Hex: prvá dvadsiatka

Veselá Yxova tvár je prvé, čo si človek pri vchode do vestibulu PKO všimne. Frontman Hexu zdraví kamarátov aj fanúšikov a ako organizátor a moderátor večera dolaďuje posledné detaily. Kamaráti aj fanúšikovia mu gratulujú k dvadsiatke.

V sále zatiaľ hrá medzinárodná kapela United Flavour. Všetci (muzikanti aj publikum) sa pohupujú v príjemnom reggae rytme, radostne pritakávajúc príjemným refrénom o všeobjímajúcej láske a tolerancii. Nikoho to nerušilo, niektorým sa to zjavne páčilo. Všetci čakali na Hex.

Ja som sa na koncert pripravil tým, že som si znovu vypočul všetkých sedem albumov Hexu. Niektoré staršie pesničky sa mi zdali naivné, pri iných som skonštatoval, že voľakedy sa mi páčili, no dnes ma už neoslovujú. To však v žiadnom prípade nemôže zatieniť opätovným počúvaním potvrdený fakt: Hex za 20 rokov svojej existencie vytvorili množstvo ľahučkých a príjemných, no nikdy nie presladených a otravných hitov.

Ďuďo (Peter Dudák), Yxo (Tomáš Dohňanský), Fefe (Martin Žúži) a Tybyke (Tibor Szabados), pred dvadsiatimi rokmi dlhovlasí tínedžeri, dnes seriózne vyzerajúci mladí muži s dôstojnými šedinami, hrajú v PKO jeden hit za druhým. Spievať by ani nemuseli – zástupy pod pódiom vedia všetko naspamäť a burácajú nielen pri refrénoch. Pri pesničke Madelaine, ktorá otvárala prvý album Hexu s hravým názvom Ježiš Kristus nosí krátke nohavice si za bicie sadá Peter „Jazvec” Slameň, prvý bubeník kapely, ktorý neskôr „prestúpil” do skupiny Bez ladu a skladu (kde mu bubenícku stoličku uvoľnil Richard Rybníček). S odstupom dvadsiatich rokov sa zdá, že už v Madelaine bolo všetko, čo neskôr Hex charakterizovalo: ľahká melódia, príjemný text, navodzujúci opojnú atmosféru slnečnej mladosti, Ďuďov neškolený, no výrazný hlas, kapela hrajúce presne a s chuťou.

Spomínam si na svoje prvé stretnutie s Hexom. Udialo sa v televízii. Teda ja som bol pred televízorom, v ktorom práve išiel klip piesne Tam, kde slnko spí. „Príjemný popík,” povedal som si a ďalej som na to nemyslel. Ale tá pesnička sa stále vracala. Bolo v nej niečo detsky naivné a – hoci už som nebol celkom dieťa – páčilo sa mi to. Keď som ich o nejaký rok neskôr videl na koncerte, tak som si uvedomil, že toto sú hitmejkri, ktorých môžem bez problémov počúvať...

To však bol len začiatok. Hviezda Hexu svietila v deväťdesiatych rokoch čoraz jasnejšie. Najprv prišla platňa cover verzií Abrakadabra, ktorou sa chlapci sympaticky prihlásili ku „koreňom”.  Spomedzi pesničiek Hammela, Vargu, Ursinyho a Jaggera s Richardsom vytŕčala pre pamätníkov nesmrteľná, pre mladších nepoznaná pesnička Joža Barinu a Mariána Slováka Hej, pán doktor.  Potom album so skromným názvom Hex a na nej odzbrojujúco pôvabné a šikovne zaranžované pesničky ako 1, 2, 3 (Dobrý deň) – na narodeninovom koncerte ju v tvrdšej verzii zahrali s členmi skupiny Para, alebo Čo mám na to povedať. 

Vrcholným albumom skupiny je pravdepodobne Ultrapop, ktorý vyšiel v roku 1997. Na Slovensku, ktoré sa stávalo čiernou dierou Európy, vrcholila mečiarizácia a málokomu bolo do spevu. Do toho prichádza Hex s veselými pesničkami o láske. Vetroň, Snežný pluh, Maťo a Linda, Medvedík – bolo to ako závan normálnosti v tak trochu nenormálnych časoch. Malé radosti, vďaka ktorým sa to všetko dalo ľahšie prežiť. „Stretnúť len pár priateľov,” spieva Ďuďo v pesničke Vianočný Karol, ktorá síce vznikla v tom období, ale na albume nie je. O nič viac nešlo. Pár priateľov a varené víno na vianočných trhoch stačí. Na albume Supermarket, ktorý vyšiel o dva roky neskôr, je zrejme jediná „angažovaná” pieseň Hexu Votrelec o chudákovi Marťanovi, ktorý prišiel ponúknuť lásku a priateľstvo a roduverní Slováci ho jednoducho zabili. V piesni cítiť ska, na narodeninovom koncerte ho bolo aj počuť – s Hexom vystúpili dychári a basgitarista skupiny Polemic a celý „pekáč” vyskakoval.

„Všetko, čo mám rád, je tu zakázané,” je refrén piesne, ktorú často s Hexom ako hosť spieva Michal Kaščák. Tak to bolo aj v piatok na Zimnom Žákovici. Skvelá pesnička, ktorú máme mnohí uloženú kdesi v podvedomí a vždy v pravý čas sa z neho vynorí.

V novom tisícročí vydal Hex dva albumy: Víkend a Nikdy nebolo lepšie. Je zjavné, že ich už nevytvorili tínedžeri ani nekonečne žúrujúci vysokoškoláci. Je sympatické, že sivovlasí muži sa – na rozdiel od väčšiny hviezd pop music – na nich ani nesnažia hrať. Možno aj preto už nie sú takými bestsellermi ako predchádzajúce opusy. Aj do komerčných rádií však z nich prenikli hity ako Michaela, Chvíľu áno, chvíľu nie, Cesta z mesta alebo Nikdy nebolo lepšie. A, samozrejme, piatková hymna o tom, ako si „zresetujeme hlavy”, lebo „to je to jediné, čo nás ešte baví”.

Hex je stále vychytenou kapelou, ľudia v strednom aj mladšom veku ich pesničky stále poznajú a zborovo si ich pod pódiom kedykoľvek radi zaspievajú. V piatok podvečer (v skutočnosti skôr uprostred noci) všetci Ďuďovi, Yxovi, Tybykemu a Fefemu gratulujeme, pripíjame si, resetujeme hlavy a s nádejou hľadíme do ďalších rokov. Je tu skupina Para (po Hexe odohrala famózny koncert), je tu takmer celý organizačný štáb Pohody, dve tretiny Le Payaca (Tomáš Sloboda a Ďuro Vitéz), takmer celý Polemic a Puding pani Elvisovej, samozrejme Dušan Slimák (Neun und Neunzig Luftbalons v jeho podaní patrilo k vrcholom večera), ľudia z Rádia FM (ktoré oslávilo piate narodeniny o deň neskôr) a veľa kamarátov.

Je hudba, ktorá znepokojuje, drása, zniesťuje a kladie ťažké otázky. Je však aj hudba, ktorá „iba” hladí a zabáva. Jedna aj druhá je dôležitá. Hex už dvadsať rokov hladí a zabáva. Robí to veľmi dobre. Slovenský svet by bol bez tejto veselej kapely smutnejší. „Nikdy nebolo lepšie / ako túto noc, nech trvá večne.” Nech trvá! Kamarátom z Hexu gratulujeme k prvej dvadsiatke.