Corpus delicti

Druhé kolo machinácií s pozemkami pod Tatrami odhalilo tri kľúčové veci – aká je táto vláda, aká je jej opozícia, a akí sú voliči oboch.

Začnime vládou. Ak bol prevod pozemkov vo Veľkom Slavkove spred dvoch rokov zlodejinou (bol) a ak bola táto zlodejina právom pripísaná Mečiarovým ľuďom (bola), dnes tu máme rovnakú zlodejinu, len už nie je iba Mečiarova, ale aj Ficova. Vtedy šéfovali Pozemkovému fondu ľudia z HZDS, teraz to boli ľudia Smeru. Niet rozdielu, niet výhovorky.

Zodpovednosť Smeru je priezračne jasná. Aj účasť Ficove rodiny v zlyhávajúcom fonde je odhalená, čo je mimoriadne čarovný moment. Recidíva zlodejiny v Pozemkovom fonde tiež ukázala pokračujúce mečiarovatenie Smeru (mečiarovskí sponzori Smeru tento proces pri zakladaní strany fakt krásne naštartovali). Ale ani jedno z toho nie je na celej kauze to najhoršie. Dokonca platí, že čím skôr sa oba barbarské kmene úplne prekryjú, tým lepšie.

Omnoho vážnejšie pre Slovensko, než mečiarovský osud Smeru, je to, čo priznali samotní reštituenti – že lukratívne parcely pod Tatrami im na fonde „vybavila“ súkromná firma GVM (skratka neznamená Group Vladimír Mečiar, ale vystihovalo by to podstatu). Toto nevinné priznanie reštituentov je corpus delicti – o štátnych pozemkoch podľa nich nerozhodoval ani v prvom, ani v druhom prípade Pozemkový fond, ale záujmy a ľudia mimo neho, a to dokonca bez ohľadu na to, ktorá koaličná strana nominovala vedenie fondu. Toto je odhalenie dňa – v tomto štáte nerozhodujú jeho orgány, a aj slobodne zvolené politické strany sú tu len na okrasu. Tu rozhodujú kmotri z prítmia. Nástenka, Hedviga, Rehák, Valko, františkáni, emisie, Tatry – mozaika sa nakoniec zložila. Stali sme sa mafiánskym štátom. Až toto je naozaj strašná správa o povahe tejto koalície, nie akýsi privilegovaný bratranec.

Lenže tu problém nekončí. Ak by mala zopsutá koalícia alternatívu, nebolo by to až také zlé. Búrka, aj barbarsky ničivá, sa dá nejako prežiť, ak existuje prísľub vyčasenia. Lenže druhý diel pozemkovej zlodejiny paradoxne ukázal aj nevábnu tvár opozície. Tá predsa mala dvoch zástupcov priamo v Pozemkovom fonde – lenže akí boli a čo tam vlastne robili? Boli pasívni a najmä – v celej zlodejine ostali prinajlepšom nemými divákmi. Vraj nič nemohli, vraj by im na fonde aj tak nič neprešlo, vraj boli bezmocní. Ale no tak, páni – to si hovoríte sebavedomá alternatíva?

Navyše, pomery na Pozemkovom fonde, ktoré priam navádzajú na podvody, zdedila táto vláda rovno od tej bývalej. Šialenú možnosť výmen neporovnateľnej pôdy, ani jej neuveriteľné oceňovanie nevymyslela Ficova vláda, ale jej predchodcovia. Máme byť takí naivní a myslieť si, že predošlé vlády a ich ľudia v pozadí tieto pomery nezneužívali? Neklamme sa a nebláznime. Je to nepríjemné, ale nedá sa tomu vyhnúť – táto opozícia nemôže byť dôveryhodným sudcom Fica, pretože je za dnešný stav verejného priestoru spoluzodpovedná. A nejde len o minulé nedodržiavanie dohôd, kupovanie poslancov či Branisko. Opozícia zlyhala aj priamo na Pozemkovom fonde – tým, že v minulosti vytvorila podmienky na zneužívanie reštitúcií, a tým, že aktuálnej recidíve v Tatrách nijako nebránila.

Ale aj skazená opozícia by sa dala prehltnúť. Nikto tu nie je naveky. Ten najväčší problém, ktorý ukázala kauza Lomnica a Lesná, spočíva vo verejnosti. Nedospelú krajinu, v ktorej sa hrané rozhorčenie predsedu vlády a komické odvolanie figúrok v Pozemkovom fonde (pričom lup ostal nedotknutý) stretne s takmer všeobecným uznaním pospolitého ľudu a reakciou „Ale im dal, zlodejom“, čaká ešte dlhá cesta.