Tentoraz neporozumela ona. Neviem, ako som mohol počuť „Do you know Ivan“, ale zdalo sa mi to vzhľadom na náš pôvod rozumné, navyše v Amrike sa potuluje Ivan Jombík, tak som si pomyslel, že ona nejako vydedukovala našu slovenskú prapodstatu (napríklad z tvaru hlavy) a tak sa spýtala, či poznáme Ivana, podobne ako keď poviete, že ste z Bratislavy a niekto sa opýta „A poznáš Petra Kracinu?“ s takou samozrejmosťou, akoby mala Bratislava iba dvoch obyvateľov – vás a Kracinu. Nebolo to tak, odvtedy sa mi kamaráti smejú, aké som jazykové ohreblo, podobne sa mi smial svojho času Jano, keď som si v L.A. vypýtal syrovú omeletu frázou „please this cheese“, na čo sa milo rozosmiala servírka, Jano sa rozosmial hurónskym spôsobom a vysvetlil mi, že som práve tú slečnu poprosil, aby uspokojila syr nakreslený na jedálnom lístku. A keď som sa v Salt Lake City svojho času zahral na Woodyho Allena a pišťavým spievaním som sa kamaráta B Jaya v supermarkete opýtal „where is the fucking butter“, B Jay ku mne pribehol s hrôzou v očiach a okamžite mi vysvetlil, že slovo fuck sa na verejnosti nepoužíva, lebo by nás mohli považovať za nekonečných buranov a dôrazne ma požiadal, aby som už nikdy v jeho prítomnosti na verejnosti podobne nehovoril. Na moje počudovanie a vysvetlenie, že som si len požičal typický slovník z amerických filmov, mi povedal, že film je film a ten nemá s realitou nič spoločné a že ak chcem byť za vidláka, môžem hovoriť filmovo, ale nie, keď som s ním a navyše v hlavnom meste mormónov, kde sú všetci neuveriteľne sladko milí a usmievaví. Americké „neúprimné“ úsmevy sa mi inak páčia, svet je s nimi krajší ako s našimi úprimne zachmúrenými európskymi tvárami. Aj keď Ivan je usmievavý dosť. Do you know Ivan?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.