O dôstojnosti a starobe

Strata pružnosti údov nie je dôstojná, ani chôdza spomalená artrózou kĺbov taká nie je. Ani strácanie pamäti nie je ničím dôstojným. Každé tkanivo, každá bunka tela, to všetko má svoju ohraničenú životnosť a jedného dňa postupne vypovie službu. A nikto tomu zatiaľ neunikol. Iba za Doriana Graya starol jeho portrét vo Wildovom románe. Ale človek o limitoch výdrže svojich tkanív vie najmä preto, lebo mu to jeho vlastné telo s dostatočným predstihom hlási. Ani zrkadlo nepotrebuje, telo má svoju vlastnú reč, ktorou dáva mozgu a mysli o sebe vedieť. A okoliu človeka to zase hlásia témy, o ktorých chce starnúci jedinec obsedantne rozprávať, do ktorých sa únavne vracia. Ani to nemá nič spoločné s dôstojnosťou.

S dôstojnosťou má však veľa spoločné niečo iné – boj s tým, čo nakoniec nemožno i tak odvrátiť. Ten síce môže byť niekedy patetický až komický, napríklad v excesoch plastickej chirurgie či v obliekaní, ale taký boj nemám na mysli. Na mysli mám to, že sú ľudia schopní držať sa rovno napriek krátiacemu sa času, napriek zlyhávajúcej pamäti, napriek boľavým kĺbom a napriek vedomiu vlastnej krehkosti a smrteľnosti. Pod držaním sa rovno nemyslím telo, myslím postoj k životu. Existuje zvláštny vzťah medzi telom a dušou, v ktorom duša alebo myseľ, ak chcete, dominuje. Myseľ hýbe telom, a ak sa jej odnechce hýbať telom, ak ho opustí, ak ho prestane používať, telo stratí zmysel svojej existencie a odíde rýchlejšie. A nezabudne pri tom zobrať myseľ so sebou. Týka sa to aj miesta, kde myseľ sídli – mozgu. Ak myseľ prestane intenzívne myslieť, zaujímať sa, učiť sa, byť zvedavou, ak teda prestane zaťažovať, používať svoje neuróny, začne chradnúť aj mozog. Na život v letargii už nepotrebuje toľko neurónov a nervových spojov, tak ich začne strácať. Mozog je zrejme orgán, ktorý nemožno opotrebovať ako chrupavky v kĺboch, mozog možno iba zanedbať, postupne zahubiť nehybnosťou mysle. V skutočnosti to – schopnosť neopustiť sa, neopustiť svoje telo, ani svoju myseľ, ani ľudí okolo seba v súboji s vekom – vnímame ako dôstojnosť v starobe. Ten zápas je dôstojný a obdivuhodný. Nie všetci ho dokážu vybojovať, ale tí mladší, ktorí sú naokolo, môžu v tom zápase pomôcť. Napríklad tým, že dajú najavo, že na tom záleží. Že na nich záleží.