Chcel som vedieť, aký nebezpečný Brusel naozaj je a zadovážil som si čísla. Prehrábaval som sa kriminálnymi štatistikami bruselskej polície. Dočítal som sa, že medzi rokmi 2000 a 2008 stúplo nactiutŕhanie a vandalizmus. Delikty ako „zničenie”, naopak, klesli. O čo menej áut sa ukradlo, o to viac bolo odcudzených bicyklov. Vraždy, diskriminácia a krádeže stagnovali. Štatistika vyzerala celkom upokojujúco. Alebo bola podozrivo stabilná? Celkový počet deliktov za tieto roky zostal rovnaký.
Urobil som si svoj vlastný prieskum. Vybral som si dvanásť ľudí z bruselskej eurobubliny, ako-tak reprezentatívnych. Každá z osôb pochádzala z inej európskej krajiny. Zaujímalo ma výlučne, čo sa im osobne prihodilo, žiadne chýry. Sľúbil som im anonymitu.
Dobrá správa bola, že štyria z dvanástich opýtaných sa nestali obeťou žiadneho zločinu. Tí zvýšní ôsmi, naopak, mali o čom referovať. „Počas piatich rokov, čo som v Bruseli, som sa ani jediný raz necítil ohrozený,“ povedal jeden z opýtaných. „Obeťou kriminálnych aktivít som sa stal len tri razy. Napríklad bicykel, ktorý som si kúpil hneď po svojom príchode na trhu s kradnutými bicyklami, mi ukradli po troch týždňoch z parkoviska pre bicykle pred Európskym parlamentom. Asi pred tromi rokmi mi môj vtedajší sused, dealer a konzument drog, bez migračného pozadia, ukradol z bytu laptop a digitálny fotoaparát a z povaly nejaké knihy. V Bruseli sa teda cítim pomerne bezpečne. Chodievam behávať za tmy do Jozafatského parku, a nie je to takmer vôbec nepríjemné. Ak aj, tak najmä preto, lebo mám pri sebe drahý iphone za 550 eur, aby som mohol počúvať hudbu.” O ukradnutých laptopoch hovorili dve ďalšie osoby, „na Gare Centrale“, „vlámali sa do môjho prvého bytu, žiaľ proti krádežiam som nebol poistený”.
Jednu ženu odprevádzal v noci jej spoločník domov. Hneď ako zmizol, „zjavili sa za mnou dva podozrivé typy a oslovili ma zvyčajným „ça va?”. Dobiedzali, či bývam sama, alebo či na mňa niekto v byte čaká.“ Tá žena chlapom napokon ušla tak, že sa rozbehla k neznámemu mužovi, ktorý práve parkoval. Iná žena zas rozprávala, že ju neznámy muž vytlačil na okraj chodníka: „Predstavil sa ako Sajid zo Sýrie a zvolal KISS!“
Obete šesť až osem uviedli: „Našťastie sa mi nestalo nič zlé, iba mi trikrát rozbili okno na aute, ale nič neukradli“ – „Iba raz sa niekto pri Parc de Cinquantenaire (v novembri okolo 18:00) pokúsil vytrhnúť mi kabelku, ale neúspešne.“ – „Raz ma dvaja opití Belgičania zhodili z bicykla a zaplietol som sa do neočakávanej bitky; pokus o lúpežné prepadnutie večer; vôbec nedôverujem schopnostiam bruselskej polície.“
Zahĺbil som sa ešte viac do sedemdesiatdvastranovej policajnej štatistiky. Na strane 71, v „prílohe 4“, som spozornel. Rubrika „stratené predmety“ vykazovala nárast takmer ako podľa sovietskeho plánovania. V roku 2000 sa stratilo menej než
4 000 predmetov, v roku 2008 viac než 52 000. A mal som to čierne na bielom. Eurokrati sa cítia ohrození neprávom. Ľudia len ľahko strácajú. Dvanásťkrát ľahšie než voľakedy.
Urobil som si svoj vlastný prieskum. Vybral som si dvanásť ľudí z bruselskej eurobubliny, ako-tak reprezentatívnych. Každá z osôb pochádzala z inej európskej krajiny. Zaujímalo ma výlučne, čo sa im osobne prihodilo, žiadne chýry. Sľúbil som im anonymitu.
Dobrá správa bola, že štyria z dvanástich opýtaných sa nestali obeťou žiadneho zločinu. Tí zvýšní ôsmi, naopak, mali o čom referovať. „Počas piatich rokov, čo som v Bruseli, som sa ani jediný raz necítil ohrozený,“ povedal jeden z opýtaných. „Obeťou kriminálnych aktivít som sa stal len tri razy. Napríklad bicykel, ktorý som si kúpil hneď po svojom príchode na trhu s kradnutými bicyklami, mi ukradli po troch týždňoch z parkoviska pre bicykle pred Európskym parlamentom. Asi pred tromi rokmi mi môj vtedajší sused, dealer a konzument drog, bez migračného pozadia, ukradol z bytu laptop a digitálny fotoaparát a z povaly nejaké knihy. V Bruseli sa teda cítim pomerne bezpečne. Chodievam behávať za tmy do Jozafatského parku, a nie je to takmer vôbec nepríjemné. Ak aj, tak najmä preto, lebo mám pri sebe drahý iphone za 550 eur, aby som mohol počúvať hudbu.” O ukradnutých laptopoch hovorili dve ďalšie osoby, „na Gare Centrale“, „vlámali sa do môjho prvého bytu, žiaľ proti krádežiam som nebol poistený”.
Jednu ženu odprevádzal v noci jej spoločník domov. Hneď ako zmizol, „zjavili sa za mnou dva podozrivé typy a oslovili ma zvyčajným „ça va?”. Dobiedzali, či bývam sama, alebo či na mňa niekto v byte čaká.“ Tá žena chlapom napokon ušla tak, že sa rozbehla k neznámemu mužovi, ktorý práve parkoval. Iná žena zas rozprávala, že ju neznámy muž vytlačil na okraj chodníka: „Predstavil sa ako Sajid zo Sýrie a zvolal KISS!“
Obete šesť až osem uviedli: „Našťastie sa mi nestalo nič zlé, iba mi trikrát rozbili okno na aute, ale nič neukradli“ – „Iba raz sa niekto pri Parc de Cinquantenaire (v novembri okolo 18:00) pokúsil vytrhnúť mi kabelku, ale neúspešne.“ – „Raz ma dvaja opití Belgičania zhodili z bicykla a zaplietol som sa do neočakávanej bitky; pokus o lúpežné prepadnutie večer; vôbec nedôverujem schopnostiam bruselskej polície.“
Zahĺbil som sa ešte viac do sedemdesiatdvastranovej policajnej štatistiky. Na strane 71, v „prílohe 4“, som spozornel. Rubrika „stratené predmety“ vykazovala nárast takmer ako podľa sovietskeho plánovania. V roku 2000 sa stratilo menej než
4 000 predmetov, v roku 2008 viac než 52 000. A mal som to čierne na bielom. Eurokrati sa cítia ohrození neprávom. Ľudia len ľahko strácajú. Dvanásťkrát ľahšie než voľakedy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.