Odborári v jednej firme, podnikajúcej napríklad v strojárstve, si vybojujú s jej vedením nejakú kolektívnu zmluvu. Napríklad o výške mzdy či o zákaze prepúšťať. Táto kolektívna zmluva sa po novom bude môcť rozšíriť na všetky firmy v rovnakom odvetví, bez ohľadu na ich veľkosť či región, v ktorom pôsobia. Bez ohľadu na to, či sa na spomínaných rokovaniach zúčastnili, alebo nie. Rozhodne sa o nich bez nich. Navrhovateľ zákona nie je nikto iný ako ministerstvo práce. Tento rezort obhajuje zákon tvrdením, že sa ním podporí slobodné kolektívne vyjednávanie zamestnancov vo firmách, kde kolektívnu zmluvu nemajú. Myslenie ministerstva Viery Tomanovej je totiž nasledovné: Tí zamestnanci, ktorí nie sú v odboroch, sú chudáci a zamestnávatelia ich vykorisťujú. Preto im musí štát pomôcť. Nanúti ich zamestnávateľom kolektívne zmluvy, ktoré nechcú, a o ktorých nerokovali. To, že nie všetky firmy v jednom odvetví sú na tom hospodársky rovnako, štátnym úradníkom neprekáža. Ak tým firmám, vinou nadhodnotených kolektívnych práv či vysokých miezd, stúpnu náklady a začnú svojich zamestnancov prepúšťať, až potom sa začnú úradníci na ministerstve práce čudovať. A vinníkmi budú opäť len zamestnávatelia. Odskáču si to však aj zamestnanci, ktorí prídu o prácu a budú nastavovať ruku štátu, nech im opäť pomôže. Čo bude potom? Možno ministerstvo príde so zákonom, ktorý zakáže firmám prepúšťať zamestnancov. Aj keď pre nich nebudú mať žiadnu robotu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.