrochemy takmer na miliardu korún. Vždy však chýbala spätná väzba z Fondu národného majetku, ktorý neupozornil príslušné orgány štátnej správy, že nový vlastník získal firmu o miliardu lacnejšie. S tým, že zabezpečí likvidáciu environmentálnej záťaže,“ vysvetľuje Babiaková. Lenže deväťdesiate roky boli povestné mečiarovskou „výrobou domácej kapitálotvornej vrstvy“, kde sa na také maličkosti ako miliardové ekologické dlhy príliš nedbalo. Koreň problémov leží v dobe, keď FNM podpisoval privatizačné zmluvy pre domácich podnikateľov, ale bez záväzkov. Odrazu nebol za environmentálne záťaže nikto zodpovedný. Na rozdiel od Českej republiky, kde štát poskytol podnikom veľký balík na ich likvidáciu. Na ilustráciu, o aké náklady ide: Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP) vypracovala finančný odhad, podľa ktorej sa doteraz vynaložilo na sanáciu kontaminovaných lokalít na Slovensku 615 miliónov eur. Pričom na prieskum pravdepodobných environmentálnych záťaží je potrebné investovať odhadom 6,5 až 8,3 milióna eur a cenu za prieskumy, sanácie a monitoring environmentálnych záťaží vyčíslila na 480 až 715 miliónov eur. Sme teda iba v polovici, po dvadsiatich rokoch od socializmu...
.historky z podsvetia (a podzemia)
Pulp fiction na horehronský spôsob pripomínajú ďalšie skúsenosti Márie Babiakovej, ktorá od roku 1996 pracuje ako odborný radca obvodného úradu životného prostredia v Brezne. Každý nový majiteľ sa menej a menej unúval s odstraňovaním záťaží. Pritom tretia, možno najzávažnejšia skládka gudrónov sa nachádza priamo v areáli fabriky. „Uložili sme Petrocheme opatrenia, museli zvážať zrážkovú vodu. A museli aj hľadať spôsob, ako postupne zlikvidovať skládky. Mali za úlohu zneškodniť každý rok tisícpäťsto ton gudrónov. Aj to robili, do roku 2006,“ hovorí Babiaková a pokračuje: „Vtedy sme zistili, že firma začala spaľovať cudzie odpady na úkor vlastných gudrónov, aby vylepšila svoju ekonomickú bilanciu. Dostali od nás sankciu, no nezaplatili ju. Požiadali o niekoľko odkladov. Povolili sme im jednu zmenu termínu, druhú už nie. Bolo prerušené konanie, sľubovali nám, že majú rozbehnuté akcie v Rusku, s Rohožníkom. To už viedlo do stratena, naťahovali čas. Ostal platný termín, že v roku 2006 musia zneškodniť tritisíc ton gudrónov, čo neurobili a dostali pokutu desaťtisíc eur. Nezaplatili, doteraz sa to naťahuje.“
Bizarná je najmä otázka, s kým vlastne úrad životného prostredia v Brezne komunikuje. Zákon ukladá firme oznámiť úradom zmenu identifikačných údajov. Žijeme však na Slovensku, a tak sa štátni úradníci často„hrajú“ na detektívov. „Poslali sme korešpondenciu do Vranova nad Topľou, kde uviedli noví majitelia svoje sídlo. Vrátilo sa nám to ako adresát neznámy. Keďže som v Petrocheme roky pracovala a mám tam osobné kontakty, informovala som sa, kam treba posielať oficiálne zásielky. Vraj naďalej do Dubovej, znela odpoveď. S firmou som pritom naposledy oficiálne komunikovala v apríli, keď jej náš úrad ukladal pokutu. Ruskí majitelia nikdy neprišli na rokovanie, vždy dávali niekomu splnomocnenie,“ dodáva Babiaková s tým, že na havarijnú situáciu upozornila nedávno kompetentné orgány, aj ministerstvo a krízový štáb v Brezne. Ani tie však nevedia, s kým by mali rokovať, majiteľ je známy, no nezvestný. A tak sa zrejme čaká na to, až gudróny pretečú a zamoria okolie...
So zaujímavými zisteniami prišiel nedávno týždenník TREND (45/2009). Reportér Gabriel Beer označuje Petrochemu za horúceho kandidáta, na mieru ktorého poslanci písali zákon o strategických podnikoch. Firma s viac ako desaťkrát nižšou kapacitou ako Slovnaft je v konkurze. Je schopná spracovať iba ropu s nízkym obsahom síry, ktorá sa dovážala vagónmi z Kazachstanu. Petrochema prestáva byť zaujímavá ako výrobca či veľký zamestnávateľ (dnes v nej pracuje iba zopár desiatok ľudí, je odpojená od sietí), no objekty a pozemky môžu byť cenné ako sklady pohonných látok. Hovorí sa o kazašskom záujemcovi, o všetkom však musí rozhodnúť správca konkurznej podstaty – a ten ešte nebol ani vymenovaný.
.neplatí, že znečisťovateľ platí
SAŽP v rokoch 2006 až 2008 identifikovala 1 819 lokalít, z nich 1 200 vysokorizikových, so závažným nebezpečenstvom pre zdravie človeka a životné prostredie. Patria tam aj gudrónové jamy v Predajnej ako jedna zo 44 vysokorizikových záťaží v Banskobystrickom kraji. Celkovo je vysoký počet environmentálnych záťaží viazaný najmä na strojárenský a petrochemický priemysel vrátane čerpacích staníc pohonných látok V prípade chemického priemyslu ide často o najrozsiahlejšie a najrizikovejšie environmentálne záťaže. Kto však zaplatí vysoké náklady na sanáciu? Únia, dúfa slovenská vláda aj podnikatelia. V tom je však problém – chýba potrebná legislatíva.
Podľa analýzy ministerstva životného prostredia doterajšia prax ukazuje, že platná slovenská legislatíva nevytvára dostatočný tlak na osoby zodpovedné za environmentálne záťaže a že na mnohých lokalitách zodpovedné osoby ani nie je možné identifikovať. Z uvedeného dôvodu Ministerstvo životného prostredia SR začalo ešte v roku 2003 s prípravou zákona o environmentálnych záťažiach. „Návrh zákona o environmentálnych záťažiach je v súčasnosti vo vysokom štádiu rozpracovania, no z viacerých príčin sa ho nepodarilo presadiť. Jednou z nich je memorandum, ktoré vláda v marci podpísala so zamestnávateľskými zväzmi. Podľa neho sa v čase krízy nebudú predkladať návrhy zákonov, ktoré budú mať dopad na zamestnávateľov. Ďalšou bariérou prijatia zákona sú nedoriešené pripomienky vznesené zo strany podnikateľskej sféry,“ uvádza správa ministerstva.
Na potrebný zákon o environmentálnych záťažiach sa stále iba čaká. Za malý úspech možno považovať fakt, že do novely tzv. geologického zákona, ktorá má účinnosť teraz od novembra, sa čiastočne zapracovala problematika environmentálnych záťaží. Z ustanovení zákona však ich držiteľom nevyplývajú žiadne povinnosti. Kľúčový by mal byť princíp „znečisťovateľ platí“. Ten však stále neplatí.
„Čerpania zdrojov z EÚ sa začali od roku 2007, na environmentálne záťaže však až doteraz nebola prijatá vhodná legislatíva, ktorú Únia požadovala už pri vyjednávaní o vstupe,“ vysvetľuje Katarína Paluchová zo SAŽP a pokračuje: „Štrukturálne fondy už Slovensko čerpá tri roky, v prípade odstraňovania environmentálnych záťaží však nie v dostatočnej miere. Ministerstvo v spolupráci so SAŽP a odborníkmi pre danú oblasť pripravovalo zákon o environmentálnych záťažiach už od roku 2003, s veľkou snahou geologickej sekcie uviesť ho do praxe. Všetko dôležité sa definovalo, najmä zodpovedné osoby, vstúpila však do toho priemyselná loby a proces sa oddialil.“
Magické – a treba povedať, že skompromitované – slovíčko eurofondy môže mať opäť nový obsah. Aj v hre o likvidáciu starých záťaží pôjde o veľké peniaze. Slovensko však vinou politikov stratilo dlhé roky. Sú tu pritom firmy, väčšinou ide o zahraničných investorov zvyknutých zo svojich krajín na inak nastavené pravidlá (napríklad Slovnaft, SPP, Matador, VW či elektrárne), ktoré už robia sanácie envirozáťaží aj bez potrebného zákona a eurofondov. Z vlastného.
.fabrika „tých Rusov“
„Ktovie, či tam neskončili aj niektoré Černákove obete,“ vravia miestni. Bez cynizmu, ak áno, nikto ich už zrejme nikdy neobjaví. Niet potápača, ktorý by sa do tohto hnusu potopil. Presnejšie, možno by sa potopil, nevyplával by však. Starostka Predajnej Tatiana Čontofalská bubnuje na poplach, hrozí zamorenie okolia. Pretože fabrika od leta nefunguje a od začiatku novembra je v konkurze. Dokonca ju odpojili od vody a elektriny. O jej neznámych majiteľoch tu zásadne hovoria ako o „tých Rusoch“ (sídlia údajne na treťom poschodí hotela Patriot vo Vranove nad Topľou, no so slovenskými úradmi nekomunikujú). Čo je najhoršie, firma prvýkrát v histórii prestala v lete cisternami odvážať pribúdajúcu vodu zo skládok Predajná I a Predajná II. Na väčšej z nich teraz na jeseň stúpla hladina až po okraj. Hrozí preliatie gudrónov a zamorenie okolia. Akútny stav. Všetci o ňom vedia, nikto však nekoná. „Ťažko môžeme niečo urobiť, kým nebude určený správca konkurznej podstaty Petrochemy,“ vysvetľuje riaditeľ banskobystrického Inšpektorátu životného prostredia Daniel Magic.
Starostka Čontofalská, ktorá je vo funkcii tretie volebné obdobie, sa však nevzdáva. „Tie skládky pri leteckom pohľade pripomínajú dve čierne oči,“ hovorí s náznakom poetického humoru. Ten ju však rýchlo prejde, keď pravidelne, raz mesačne, urobí obhliadku svojho chotára. Kontroluje najmä čierne skládky, vznikli už aj na gudrónoch. „Naši aktivační pracovníci v lete vyčistili celé okolie. Nazbierala sa liazka bordelu, niekto tam dokonca vyhodil celú dielňu,“ vraví starostka Čontofalská, keď sa prechádzame (čo nie je príliš vhodný výraz, pretože to evokuje príjemnú činnosť) okolo gudrónových jám. Pri jednej z nich je čulý ruch. Žena stojí, dvaja chlapi kopú krompáčom. Žeby mŕtvola? Podídeme bližšie a zistíme, že „iba“ vykopávajú železné súčasti bývalého – no dávno nefunkčného – systému oplotenia, ktorý na odporúčania NAPANT-u plašil migrujúce vtáctvo. Vraj si to berú do zberu. Čo už. Gudrónové jamy už dávno nemajú ostrahu ani tabuľku, ktorá by upozorňovala na zákaz vstupu.
„Raz spoluobčan priniesol kačicu z gudrónovej jamy, celú od ropy. Ešte žila. Volali sme na ochranu prírody, čo s ňou. Umyte ju, povedali. Potom ale zomrela,“ spomína starostka a pokračuje: „Ľudia sú už rezignovaní. Roky sa s tým nič nedeje. Cítia to v podvedomí ako hrozbu, zatiaľ sa však nikomu nič tragické nestalo.“ V roku 2000 vzniklo Združenie obcí pre zlepšenie životného prostredia Dubová s cieľom riešiť najmä gudróny. Vznikla štúdia, ktorá počítala so spaľovňou nebezpečného odpadu nadregionálneho významu. Výsledok? Občania troch dotknutých obcí (Predajná, Ráztoka a Nemecká) napokon v referende jej vybudovanie jednoznačne zamietli – zo strachu o svoje zdravie, pretože sa obávali spaľovania odpadov zo širokého okolia. Ich zdravie je však ohrozené naďalej.
Firma Enviconsult zo Žiliny vypracovala v roku 1997 na uvedenú lokalitu hydrogeologický prieskum. V jeho závere konštatuje, že táto stará environmentálna záťaž leží v geologicky nevhodnom prostredí, pričom „zrážkové vody akumulované na skládkach gudrónov majú charakter koncentrovaných výluhov s extrémne vysokými obsahmi síranov, aromatických uhľovodíkov a nepolárnych extrahovateľných látok. V prípade havarijného úniku týchto vôd zo skládok predstavujú výrazné riziko pre životné prostredie najmä organické polutanty, vzhľadom na svoje karcinogénne vlastnosti.“ Firma EnviGeo z Banskej Bystrice spracovala v roku 1999 projekt technického riešenia likvidácie, sanácie a rekultivácie týchto skládok nebezpečných odpadov. Majitelia Petrochemy, ktorých sa už medzičasom vystriedalo niekoľko, však ani jedno z troch navrhovaných riešení nerealizovali.
.na polceste
Mária Babiaková nastúpila po ukončení štúdia ekológie na pražskej Vysokej škole chemicko-technologickej v roku 1983 do Petrochemy Dubová, štátneho podniku. Rok predtým „zmizlo“ z jám do podzemia 60-tisíc ton gudrónov. Kam presne, sa nikdy nezistilo. Išlo pritom o viac ako polovicu objemu jednej zo skládok.
„Nezamorilo to podzemné vody. Sú tam vrty, nič sa však nezistilo,“ spomína si Babiaková, pričom opisuje pokus firmy o prekrytie skládok, ktoré nemajú vyriešené podložie: „Pokúšali sa ich v roku 1983 prekryť takzvaným pohyblivým roštom. Drevené brvná, fólia, stohy slamy, opäť fólia a zemina, v ktorej boli zasadené nízkokoreniace stromčeky. Najprv sa to osvedčilo. Nepočítalo sa však s tým, že skládka ďalej pracuje. Začalo to bublať, unikali plyny, až sa to roztrhlo a rošt sa prepadol.“
V tom čase sa už gudróny do jám nevyvážali, naopak, ich obsah sa postupne likvidoval v spaľovni. Babiaková pracovala v Petrocheme do roku 1996. Prvým privatizérom bol Karol Konárik, po ňom sa až do súčasnosti vymenili ďalší traja, štyria vlastníci, medzi inými aj Istrokapitál. „Súčasťou každého privatizačného projektu boli ekologické dlhy. Naše oddelenie ich vyčíslilo v prípade Petrochemy takmer na miliardu korún. Vždy však chýbala spätná väzba z Fondu národného majetku, ktorý neupozornil príslušné orgány štátnej správy, že nový vlastník získal firmu o miliardu lacnejšie. S tým, že zabezpečí likvidáciu environmentálnej záťaže,“ vysvetľuje Babiaková. Lenže deväťdesiate roky boli povestné mečiarovskou „výrobou domácej kapitálotvornej vrstvy“, kde sa na také maličkosti ako miliardové ekologické dlhy príliš nedbalo. Koreň problémov leží v dobe, keď FNM podpisoval privatizačné zmluvy pre domácich podnikateľov, ale bez záväzkov. Odrazu nebol za environmentálne záťaže nikto zodpovedný. Na rozdiel od Českej republiky, kde štát poskytol podnikom veľký balík na ich likvidáciu. Na ilustráciu, o aké náklady ide: Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP) vypracovala finančný odhad, podľa ktorej sa doteraz vynaložilo na sanáciu kontaminovaných lokalít na Slovensku 615 miliónov eur. Pričom na prieskum pravdepodobných environmentálnych záťaží je potrebné investovať odhadom 6,5 až 8,3 milióna eur a cenu za prieskumy, sanácie a monitoring environmentálnych záťaží vyčíslila na 480 až 715 miliónov eur. Sme teda iba v polovici, po dvadsiatich rokoch od socializmu...
.historky z podsvetia (a podzemia)
Pulp fiction na horehronský spôsob pripomínajú ďalšie skúsenosti Márie Babiakovej, ktorá od roku 1996 pracuje ako odborný radca obvodného úradu životného prostredia v Brezne. Každý nový majiteľ sa menej a menej unúval s odstraňovaním záťaží. Pritom tretia, možno najzávažnejšia skládka gudrónov sa nachádza priamo v areáli fabriky. „Uložili sme Petrocheme opatrenia, museli zvážať zrážkovú vodu. A museli aj hľadať spôsob, ako postupne zlikvidovať skládky. Mali za úlohu zneškodniť každý rok tisícpäťsto ton gudrónov. Aj to robili, do roku 2006,“ hovorí Babiaková a pokračuje: „Vtedy sme zistili, že firma začala spaľovať cudzie odpady na úkor vlastných gudrónov, aby vylepšila svoju ekonomickú bilanciu. Dostali od nás sankciu, no nezaplatili ju. Požiadali o niekoľko odkladov. Povolili sme im jednu zmenu termínu, druhú už nie. Bolo prerušené konanie, sľubovali nám, že majú rozbehnuté akcie v Rusku, s Rohožníkom. To už viedlo do stratena, naťahovali čas. Ostal platný termín, že v roku 2006 musia zneškodniť tritisíc ton gudrónov, čo neurobili a dostali pokutu desaťtisíc eur. Nezaplatili, doteraz sa to naťahuje.“
Bizarná je najmä otázka, s kým vlastne úrad životného prostredia v Brezne komunikuje. Zákon ukladá firme oznámiť úradom zmenu identifikačných údajov. Žijeme však na Slovensku, a tak sa štátni úradníci často„hrajú“ na detektívov. „Poslali sme korešpondenciu do Vranova nad Topľou, kde uviedli noví majitelia svoje sídlo. Vrátilo sa nám to ako adresát neznámy. Keďže som v Petrocheme roky pracovala a mám tam osobné kontakty, informovala som sa, kam treba posielať oficiálne zásielky. Vraj naďalej do Dubovej, znela odpoveď. S firmou som pritom naposledy oficiálne komunikovala v apríli, keď jej náš úrad ukladal pokutu. Ruskí majitelia nikdy neprišli na rokovanie, vždy dávali niekomu splnomocnenie,“ dodáva Babiaková s tým, že na havarijnú situáciu upozornila nedávno kompetentné orgány, aj ministerstvo a krízový štáb v Brezne. Ani tie však nevedia, s kým by mali rokovať, majiteľ je známy, no nezvestný. A tak sa zrejme čaká na to, až gudróny pretečú a zamoria okolie...
So zaujímavými zisteniami prišiel nedávno týždenník TREND (45/2009). Reportér Gabriel Beer označuje Petrochemu za horúceho kandidáta, na mieru ktorého poslanci písali zákon o strategických podnikoch. Firma s viac ako desaťkrát nižšou kapacitou ako Slovnaft je v konkurze. Je schopná spracovať iba ropu s nízkym obsahom síry, ktorá sa dovážala vagónmi z Kazachstanu. Petrochema prestáva byť zaujímavá ako výrobca či veľký zamestnávateľ (dnes v nej pracuje iba zopár desiatok ľudí, je odpojená od sietí), no objekty a pozemky môžu byť cenné ako sklady pohonných látok. Hovorí sa o kazašskom záujemcovi, o všetkom však musí rozhodnúť správca konkurznej podstaty – a ten ešte nebol ani vymenovaný.
.neplatí, že znečisťovateľ platí
SAŽP v rokoch 2006 až 2008 identifikovala 1 819 lokalít, z nich 1 200 vysokorizikových, so závažným nebezpečenstvom pre zdravie človeka a životné prostredie. Patria tam aj gudrónové jamy v Predajnej ako jedna zo 44 vysokorizikových záťaží v Banskobystrickom kraji. Celkovo je vysoký počet environmentálnych záťaží viazaný najmä na strojárenský a petrochemický priemysel vrátane čerpacích staníc pohonných látok V prípade chemického priemyslu ide často o najrozsiahlejšie a najrizikovejšie environmentálne záťaže. Kto však zaplatí vysoké náklady na sanáciu? Únia, dúfa slovenská vláda aj podnikatelia. V tom je však problém – chýba potrebná legislatíva.
Podľa analýzy ministerstva životného prostredia doterajšia prax ukazuje, že platná slovenská legislatíva nevytvára dostatočný tlak na osoby zodpovedné za environmentálne záťaže a že na mnohých lokalitách zodpovedné osoby ani nie je možné identifikovať. Z uvedeného dôvodu Ministerstvo životného prostredia SR začalo ešte v roku 2003 s prípravou zákona o environmentálnych záťažiach. „Návrh zákona o environmentálnych záťažiach je v súčasnosti vo vysokom štádiu rozpracovania, no z viacerých príčin sa ho nepodarilo presadiť. Jednou z nich je memorandum, ktoré vláda v marci podpísala so zamestnávateľskými zväzmi. Podľa neho sa v čase krízy nebudú predkladať návrhy zákonov, ktoré budú mať dopad na zamestnávateľov. Ďalšou bariérou prijatia zákona sú nedoriešené pripomienky vznesené zo strany podnikateľskej sféry,“ uvádza správa ministerstva.
Na potrebný zákon o environmentálnych záťažiach sa stále iba čaká. Za malý úspech možno považovať fakt, že do novely tzv. geologického zákona, ktorá má účinnosť teraz od novembra, sa čiastočne zapracovala problematika environmentálnych záťaží. Z ustanovení zákona však ich držiteľom nevyplývajú žiadne povinnosti. Kľúčový by mal byť princíp „znečisťovateľ platí“. Ten však stále neplatí.
„Čerpania zdrojov z EÚ sa začali od roku 2007, na environmentálne záťaže však až doteraz nebola prijatá vhodná legislatíva, ktorú Únia požadovala už pri vyjednávaní o vstupe,“ vysvetľuje Katarína Paluchová zo SAŽP a pokračuje: „Štrukturálne fondy už Slovensko čerpá tri roky, v prípade odstraňovania environmentálnych záťaží však nie v dostatočnej miere. Ministerstvo v spolupráci so SAŽP a odborníkmi pre danú oblasť pripravovalo zákon o environmentálnych záťažiach už od roku 2003, s veľkou snahou geologickej sekcie uviesť ho do praxe. Všetko dôležité sa definovalo, najmä zodpovedné osoby, vstúpila však do toho priemyselná loby a proces sa oddialil.“
Magické – a treba povedať, že skompromitované – slovíčko eurofondy môže mať opäť nový obsah. Aj v hre o likvidáciu starých záťaží pôjde o veľké peniaze. Slovensko však vinou politikov stratilo dlhé roky. Sú tu pritom firmy, väčšinou ide o zahraničných investorov zvyknutých zo svojich krajín na inak nastavené pravidlá (napríklad Slovnaft, SPP, Matador, VW či elektrárne), ktoré už robia sanácie envirozáťaží aj bez potrebného zákona a eurofondov. Z vlastného.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.