Novinky z NASA

Načasovanie série piatich článkov o mimozemskom živote, ktorej sme sa venovali v rubrike .veda v predchádzajúcich číslach .týždňa, sa ukázalo takmer dokonalé. Počas publikovania tejto série sa totiž stalo niekoľko vecí, ktoré s ňou veľmi úzko súviseli.

Tak napríklad vo Vatikáne sa konala vedecká konferencia o astrobiológii, čo je len iný názov pre hľadanie a uvažovanie o mimozemskom živote. Hlavný vatikánsky astronóm – otec Gabriel Funes – pri tejto príležitosti znovu zopakoval postoj Vatikánu, že prípadná existencia mimozemského života alebo dokonca inteligencie nie je v nijakom rozpore s katolíckym kresťanstvom.

A v NASA sa konalo niekoľko tlačových konferencií, medzi nimi aj dve o objavoch spomínaných v úvode. Čo to vlastne tí ľudia z NASA objavili? Opýtali sme sa atronómov Petra Vereša a Juraja Tótha.

O tom, že na Mesiaci je voda, vieme už dávnejšie, a to na základe meraní sond, ktoré obiehali okolo Mesiaca. Tieto merania však boli v nejakom zmysle len nepriame, zatiaľ čo teraz máme potvrdenú prítomnosť vody na Mesiaci priamo. Sonda LCROSS totiž zisťovala prítomnosť vody na Mesiaci celkom bezprostredným, dalo by sa povedať, že až trochu násilným spôsobom – nechala dopadnúť posledný stupeň rakety na dno jedného z kráterov pri južnom póle Mesiaca. Po tomto dopade sa do výšky vzniesol oblak prachu a samotná sonda, ktorá letela tesne za tým „projektilom“, sledovala a analyzovala ten oblak, pričom výsledky okamžite vysielala na Zem. Potom cez ten oblak sama preletela a dopadla na povrch Mesiaca. Celé to trvalo len niekoľko minút a za ten čas sme získali istotu, že v tejto oblasti Mesiaca sa voda naozaj nachádza. 

No tak napríklad na Marse je vody určite viac ako na Mesiaci. Dôkazy sú zatiaľ len nepriame, zo zistení sond obiehajúcich okolo Marsu, ale sú presvedčivé. Mars má, podobne ako Zem, polárne čiapočky, a hoci tie nie sú tvorené ľadom, ale zmrznutým oxidom uhličitým, pod nimi sa zrejme nachádza hrubá vrstva ľadu. Vieme to z radarových snímok polárnych čiapočiek. A na rozdiel od Mesiaca sa voda na Marse nachádza nielen v polárnych oblastiach, ale všade. Väčšinou sa však nenachádza priamo na povrchu, ale je vsiaknutá do podložia. 

Pretože všade inde by sa pod vplyvom slnečného žiarenia vyparila. A keďže Mesiac má malú gravitáciu a nijakú atmosféru, tak by vodná para následne unikla do vesmíru. Na Marse je atmosféra a sú tam podstatne nižšie teploty, takže voda sa tam môže udržať aj na povrchu alebo v malej hĺbke pod povrchom. V minulosti dokonca bola na Marse podľa všetkého tečúca voda, a to vo veľkých množstvách. Svedčia o tom korytá vyschnutých riek, v ktorých sú horniny usadené presne tak, ako to poznáme z riek na Zemi. 

Vo forme ľadu je vody v Slnečnej sústave dosť. Drvivá väčšina mesiacov obiehajúcich okolo Jupitera a Saturnu, sa skladá z ľadu. Niekedy je to dosť špinavý ľad, ale napríklad mesiac Saturnu Enceladus vyzerá ako úplne biela snehová guľa. Ešte zaujímavejšie ako jeho čisto biela farba je to, čo o ňom zistila pred niekoľkými rokmi sonda Cassini. Podľa pozorovaní a meraní tejto sondy tryská z oblasti južného pólu Encelada voda v podobe kryštálikov ľadu. To znamená, že pod povrchom zrejme musí byť zásobník kvapalnej vody, ktorá je tam pod tlakom... 

Áno, hovorí sa tomu kryovulkanizmus. Klasický vulkanizmus na Zemi spočíva v tom, že sa na povrch dostávajú roztavené horniny. Na vzdialených telesách Slnečnej sústavy sú však teploty nízke, povedzme okolo mínus dvesto stupňov Celzia, a tam spočíva sopečná činnosť v tom, že na povrch sa dostáva namiesto roztavených hornín roztopený ľad. A je to celkom slušná sopečná činnosť, tryská to rýchlosťou 2 200 km/h až do výšky 500 km nad povrch mesiaca, ktorý sám má priemer 500 km.  

Zdrojom tohto tepla sú pravdepodobne takzvané slapové sily. Mesiac Enceladus obieha v pomerne malej vzdialenosti od Saturna a slapové sily sú vlastne prejavom gravitácie Saturnu. Na Zemi máme skúsenosť so slapovými silami od nášho Mesiaca, ktoré sa prejavujú v deformácii hladiny oceánov, čo vnímame ako príliv a odliv. Podobne pôsobí aj Zem na Mesiac, tam síce nie je nijaká voda, ale dochádza tam k určitej deformácii hornín, z ktorých sa Mesiac skladá. A podobne pôsobí aj Saturn na svoj mesiac a energia tých deformácií môže byť dostatočná na roztopenie značného množstva ľadu. 

Okrem vody treba aj zdroj energie a organické molekuly. Voda na Encelade sa nachádza hlboko pod povrchom, pod ľadovým príkrovom, takže tam nebude k dispozícii slnečná energia, ale je tam k dispozícii napríklad energia z tých slapových síl. A sonda Cassini zistila, že v tej vode sa nachádza amoniak, čpavok, metán i zložitejšie uhľovodíky. Ale viac zatiaľ nevieme.

Nedá sa povedať, že sa objavili pozostatky baktérií, objavilo sa niečo, čo vyzerá ako možné pozostatky baktérií. A neobjavilo sa to na Marse, ale na meteorite, ktorý sa našiel v roku 1984 v Antarktíde. Po trinásťročnom výskume bol v časopise Science publikovaný článok o tom, že sa v meteorite našlo niekoľko vecí, ktoré vyzerajú ako pozostatky baktérií. Minulý týždeň oznámil v podstate ten istý výskumný tím nové výsledky, ale v skutočnosti ide vlastne len o nové detailnejšie merania, ktoré potvrdzujú a precizujú staré výsledky. Takže to nie je nijaké veľké prekvapenie posledného týždňa, je to obnovenie staršej záležitosti. 

Pretože ten meteorit pochádza takmer určite z Marsu. Zastúpenie rôznych izotopov na tomto meteorite je totiž presne rovnaké, ako na Marse a jediné vysvetlenie tejto zhody spočíva v tom, že meteorit pochádza z Marsu. Ako sa môže nejaký kúsok Marsu dostať na Zem? No v prvom rade musí opustiť Mars a to sa mohlo stať napríklad vtedy, keď do Marsu vrazil nejaký asteroid. Pri tej zrážke boli niektoré skaly vymrštené z povrchu Marsu do medziplanetárneho priestoru a keď sa potom na svojej púti Slnečnou sústavou stretli so Zemou, tak skončili ako meteority na našej planéte. 

V prvom rade tam našli malé trhlinky, o ktorých sa predpokladá, že vznikli zhruba pred tri a pol miliardami rokov pri dopade nejakého telesa, možno kométy alebo asteroidu, na Mars. Tento dopad zrejme spôsobil popraskanie horniny, do ktorej následne natiekla voda – podľa našich súčasných znalostí bolo pred tri a pol miliardami rokov na Marse veľa tečúcej vody. A v týchto puklinkách, v ktorých zrejme kedysi dávno bola voda, našli spomínaní vedci päť indikácií voľakedajšej prítomnosti života. 

Po prvé akési globulky, zlomky milimetrov veľké, ktoré obsahujú uhličitany. Po druhé maličké magnetitové kryštáliky, ktoré vyzerajú rovnako ako kryštáliky produkované určitými pozemskými baktériami. Potom sú tam štruktúry, ktoré vyzerajú ako skameneliny baktérií, aj keď asi desaťnásobne menších ako sú najmenšie baktérie na Zemi – tie sa interpretujú ako možné fosílie častí baktérií. Štvrtou indikáciou je prítomnosť sulfidov železa a zároveň oxidov železa. Ich súčasný výskyt je možný len za veľmi nerovnovážnych fyzikálnych a chemických podmienok, ktoré vraj môže vytvoriť len nejaký živý organizmus. No a napokon tam našli aj organické zlúčeniny, konkrétne polycyklické aromatické uhľovodíky. Každá z týchto indikácií sa asi dá vysvetliť aj bez prítomnosti života, napríklad tie uhľovodíky sa vyskytujú aj v mračnách medzihviezdneho plynu a prachu, ktoré sú príliš riedke na to, aby tam existoval život. Ale súčasný výskyt piatich indikácií je podľa autorov tých článkov bez prítomnosti života veľmi nepravdepodobný. 

Nie som chemik ani biológ, takže sa mi na to trochu ťažko odpovedá, ale fakt je, že na Zemi poznáme baktérie, ktoré požierajú železo a produkujú takéto maličké minerály magnetitu... 

Áno. A takto produkované kryštáliky vraj majú určitú charakteristickú štruktúru, morfológiu, orientáciu a tak ďalej, ktorá sa nedá dosiahnuť nebiologickým spôsobom. Po tom prvom článku viacerí oponenti argumentovali, že podobné kryštáliky vznikajú aj pri vysokých tlakoch a teplotách, ktoré mohol meteorit zažiť pri spomínanej zrážke asteroidu s Marsom. Ale štruktúra takto vzniknutých kryštálikov je vraj iná. Podľa tohto nového článku autori znovu preskúmali štruktúru magnetitových kryštálikov nájdených v meteorite, tentoraz oveľa presnejšie, a tvrdia, že ich pôvod sa dá vysvetliť len biologicky. 

Ja by som bol opatrný.  Stále je to len veľmi nepriamy dôkaz, založený najmä na prítomnosti nejakých štruktúr, ktoré produkujú aj naše baktérie. Prečo by sa však mali marťanské baktérie tak veľmi podobať na naše baktérie? Nehovoriac o tom, že podobné štruktúry sa našli aj v dvoch ďalších meteoritoch pochádzajúcich z Marsu, a to by znamenalo, že marťanské horniny boli pred tromi miliardami rokov úplne prešpikované životom. Čo vzhľadom na to, že pozemské fosílie z tých čias nie sú ani zďaleka také bohaté na život, nevyzerá príliš pravdepodobne.