Vyznamenanie pre generála

V roku 1966 som prišiel študovať na vysokú školu do Bratislavy. Ako prvák som raz cestoval s bratom Jozefom v električke. V jednej chvíli mi povedal, poď, zoznámim ťa s jedným človekom. Vzadu pri zábradlí stál muž s asketickou tvárou, v zelenom hubertuse. Bol to Vladimír Jukl. Asi pred rokom sa vrátil z väzenia, kde pre náboženskú činnosť strávil takmer 14 rokov. Vlado Jukl potom ovplyvnil celý môj ďalší život. Mal som možnosť ho vidieť takmer dvadsať rokov v prvej línii náboženského diania na Slovensku i v Čechách. 

Bol to on, ktorý v línii svojho učiteľa, chorvátskeho kňaza Tomislava Kolakoviča začal budovať náboženské krúžky medzi vysokoškolákmi. Najskôr po jednotlivých fakultách vysokých škôl, neskôr v každom ročníku štúdia. Jeho heslo bolo to komunistické: „Čelom k masám.“ A vždy dodal: „Pokiaľ nás nebude veľa, komunisti si s nami rýchlo poradia.“ Budovanie týchto štruktúr v Bratislave a na Slovensku sa začalo v 70. rokoch. V druhej polovici 80. rokov sa už tieto vybudované štruktúry stali pre komunistický režim neuchopiteľnými a pre cirkev slúžili ako dôveryhodná sieť informácií a inštrukcií. Uvediem len jeden príklad. V roku 1988 padlo rozhodnutie, že záver Mariánskeho roka sa bude konať 15. augusta v Nitre. Na púť, kam pravidelne chodievalo 15- až 20-tisíc ľudí, prišlo viac ako 80-tisíc pútnikov. Rovnako to bolo v tomto roku pri podpisovej akcii kardinála Tomáška alebo pri Sviečkovej manifestácii.

Dňa 16. októbra 1978 bol za pápeža zvolený krakovský kardinál Karol Wojtyla, ktorý ešte z Krakova udržiaval živé kontakty so Slovenskom a mnohými Slovákmi. Osobitne blízky bol jeho vzťah so Silvestrom Krčmérym. Spájali ich najmä zjavenia Matky Božej vo Fatime a záujem o Rusko. Vzťah pápeža k Slovensku sa počas jeho pontifikátu prejavoval v historických gestách i „malých“ pozornostiach. Rovnako to bolo aj z druhej strany. V roku 1983, po  vyhlásení výnimočného stavu v Poľsku, išiel pápež na svoju druhú návštevu do svojej rodnej krajiny. Po lekárke Wande Poltawskej odkázal Silvovi Krčmérymu a Vladovi Juklovi , aby prišli do Krakova  a oživili „staré“  priateľstvo.

Vlado a Silvo poverili touto misiou matematika Rudolfa Fibyho a autora tohto článku. Pri tej príležitosti prišiel Vlado Jukl s myšlienkou pozvať v roku 1985 pápeža do Československa. Malo to byť pri 1 100. výročí smrti svätého Metoda. V celom Československu prebehla veľká podpisová akcia a z 18-tisíc podpisov bolo až 15-tisíc zo Slovenska. 

Vladimír Jukl stál pri tvorbe a distribúcii samizdatov, rovnako ako pri tajnom prenášaní kníh zo zahraničia. Tak v roku 1982 stál pri zrode periodika Náboženstvo a súčasnosť a v rokoch 1988 a 1989 vydával sám Katolícky mesačník, ktorý na ofsete tlačil Jozef Roman. Kresťanské samizdaty vychádzali na Slovensku až do pádu komunizmu v roku 1989. 

Pred septembrovou púťou do Šaštína v roku 1984 prišiel Jukl s myšlienkou celonočnej adorácie mládeže v kostole. Z dnešného pohľadu možno maličkosť, mala však veľké dôsledky. Vlado si vtedy zobral organizáciu sám na starosť. Organizoval usporiadateľov, ktorí mali na rukách žlto-biele pásky, bol celú noc pri programe a na druhý deň, keď prišiel biskup Gábriš, uvádzal ho do kostola. Nočné adorácie sa stali následne samozrejmou súčasťou pútí.

V roku 1985 slávila cirkev v Československu 1 100 rokov od smrti svätého Metoda, čoho vyvrcholením bola púť veriacich na Velehrad 7. júla 1985. Vlado prišiel s myšlienkou, aby mladí ľudia prišli na Velehrad už v sobotu a strávili tam celú noc. Vzniklo veľké napätie. Príslušné orgány oznámili, že bazilika bude v noci zavretá a ľudia z nej budú za každých okolností vytlačení. Keď sme v takej atmosfére mnohí mali chuť od tohto zámeru odskočiť, Vlado povedal rozhodné Nie! „Ak nás vyženú z baziliky, zostaneme celú noc vonku, ale ideme už v sobotu!“ Celonočné stretnutie mladých pred bazilikou a pri neďalekom cintoríne a samotná nedeľná púť sa stali už historickou udalosťou.

Vladimír Jukl podpísal za komunizmu historické ospravedlnenie židovským občanom, vyhlásenie českých, moravských a slovenských katolíkov pri 70. výročí vzniku Československa, aj pri 25. výročí Ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme. 

Vlado bol vždy človek s obrovskou vnútornou disciplínou. O tom, že bol 6. januára 1971 tajne vysvätený biskupom Korcom za kňaza, sme sa aj my, čo sme žili v jeho blízkosti, dozvedeli až koncom 80. rokov. 

Spoločenstvo zasvätených kňazov a laikov Fatima, ktorého zakladateľmi boli na začiatku 70. rokov Krčméry s Juklom, pod cirkevnou garanciou a usmerňovaním biskupa Jána Korca, stálo pri kľúčových udalostiach 70. a 80. rokov slovenských a československých dejín. 

Lekár Silvester Krčméry bol charizmatickou osobnosťou. Vo svojom vnútri nosil problémy obyčajných, často stratených ľudí, ale rovnako osud obrátenia Ruska a Číny, za čo vo väzení obetoval svoj život Bohu. Biskup Korec stál  asi najbližšie pri hnutí Fatima, ale pritom zjednocoval väčšinu cirkevných hnutí na Slovensku a bol obrovskou autoritou doma i vo svete. Vlado Jukl zase s matematickou presnosťou a priamočiarosťou načrtával nové línie a horizonty života veriacich, zvlášť mladých ľudí. Preto bol generálom tajnej cirkvi na komunistickom Slovensku. 

Po novembri 1989 pracoval chvíľu ako redaktor Katolíckych novín, neskôr nakrátko ako sekretár biskupskej konferencie. Až nový veľvyslanec Poľska na Slovensku Andrzej Krawczyk, povolaním historik, ktorého záujmom sú novodobé dejiny Slovenska, si všimol, že životný príbeh Vladimíra Jukla presahuje svojím významom hranice Slovenska. Podal návrh poľskému prezidentovi Lechovi Kaczynskému, aby udelil poľské štátne vyznamenanie Vladimírovi Juklovi. Dňa 30. novembra 2009, symbolicky v čase, keď slávime 20. výročie pádu komunizmu, mu ho poľský veľvyslanec na poľskej ambasáde v Bratislave v kruhu priateľov a ďalších hostí slávnostne odovzdal.

Životná brázda, oddanosť a práca Vladimíra Jukla pre cirkev sú neobyčajné. V týchto slávnostných chvíľach si  ich s vďačnosťou a úctou znovu pripomíname. Pán generál, gratulujeme!