Desať rokov Smeru

To, čo sa tu ešte dlho po roku 1989 tvárilo ako ľavica, bola v skutočnosti prispatá skupina ideologicky poškodených ľudí, ktorí brzdili všetky pokusy o premenu Slovenska na lepšiu krajinu. Občas sa im hovorilo postkomunisti (Schuster, Migaš, Koncoš), občas salónni ľavičiari (Weiss, Schmögnerová, Ftáčnik), ale v skutočnosti sa nelíšili. Všetci pochádzali z lona zločineckého režimu, všetci z neho profitovali, a všetci po jeho páde zo všetkých síl bránili zmenám, ktoré Slovensko nevyhnutne potrebovalo. Neexistuje jediný reformný zákon z kľúčových 90. rokov, ktorý by táto skupina ľudí aspoň podporila (samozrejme, že žiadny nepripravila). Títo takzvaní ľavičiari boli ako jeden proti reštitúciám, teda proti navráteniu majetku, ktorý ukradli, proti privatizácii, teda proti návratu súkromného vlastníctva, proti začleneniu Slovenska na Západ, teda proti nezávislosti od Moskvy, proti trhu, teda proti slobodnej ekonomike a aj proti základnej pravde o minulosti. Je až neuveriteľné, že takto definovaná skupina ľudí dokázala o sebe desať rokov udržiavať mýtus, že ide o ľavicu s istou vzdelanosťou, schopnosťami a dokonca zodpovednosťou. KSS ani SDĽ pritom neboli ľavica, ale brzda akejkoľvek slobody.
Keď sa hra na slovenskú ľavicu po 10 rokoch potupne skončila (pretože Schuster, Migaš a Koncoš sa nestali symbolom ľavice, ale oportunizmu), prišiel Robert Fico a jeho Smer. Bola to šanca, alebo hrozba?
Aj, aj.
Šanca preto, lebo Slovensko, ak má byť dobre spravované, potrebuje občas vo vláde nielen rozumnú, ale aj slušnú pravicu. A taká bez rozumnej a slušnej ľavice nevznikne. Kým tu nebudeme mať ľavicu, ktorá aspoň trochu rozumie ekonomike, ctí slobodu a cíti sa súčasťou Západu, dovtedy tu budeme mať spupnú pravicu, ktorá bude cítiť, že je bez ohľadu na všetky svoje prešľapy múdrejšia a pre štát potrebnejšia, než populisti vľavo. Pre toto potrebuje Slovensko civilizovanú ľavicu – a to bola šanca Smeru.
Ale vznik Smeru bola aj hrozba. V prvom rade pre prostredie, z akého sa Smer tvoril. Smer vymysleli bývalí mečiarovskí privatizéri (tak jemne sa tu hovorí zlodejom miliárd) spolu s bývalými komunistami, a to teda nebola dobrá predzvesť. Navyše, jeho ústrednou postavou sa stal politik, pre ktorého rok 1989 veľa neznamenal a ktorý ani po roku 1989 nijako nevybočil z radu ľavicových oportunistov.
Čo sa teda stalo skutočnosťou, šanca či hrozba? Po 10 rokoch je to už jasné.
Po prvé – ani 10 rokov Smeru nie je obdobím zrodu slušnejšej a rozumnejšej ľavice, ale len ďalších 10 rokov oportunizmu, ako vystrihnutého z útrob KSS a SDĽ. Ani Smer nedokázal prichádzať s dobrými riešeniami, a nedokázal ani len podporiť dobré riešenia iných. Smer od svojho vzniku iba bránil nevyhnutným zmenám a parazitoval na činoch a reformách iných – od daní cez dôchodky či zdravotníctvo až po ukotvenie Slovenska na Západe. Slovenskí reformátori teda nedostali v Smere potrebnú alternatívu, ale len potvrdenie o svojej výnimočnosti.
Po druhé – mentálne prostredie, ktoré Smer stvorilo, sa vstupom do vlády rozliezlo do všetkých pórov krajiny. A keďže pozadie Smeru nikdy nebolo prostredím férovej súťaže, ale len neférových výhod a korupcie, také je aj dnešné Slovensko.
Napokon tretia splnená hrozba – alfou a omegou Smeru je jeho predseda, ktorý len rozvíja oportunistický odkaz KSS a SDĽ. Preto tak pokojne vzal do vlády extrémne SNS a HZDS. To však nie je predseda civilizovanej ľavice, ale z vody kokakola.
Slovenská ľavica je už viac ako 60 rokov v kríze. Lepši povedané – už viac ako 60 rokov neexistuje.