Netradične sa prvá časť trojmozaiky týka Starého kontinentu iba okľukou. Je to už dávno, čo bol v Spojených štátoch amerických populárny žáner minstrel show. A hoci slovo minstrel označuje inak aj trubadúra, v tejto súvislosti šlo o niečo celkom iné. Tzv. minstrel shows bavili publikum komickými scénkami a pesničkami zo života černochov. Až do občianskej vojny ich predvádzali bieli herci, ktorí si v rámci roly začiernili tváre. Keďže predstavenia ťažili najmä z rôznych komických stereotypov o černochoch, s rozvojom amerického hnutia za rasovú rovnoprávnosť ich popularita logicky klesala. Ešte v šesťdesiatych rokoch sa občas uvádzali amatérsky na univerzitnej pôde, no dnes už by bolo nemysliteľné niečo takéto v USA organizovať, propagovať a podporovať. Minstrelovaniu, skrátka, odzvonilo.
.začiernená tvár
V Nemecku sa však nápad so začiernenou tvárou a miestami až prehnaným „černošským“ vystupovaním stal nosnou ideou filmu. Investigatívny novinár, spisovateľ a dokumentarista Gunter Wallraff sa prestrojil za Afričana, dal si namaľovať tvár i fúzy načierno, na hlavu si nasadil huňatú afroparochňu a vyše roka putoval po rôznych kútoch Nemecka so skrytou kamerou. Vstupoval do interakcie s belochmi v rozličných situáciách a tajne zaznamenával ich reakcie. Takmer dostal bitku od neonacistov, ale jeho samého omnoho väčšmi šokoval prístup bežných stredostavovských Nemcov, ktorí sa k nemu často správali podozrievavo až odmietavo. Wallraff, známy mnohými investigatívnymi projektmi, ktoré si vyžiadali zmenu totožnosti, hovorí o svojom filme ako o diele, ktorého výsledok nevedel predvídať. „Nevedel som, čo zistíme, a myslel som si, že film bude možno aj o tom, akou tolerantnou a otvorenou krajinou sme sa stali,“ vysvetľoval publiku v Berlíne po premietaní svojho najnovšieho filmu, ktorý dostal názov Schwarz auf Weiss – Čierna na bielej.
Wallraff, tento novodobý „minstrel“, rozhodne nechcel svojím maskovaním Afričanov nepekne parodovať. Naopak, kritický tón jeho filmu mieri na bielych občanov Nemecka a otvára ďalšiu kapitolu debát o rasizme v nemeckej spoločnosti. Paradoxne sa však predsa našli takí, ktorým jeho mejkap prekáža a pokladajú ho za urážku svojej rasy. Sven Mekarides, generálny tajomník Rady Afriky v Berlíne, k nim patrí. Podľa Mekaridesa je Wallraffovo stvárnenie hlavnej černošskej postavy karikatúrou. Lámaná nemčina, pestré oblečenie a afroúčes, tvrdí Mekarides, podporujú stereotypy o Afričanoch, a tým vlastne prispievajú k rasizmu. Toto Gunter Wallraff pravdepodobne nečakal: že sa sám ocitne v škatuľke rasistov. Je to však znepokojujúce: ak už ani nevieme, čo rasizmus je, a vidíme ho aj v tej najlepšej snahe, môžeme o ňom vlastne ešte efektívne diskutovať a niečo proti nemu urobiť?
.zmluva s Nemeckom
Otázka rasizmu však v Nemecku nutne súvisí aj s diskusiou o tom, čím táto krajina bola, je a má v budúcnosti byť. Nemecko priznáva, že svoje demografické problémy nemôže vyriešiť imigráciou. Tá sa navyše ukazuje ako dvojsečná zbraň, najmä keď viaceré prisťahovalecké komunity dávajú prednosť uzavretému životu, odmietaniu západných hodnôt a často až nepriateľskému postoju k svojmu okoliu. A tak nemecký štát začína vidieť čiastočné riešenie v dohode, ktorú by podpisoval s prisťahovalcami. V tejto zmluve, ktorá je zatiaľ len v štádiu tvorby, by každý človek, ktorý chce v Nemecku dlhodobejšie žiť a pracovať, súhlasil s prijatím „nemeckých hodnôt“ čiže s rovnoprávnosťou pohlaví, slobodou vyjadrenia a integráciou do spoločnosti. Bola by tam napríklad zakotvená podmienka, že prisťahovalec sa naučí po nemecky. Komisárka pre imigráciu Maria Boehmer, ktorá zmluvu prezentuje médiám, považuje túto iniciatívu za veľmi dôležitú.
Nečudo. Skutočnosť je taká, že v Nemecku sa dosť bežne vyskytujú prisťahovalecké skupiny, ktoré pokladajú ženy za podradné bytosti a slobodu slova za diablov nástroj, ba ani nepokladajú za nutné naučiť sa jazyk krajiny, ktorá ich prijala.
Otázne však je, ako mieni Nemecko dodržiavanie podobnej zmluvy vymáhať. Časť imigrantov sa totiž integrovať chce – a takí žiadnu zmluvu podpisovať nemusia. Tí, ktorí integráciu z princípu odmietajú, zmluvu rešpektovať nebudú, aj keby ju podpísali. Vyzerá to teda iba na ďalší zúfalý pokus o riešenie ťažko riešiteľnej situácie. Alebo bude pani komisárka osobne obchádzať všetky prisťahovalecké komunity, búchať na dvere a strkať tým, ktorí otvoria, pod nos zmluvu na podpis? Aj keby to urobila, efekt bude pravdepodobne minimálny. A obvinenia z rasizmu sa na jej hlavu sypú už teraz.
.začiernená tvár
V Nemecku sa však nápad so začiernenou tvárou a miestami až prehnaným „černošským“ vystupovaním stal nosnou ideou filmu. Investigatívny novinár, spisovateľ a dokumentarista Gunter Wallraff sa prestrojil za Afričana, dal si namaľovať tvár i fúzy načierno, na hlavu si nasadil huňatú afroparochňu a vyše roka putoval po rôznych kútoch Nemecka so skrytou kamerou. Vstupoval do interakcie s belochmi v rozličných situáciách a tajne zaznamenával ich reakcie. Takmer dostal bitku od neonacistov, ale jeho samého omnoho väčšmi šokoval prístup bežných stredostavovských Nemcov, ktorí sa k nemu často správali podozrievavo až odmietavo. Wallraff, známy mnohými investigatívnymi projektmi, ktoré si vyžiadali zmenu totožnosti, hovorí o svojom filme ako o diele, ktorého výsledok nevedel predvídať. „Nevedel som, čo zistíme, a myslel som si, že film bude možno aj o tom, akou tolerantnou a otvorenou krajinou sme sa stali,“ vysvetľoval publiku v Berlíne po premietaní svojho najnovšieho filmu, ktorý dostal názov Schwarz auf Weiss – Čierna na bielej.
Wallraff, tento novodobý „minstrel“, rozhodne nechcel svojím maskovaním Afričanov nepekne parodovať. Naopak, kritický tón jeho filmu mieri na bielych občanov Nemecka a otvára ďalšiu kapitolu debát o rasizme v nemeckej spoločnosti. Paradoxne sa však predsa našli takí, ktorým jeho mejkap prekáža a pokladajú ho za urážku svojej rasy. Sven Mekarides, generálny tajomník Rady Afriky v Berlíne, k nim patrí. Podľa Mekaridesa je Wallraffovo stvárnenie hlavnej černošskej postavy karikatúrou. Lámaná nemčina, pestré oblečenie a afroúčes, tvrdí Mekarides, podporujú stereotypy o Afričanoch, a tým vlastne prispievajú k rasizmu. Toto Gunter Wallraff pravdepodobne nečakal: že sa sám ocitne v škatuľke rasistov. Je to však znepokojujúce: ak už ani nevieme, čo rasizmus je, a vidíme ho aj v tej najlepšej snahe, môžeme o ňom vlastne ešte efektívne diskutovať a niečo proti nemu urobiť?
.zmluva s Nemeckom
Otázka rasizmu však v Nemecku nutne súvisí aj s diskusiou o tom, čím táto krajina bola, je a má v budúcnosti byť. Nemecko priznáva, že svoje demografické problémy nemôže vyriešiť imigráciou. Tá sa navyše ukazuje ako dvojsečná zbraň, najmä keď viaceré prisťahovalecké komunity dávajú prednosť uzavretému životu, odmietaniu západných hodnôt a často až nepriateľskému postoju k svojmu okoliu. A tak nemecký štát začína vidieť čiastočné riešenie v dohode, ktorú by podpisoval s prisťahovalcami. V tejto zmluve, ktorá je zatiaľ len v štádiu tvorby, by každý človek, ktorý chce v Nemecku dlhodobejšie žiť a pracovať, súhlasil s prijatím „nemeckých hodnôt“ čiže s rovnoprávnosťou pohlaví, slobodou vyjadrenia a integráciou do spoločnosti. Bola by tam napríklad zakotvená podmienka, že prisťahovalec sa naučí po nemecky. Komisárka pre imigráciu Maria Boehmer, ktorá zmluvu prezentuje médiám, považuje túto iniciatívu za veľmi dôležitú.
Nečudo. Skutočnosť je taká, že v Nemecku sa dosť bežne vyskytujú prisťahovalecké skupiny, ktoré pokladajú ženy za podradné bytosti a slobodu slova za diablov nástroj, ba ani nepokladajú za nutné naučiť sa jazyk krajiny, ktorá ich prijala.
Otázne však je, ako mieni Nemecko dodržiavanie podobnej zmluvy vymáhať. Časť imigrantov sa totiž integrovať chce – a takí žiadnu zmluvu podpisovať nemusia. Tí, ktorí integráciu z princípu odmietajú, zmluvu rešpektovať nebudú, aj keby ju podpísali. Vyzerá to teda iba na ďalší zúfalý pokus o riešenie ťažko riešiteľnej situácie. Alebo bude pani komisárka osobne obchádzať všetky prisťahovalecké komunity, búchať na dvere a strkať tým, ktorí otvoria, pod nos zmluvu na podpis? Aj keby to urobila, efekt bude pravdepodobne minimálny. A obvinenia z rasizmu sa na jej hlavu sypú už teraz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.