Jeseň na lyžiach

Okolo poludnia mi volá jeden môj poľský priateľ, a keď mu opíšem, kde som a čo robím, povie celkom bez rozmýšľania: „Takže ty si v Stubai?“ Trochu neveriaco sa pýtam, ako to mohol okamžite trafiť, odpovedá s odzbrojujúcou logikou: „Teraz v novembri? Kde inde by si mohol byť?“

V údolí Stubaital sa tak trochu končí svet. Alebo aspoň Rakúsko, teda jeho tirolská časť. Už od Innsbrucku, ktorý je sám osebe vlastne horským strediskom, sa krajina dvíha a posledné dediny v tridsaťpäť kilometrov dlhom údolí už sú vo výške riadne vyše tisíc metrov. No keďže Stubaiské Alpy sú ešte o dvaapoltisíc metrov vyššie, vôbec si neuvedomíte, že hoci v údolí, ste, aspoň podľa českých a trochu aj slovenských meradiel, vlastne už v horách. Stubaiské údolie má oproti všetkým konkurenciám jednu veľkú výhodu a tou je doprava. Dostanete sa tam z väčšiny miest strednej Európy po diaľnici, a to až za Innsbruck, takže tých šesť stoviek kilometrov zvládnete natoľko v pohode, že sa sem vyplatí zájsť aj z Česka a západu Slovenska na predĺžený víkend.

Hlavnou prednosťou Stubaiu, vďaka ktorému to údolie poznajú všetci lyžiarski fanatici prinajmenšom v celej strednej Európe, je „stopercentná istota snehu“, ktorú môže zaručiť tamojších stopäťdesiat kilometrov zjazdoviek. Mohlo by ju možno zaručiť po celý rok, ale globálne otepľovanie dorazilo aj sem. A miestni si preto uvedomili, že ak si nechcú zmiznutím stubaiských ľadovcov takpovediac „vypustiť rybník“, musia to lyžovanie aspoň na leto zrušiť.

V Stubai sa preto lyžuje „len“ od októbra do júna, čo však znamená od začiatku októbra do konca júna. Cez krátke alpské leto sa, naopak, ľadovec chráni, napríklad tým, že sa jeho časť zakrýva špeciálnou bielou látkou, aby sa znížila intenzita slnečného žiarenia. „Ľadovec je náš chlieb, niečo ako pôda pre poľnohospodára, preto sa oň musíme starať,“ hovorí jedna z lyžiarskych inštruktoriek zo Stubai.

Teraz v novembri nie sú, samozrejme, k dispozícii všetky zjazdovky, ale niečo medzi šesťdesiat a osemdesiat kilometrov ich tu už otvorených nájdete. Okrem turistov to vedia aj lyžiarski pretekári z celého sveta, ktorých reprezentačné tímy sa sem pred začiatkom sezóny schádzajú, ale rezervovať si môžu vždy len zlomok zjazdoviek. Väčšinou takých, na aké sa normálny lyžiar ani nevydá.

Je ráno a popŕcha. Aspoň tu v údolí. Štvorhviezdičkový hotel s bazénom, niekoľkými saunami a ďalším nadštandardným vybavením sa za sto eur za izbu ani nezdá drahý. Už teraz v novembri ide prakticky o sezónnu cenu, o trochu drahšie to je už len na Vianoce a na Silvestra a v termínoch, keď sú v Nemecku a Rakúsku jarné prázdniny. Aj to je špecifikum Stubaia. Na druhej strane fungujú skibusy, požičovne, obchody, otvorené sú všetky reštaurácie, jednoducho všetko, čo k „lyžiarskej sezóne“ v horskom stredisku patrí.

V Stubai však nepočítajte s tým, že vyleziete z hotela a ste na zjazdovke. Také miesto tu prakticky nie je. Aj z tej najmenšej dediny alebo mestečka je to na dolnú stanicu lanovky vo výške 1 750 metrov ešte pekných pár kilometrov. Takže sa musíte zmieriť s tým, že „do hôr“ budete z vášho „horského“ hotela dochádzať autom alebo autobusom.

Ak je zamračené a mizerne, ako v ten dnešný novembrový deň, tak sa to ešte dá. Parkovisko pred lanovkou je poloprázdne a skibusy v podstate tiež. Už pri dolnej stanici lanovky začína snežiť. Denná permanentka má na to, čo všetko obsahuje, skvelú cenu tridsať eur, týždenne vyjde, samozrejme, ešte oveľa lacnejšie. S permanentkou máte v celom údolí zadarmo skibus, vstup do dvoch plaveckých bazénov. A deti do desať rokov jazdia s jedným z rodičov úplne zadarmo.

Dolná kabínková lanovka vás vyvezie do výšky poriadne nad dvetisíc metrov. Tu je veľká požičovňa lyží, kde požičiavajú len to najnovšie vybavenie, ale si za to aj nechajú dobre zaplatiť. Je tu však i slušná, a nie veľmi drahá reštaurácia, žiadna horská prirážka, so skvelou rakúskou kuchyňou – počnúc tunajšou variáciou halušiek, cesnakovou polievkou a končiac cisárskym trhancom. Všetko rýchlo a v obrovských porciách.

Až tu, v Gamsgarten čiže v „Kamzíčej záhrade“, vo výške 2 620 metrov, sa začínajú tie skutočné zjazdovky. Väčšinou sa však jazdí ešte päťsto metrov vyššie, na samotný vrcholček Schaufenspitze, ktorý má 3 333 metrov. Teraz v novembri o tom ani netušíte a jazdíte po ľadovci, pokrytom už poldruhametrovým snehom. Keď sneží, ako dnes, a ešte trochu fúka, nie je to však nijaký zázrak. Z okolitých hôr nič nevidíte, zjazdovky nie sú ani zďaleka také rovné, ako by ste si priali, a to, že jazdíte v čerstvom prašane, to nezachráni.

Keď ideme o druhej na obed, už sa na zjazdovku nevraciame. Je krátko po tretej a o štvrtej odchádza posledná lanovka do údolia, čo v skutočnosti znamená, že o pol štvrtej je s lyžovaním koniec. Údolie toho pritom zase tak veľa neponúka. Niekoľko múzeí, napríklad betlehemov alebo bábik, nikoho veľmi neohromí. Tridsať kilometrov vzdialený Innsbruck má pekné stredoveké centrum, ale je to ako ísť sa pozrieť z Tatier do Bardejova. A tak sme nakoniec radi, že máme hotel s bazénom a saunami a možnosťou dať si ešte pred večerou varené víno pri kozube.

Večera v jednej z miestnych reštaurácií, ktorá sa špecializuje na zverinu, je vynikajúca. Rakúska kuchyňa je jednoducho najvyberanejšia, aby som použil to správne slovo, z toho, čo v strednej Európe máme. Jelenie medailóniky na líškach boli jednoducho úžasné, rovnako ako Zweigelt od Neziderského jazera, Bratislavčanmi nevedno prečo stále neobjavenej pokladnice rakúskych červených vín.

A keď na druhý deň ráno bolo modré nebo, slnko a v neveľkej diaľke sa ostro rysovali vrcholy Álp, na ktorých sa dali tušiť zjazdovky, novembrový lyžiarsky raj v Stubai nemal chybu. Náladu mi nepokazila ani polhodinová automobilová zápcha pred parkoviskom, ani desaťminútový rad na niektoré lanovky. Keď som sa po jedenástej v troch tisíckach oprel o palice, pozrel sa na úžasnú panorámu hôr, z ktorých niektoré sú už v Taliansku, bolo mi naozaj úžasne. A potom som sa pomaly pohol na niekoľko kilometrov dlhú širokánsku zjazdovku, zamrznutý sneh mi úžasne vŕzgal pod lyžami ako tá najkrajšia melódia, ktorú môže lyžiar počuť. Navyše v novembri. A povedal som si, keď v novembri na lyže, tak zase do Stubai. Alebo napríklad aj niekedy inokedy.