Aj na miestach, kde sa mnohoraké emócie, ktoré pomaly, ako krava seno, prežúvajú nánosy minulých čias, miešajú s čudnou, neprehľadnou, ale v každom ohľade tvrdou realitou – mám na mysli Bukurešť. (Nielen) tam žijú „lidé obdaření schopnostmi, které byly nezbytně nutné ke kariérnímu postupu za diktatury, lidé, kteří měli v hlavě vymeteno, zato se uměli úlisně usmívat na své nadřízené a být nemilosrdní ke svým podřízeným. Pak se diktátor odporoučel a oni byli členy vládnoucí strany, arogantnější a sebejistější než kdy předtím, protože oni byli spolu se svými kamarády u lizu a měli všechno na povel, zatímco všichni ostatní byli mimo.“ Philip Ó Ceallaig, poviedkar, čo sa priznáva k dedičstvu Bukowského, Hemigwaya, ale aj Babela, Maupassanta či Antona Pavloviča. Autor, ktorý 23. a 28. kapitolu románu Julia Cortazara Hopscotch považuje za svoje obľúbené poviedky. Nazeraný Ceallaighovými očami je svet pomerne nehostinné miesto, práca nešľachtí človeka, muži majú čudné vzťahy so ženami, priestory sú ponuré, byty ošarpané a neútulné, priateľstvo márne hľadáš, ideálov nieto... Aký sme si svet urobili, taký ho máme. Dokážeme sa v ňom napriek všetkému hnusu pohybovať neraz bez väčších úrazov, tak ako Ceallaighovi hrdinovia. Tento kozmopolita uchopuje skutočnosť vypätým chlapstvom. Klobúk dolu treba sňať a hvízdnuť: Ó!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.