Firmy musia byť viditeľné

Nie pochádzam z východného pobrežia z Newportu na Rhode Islande. Ale ako študentka som bola aktívna gymnastka a táto univerzita mala dobré štipendiá a zázemie pre športovcov, tak som tam išla. Tiež som chcela odísť z východného pobrežia.

Iste, pre dievča z východného pobrežia to bol kultúry šok. 

Život na východnom pobreží je blízky tomu v Európe. V St. Louis boli v časoch mojich štúdií ľudia konzervatívnejší, a takisto ich život. Inak sa obliekali, inak sa medzi sebou rozprávali. Ak ste opustili mesto, boli ste vo farmárskej krajine. Dnes sa to už pomaly mení. Mne to veľmi nevyhovovalo a po skončení školy som sa rada vrátila na východné pobrežie. 

Výborné. Stále sa tam niečo dialo, takže som sa nenudila. 

Iste, je to fantastická škola, ale žiadna univerzita vás nenaučí to, čo prax. Dostala som silné teoretické základy, ale realita v biznise bola niekedy úplne iná. Niektoré školy dávajú možnosť venovať sa aj praxi, aj štúdiu, ale pri mojom štúdiu na prax nebol čas.

Pracovala som pre americkú telekomunikačnú firmu v Gibraltare a ona chcela kúpiť spoločnosť, ktorá tlačila firemné adresáre v Maďarsku a Československu. V Maďarsku sa im to nepodarilo, ale tu áno. Preto mi ponúkli ísť sem pracovať a ja som to akceptovala.

Sú to akoby dva rozdielne svety. V 90. rokoch sa mi na ľuďoch páčilo, že boli veľmi nadšení, ochotní učiť sa a podnikaví. Všetko pre nich bolo nové a radi nasávali nové myšlienky a rady ako podnikať. Zároveň som cítila veľa slobody. Aj ja som mala slobodu spoznávať krajinu, hrady, kde ešte neboli davy turistov. Zo súkromia si pamätám, že vtedy bolo ťažké nájsť podnájom. Bývala som s českou rodinou v jednom dome.

Iste, ale nie vždy k lepšiemu. V 90. rokoch sme ešte len hľadali štruktúru nášho podnikania. Dnes je všetko až príliš štruktúrované a biznis je príliš formálny. Išlo to z extrému do extrému. Vtedy formálnosť nebola vôbec, čo bolo niekedy na škodu, dnes je jej priveľa. Na ľuďoch z Česka aj zo Slovenska som si všimla, že od polovice 90. rokov si akoby zvykli iba na úspech aj na rast a dnes sú prekvapení, že môže prísť aj prepad. Akoby zabudli, aké ťažké to mali na začiatku 90. rokov. Zdá sa mi, že nie sú pripravení si znova vysúkať rukávy a pracovať tak tvrdo ako predtým. 

Prišli sme do najhoršieho obdobia, keď tam zúrila kríza a rubeľ sa prepadal. Na jednej strane sme mali veľké zisky z rastu, ale aj straty z oslabenia rubľa. Tento trh bol a je náročný. Museli sme sa boriť s byrokraciou, s veľkosťou trhu, ale aj s tlakom na rast.

Mali sme dobrú online verziu, takže sme mohli reagovať rýchlo. Aj printové verzie sme tlačili častejšie. Neboli však určené ani tak bežným užívateľom, ale skôr firmám. Nakoniec sme z toho trhu vycúvali, ani nie preto, žeby to nebolo ziskové, ale stálo nás veľa úsilia ten biznis kontrolovať.

Najväčší bol v Nemecku. Pracovné vzťahy tam boli veľmi formálne, na to som si ťažko zvykala. Napríklad ak som každého osobitne ráno nepozdravila, kolegovia si mysleli, že sa niečo stalo. Dodržiavanie termínov tam bolo striktné a nebolo tam veľa žien na vedúcich pozíciách. Česi sú s termínmi slabší, ale výsledná práca je dobrá. V Rusku som si niektoré veci musela urobiť sama. (Smiech.) Čo sa týka priateľskosti, najlepšie skúsenosti mám so Slovákmi. 

Lobujeme za práva voľného prístupu k údajom telefónnych účastníkov. Na Slovensku to máte dobré v tom, že ak nechcete, aby vaše dáta boli publikované, musíte požiadať o ich nezverejnenie. V Česku je to inak. Musíte oznámiť to, že chcete byť publikovaný a veľa firiem to nerobí. Samozrejme, rešpektujeme ochranu dát.

Inzerenti si kúpia od nás službu voľného volania, ktorá sa zobrazí v podobe modrého “Free call baneru” v online profile inzerenta. Keď si zákazník na ten baner klikne, bude môcť volať firme priamo a zadarmo. 

Máme nové oddelenie, ktoré sa na to špecializuje a nielen, aby boli viditeľní na zlatých stránkach.sk, ale aj na Google či iných vyhľadávačoch ako Zoznam, atď. Dokážeme im tiež tvytvoriť firemný profil, resp. vlastnú jednoduchú internetovú stránku.

Myslím si, že ľudia podceňujú print. Mnohí mu predpovedali, že zmizne, a ešte je stále tu. Ľudia majú radi niečo, čoho sa môžu dotýkať. To isté platí pri adresároch. Stále máme vysokú užívanosť tlačenej verzie Zlatých stránok , až 60 percent dospelej populácie preferuje tlačenú verziu adresára. Inzerentom navyše ponúkame balík, ktorý umožňuje prezentáciu firmy aj v printe aj v online. Stále vidím online ako doplkový produkt k printu. Tlačený adresár človek používa v iných situáciách ako online. Nechce sa vám vždy zapínať počítač a tak pri maličkostiach siahnete na print. Navyše, ľudia na vidieku stále používajú tlačenú verziu adresárov, lebo nemajú internet.

Narastá a s väčšou dostupnosťou kvalitnejších mobilov, ako je iPhone, bude rásť ešte viac.

Pôvod adresárov je v USA asi v 60. rokov. Niekto potom začal tie adresáre tlačiť v žltom obale, a tak vznikli Žlté stránky. Keď sme prichádzali na slovenský trh, tento názov už mala zaregistrovaný iná firma, tak sme ho zmenili na Zlaté stránky.  

Kimberli J. Lewis pochádza z Newportu v USA. Študovala ekonómiu, marketing, medzinárodné vzťahy a personalistiku na troch amerických univezitách. V „directory” biznise pôsobí už 24 rokov. V prvej polovici  90. rokov šéfovala firme Nynex International Media v Československu, ktorá sa zaoberala firemnými adresármi. V tejto oblasti pracovala aj v Nemecku, Poľsku a v Rusku. Od roku 2006 šéfuje firme Mediatel, ktorá je vydavateľom print a online Zlatých stránok v Česku a na Slovensku.