O bývalej SDĽ, z ktorej sa Fico pred desiatimi rokmi vytrhol, aby ju vymazal z mapy, ťažko hovoriť v dobrom. Avšak táto strana, resp. určujúca časť lídrov, ktorí jej dali tvár, sa snažila nájsť v obraze tzv. moderných sociálnych demokracií, odpútať sa od najhorších tradícií predchodkyne, v rámci čoho bola napr. aj vnútorne pluralitná. Vyžarovala známky spoločenstva, ktoré (popri vedľajších motívoch) sa o politike aj háda a ňou žije.
Desiaty slávnostný snem Smeru, tak ako pred ním deviaty, ôsmy (atď.) takto len poukázal, akým míľovým krokom dozadu je táto „sociálna demokracia“ ešte i oproti strane, ktorú sme kedysi nazývali postkomunistickou. Šou jedného muža, ktorého prejavu, jedinému bodu programu (okrem starostlivo vybratých hostí), publikum freneticky aplaudovalo, je výjav zo Severnej Kórey, ale úplne mimo súradníc demokratickej politiky. Taká sebaoslava a samochvála, ako aj vetná skladba, dikcia, kadencia a intonácia reči, pokiaľ ide o formu, čo predviedol Fico, dunela na Slovensku len zo zjazdových tribún pred novembrom 1989. To je proste fakt a márne by niekto zľahčoval, že šlo o snem „slávnostný“... Toto sa opakuje každoročne a presne tak prebiehal i „programový“ v máji.
Skutočnosť, že Smer bez politického členstva, ako de facto volebná strana jednej tváre, je dnes (výsledkovo) najúspešnejšou „sociálnou demokraciou“ v Európe, vyžaruje nemalú príťažlivosť. Internacionála PES namiesto toho, aby Smer definitívne vylúčila zo svojich radov, keďže exemplárne porušuje už tri roky ich tzv. Berlínsku deklaráciu, ho naopak povýšila na „plnoprávneho“ člena. A v tom sa nedá neuvidieť ducha doby, ktorým je vyprázdňovanie obsahu, s rezignáciou ešte i na pretvárku, že zastávame určité zásady, ktoré sa neopúšťajú. Eurosocialisti odhodili škrupule nie bez viditeľnej kompenzácie, ako je obvyklé, ale ešte s hanbou, veď ich požiadavke „bez SNS“ sa Fico tri roky vysmieval do tváre...
Čo je za tým? Rasmussen, Schulz a spol. sa poklonili Ficovmu úspechu. V situácii, keď socialisti prechádzajú najväčšou programovou a intelektuálnou mizériou, odkedy existujú ako politický prúd, totiž už záleží len na preferenciách, percentách a rente z politiky. Všetko ostatné ide bokom. A tu je kráľom Fico. Ako donaha ukázal aj zjazd PES v Prahe, európska ľavica nemá riešenia ani nápady na také politicko-ekonomické výzvy, akými sú, okrem samotnej krízy, napr. zdravotníctvo či dôchodky. Prečo by sa mali štítiť slovenského lídra len preto, že súčasťou jeho populistického záberu, ktorý im svieti ako maják na ceste k vytúženému úspechu, je aj nejaký nacionálny blázon v koalícii?
Nie európska ľavica „vychováva“ Fica, ako sme sa (poniektorí) v roku 2006 nádejali. Fico sa tíško, ale zreteľne stáva modelom, vzorom európskej ľavice v najhoršej kríze identity, ktorá ju postihla. To hrozí na Slovensku vážnymi konzekvenciami. Generálny pardon eurosocialistov a ich programová bezprizornosť môžu nabudiť také zvýšené sebavedomie Smeru v jeho druhej vláde, že tentoraz sa už nezľakne vlastnej prázdnoty a začne plniť sľuby, ktoré dal (dá) v kampani... Potom si ešte zaplačeme za SDĽ.
Desiaty slávnostný snem Smeru, tak ako pred ním deviaty, ôsmy (atď.) takto len poukázal, akým míľovým krokom dozadu je táto „sociálna demokracia“ ešte i oproti strane, ktorú sme kedysi nazývali postkomunistickou. Šou jedného muža, ktorého prejavu, jedinému bodu programu (okrem starostlivo vybratých hostí), publikum freneticky aplaudovalo, je výjav zo Severnej Kórey, ale úplne mimo súradníc demokratickej politiky. Taká sebaoslava a samochvála, ako aj vetná skladba, dikcia, kadencia a intonácia reči, pokiaľ ide o formu, čo predviedol Fico, dunela na Slovensku len zo zjazdových tribún pred novembrom 1989. To je proste fakt a márne by niekto zľahčoval, že šlo o snem „slávnostný“... Toto sa opakuje každoročne a presne tak prebiehal i „programový“ v máji.
Skutočnosť, že Smer bez politického členstva, ako de facto volebná strana jednej tváre, je dnes (výsledkovo) najúspešnejšou „sociálnou demokraciou“ v Európe, vyžaruje nemalú príťažlivosť. Internacionála PES namiesto toho, aby Smer definitívne vylúčila zo svojich radov, keďže exemplárne porušuje už tri roky ich tzv. Berlínsku deklaráciu, ho naopak povýšila na „plnoprávneho“ člena. A v tom sa nedá neuvidieť ducha doby, ktorým je vyprázdňovanie obsahu, s rezignáciou ešte i na pretvárku, že zastávame určité zásady, ktoré sa neopúšťajú. Eurosocialisti odhodili škrupule nie bez viditeľnej kompenzácie, ako je obvyklé, ale ešte s hanbou, veď ich požiadavke „bez SNS“ sa Fico tri roky vysmieval do tváre...
Čo je za tým? Rasmussen, Schulz a spol. sa poklonili Ficovmu úspechu. V situácii, keď socialisti prechádzajú najväčšou programovou a intelektuálnou mizériou, odkedy existujú ako politický prúd, totiž už záleží len na preferenciách, percentách a rente z politiky. Všetko ostatné ide bokom. A tu je kráľom Fico. Ako donaha ukázal aj zjazd PES v Prahe, európska ľavica nemá riešenia ani nápady na také politicko-ekonomické výzvy, akými sú, okrem samotnej krízy, napr. zdravotníctvo či dôchodky. Prečo by sa mali štítiť slovenského lídra len preto, že súčasťou jeho populistického záberu, ktorý im svieti ako maják na ceste k vytúženému úspechu, je aj nejaký nacionálny blázon v koalícii?
Nie európska ľavica „vychováva“ Fica, ako sme sa (poniektorí) v roku 2006 nádejali. Fico sa tíško, ale zreteľne stáva modelom, vzorom európskej ľavice v najhoršej kríze identity, ktorá ju postihla. To hrozí na Slovensku vážnymi konzekvenciami. Generálny pardon eurosocialistov a ich programová bezprizornosť môžu nabudiť také zvýšené sebavedomie Smeru v jeho druhej vláde, že tentoraz sa už nezľakne vlastnej prázdnoty a začne plniť sľuby, ktoré dal (dá) v kampani... Potom si ešte zaplačeme za SDĽ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.