.v roku 2003 ste napísali svoj prvý Slovník floskúl. Čo vás k tomu viedlo?
Roky som si písal poznámky, zapisoval som vety a slová, ktoré mi prekážali, ktoré ma rozčuľovali. Ale načo si to nechávať pre seba? Mojou inšpiráciou boli Karel Poláček, ktorý napísal Žurnalistický slovník a Karel Čapek, ktorý napísal Kritiku slov. Týchto dvoch pánov rozčuľovali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch podobné veci ako mňa v poslednom dvadsaťročí. Je to taký antivírový program, pretože ja tiež niekedy používam floskuly a neviem o tom, takže som to trochu robil aj pre seba. Tak som si to zoradil a vznikla akási zbierka glos, esejí a fejtónov na tému súčasného jazyka v médiách.
.aké ste mali reakcie?
Prvý slovník mal dve dotlače a predalo sa deväťtisíc výtlačkov, čo je dnes pomerne slušná odozva. Veľa ľudí mi písalo, že tam niečo chýba, že by si chceli prečítať ešte o iných slovách, tak som mnohé podnety spracoval do druhého dielu, ktorý vyšiel v roku 2005. Kritická reakcia prišla z jazykovedných kruhov, ktoré to mylne pochopili ako pokus o vedeckú, jazykovednú publikáciu. Právom mi vytkli, že tam nemám napísané, čo to vôbec tá floskula je, tak som do druhého dielu napísal úvodnú esej.
.kto najviac zaplavuje verejný priestor floskulami?
U nás sú to predovšetkým politici. Od času, keď Václav Havel odišiel z vrcholnej politiky, tak sú to takmer všetci, prezidentom počnúc. Myslím si, že ten priestor je výrazmi, ktoré opisujem, zamorený predovšetkým preto, že politici majú v médiách bezprecedentný vplyv a priestor. Namiesto toho, aby ich činy analyzovali analytici, robia to sami. Vždy hovorím, že je to, ako keby herci písali kritiky na svoje predstavenia. Keď v Spolkovej republike Nemecko napíše politik nejaký zásadný článok do novín, tak mu ho zaradia do rubriky čitatelia, u nás je to vždy úvodník, ako keby to bol názor tých novín. To zamorenie politického priestoru je teda spôsobené aj bezprecedentným premnožením politikov v médiách.
.uplatňujete také prísne kritériá, aké opisujete vo svojich slovníkoch, aj na seba?
S Janom Rejžkom máme jednu reláciu na stanici Český rozhlas 6. Asi pred dvomi rokmi mi napísal poslucháč, že v jednej relácii som dvanásťkrát použil slovo vlastne, teda slovo, slovný tik, ktorý v slovníku opisujem. Odvtedy si dávam pozor. Je to vždy aj vlastná sebereflexia, kontrola vlastného jazyka. Keď sa dnes pozerám na svoje staršie recenzie, tak sa často až desím, koľko slov, ktoré dnes kritizujem, som tam použil. Jazyk sa bez floskúl, alebo všeobecne používaných fráz, nezaobíde, ale ide o to, aby neboli nadbytočné, aby floskula nebola jadrom výpovede. Keď chce človek niečo povedať, malo by to mať hlavu a pätu a nemalo by sa to obliekať do verbálnej uniformy. Pre mňa boli inšpiráciou situácie, keď sa prenáša už len ten obal, tá vata a jadro tam nie je, prípadne jadrom výpovede je šum.
.teda fráza sa stáva floskulou opakovaním a zakrývaním?
Opakovanie ja matka floskuly. A floskulou vždy niečo zakrývame. Keď používame tie nevinné tiky, ako napríklad „ja si myslím“, „vlastne“, „a stovky ďalších príkladov“, zakrývame výpadok pamäti, zábudlivosť. Zakrývame okno záclonou. Sú však aj floskuly, ktoré niečo zakrývajú zámerne. Pred dvanástimi rokmi bola v Českej republike aféra neexistujúcich sponzorov ODS, kont vo Švajčiarsku a tak ďalej. Padla pre to vláda. Predseda vlády Klaus bol v tom čase v Sarajeve a odvtedy sa afére hovorí Sarajevský atentát, Sarajevo. Dnes môžeme čítať o dobe predsarajevskej, posarajevskej, Čech si už vôbec nespája Sarajevo s Františkom Ferdinandom d´Este a začiatkom prvej svetovej vojny, ale spája si to, bohužiaľ, s touto aférou. Ten, kto to nazval Sarajevským atentátom, to urobil veľmi šikovne – zabalil aféru do vaty. Trestné činy prekryl vonkajšou okolnosťou, teda, že keď sa to odhalilo, bol Klaus práve v Sarajeve. Samozrejme, z dejín poznáme oveľa horšie príklady: konečné riešenie, bratská internacionálna pomoc, februárové víťazstvo pracujúceho ľudu. To sú floskuly, ktoré mali prekryť likvidáciu miliónov Židov, okupáciu alebo ohavný puč. Zostrelenie juhokórejského civilného lietadla, pri ktorom zahynulo tristo ľudí, sa prelakovalo na zastavenie lietadla v lete. To sú hrozné príklady, keď politika vymyslí niečo, čím zakryje zločinný alebo inak nepríjemný obsah.
Roky som si písal poznámky, zapisoval som vety a slová, ktoré mi prekážali, ktoré ma rozčuľovali. Ale načo si to nechávať pre seba? Mojou inšpiráciou boli Karel Poláček, ktorý napísal Žurnalistický slovník a Karel Čapek, ktorý napísal Kritiku slov. Týchto dvoch pánov rozčuľovali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch podobné veci ako mňa v poslednom dvadsaťročí. Je to taký antivírový program, pretože ja tiež niekedy používam floskuly a neviem o tom, takže som to trochu robil aj pre seba. Tak som si to zoradil a vznikla akási zbierka glos, esejí a fejtónov na tému súčasného jazyka v médiách.
.aké ste mali reakcie?
Prvý slovník mal dve dotlače a predalo sa deväťtisíc výtlačkov, čo je dnes pomerne slušná odozva. Veľa ľudí mi písalo, že tam niečo chýba, že by si chceli prečítať ešte o iných slovách, tak som mnohé podnety spracoval do druhého dielu, ktorý vyšiel v roku 2005. Kritická reakcia prišla z jazykovedných kruhov, ktoré to mylne pochopili ako pokus o vedeckú, jazykovednú publikáciu. Právom mi vytkli, že tam nemám napísané, čo to vôbec tá floskula je, tak som do druhého dielu napísal úvodnú esej.
.kto najviac zaplavuje verejný priestor floskulami?
U nás sú to predovšetkým politici. Od času, keď Václav Havel odišiel z vrcholnej politiky, tak sú to takmer všetci, prezidentom počnúc. Myslím si, že ten priestor je výrazmi, ktoré opisujem, zamorený predovšetkým preto, že politici majú v médiách bezprecedentný vplyv a priestor. Namiesto toho, aby ich činy analyzovali analytici, robia to sami. Vždy hovorím, že je to, ako keby herci písali kritiky na svoje predstavenia. Keď v Spolkovej republike Nemecko napíše politik nejaký zásadný článok do novín, tak mu ho zaradia do rubriky čitatelia, u nás je to vždy úvodník, ako keby to bol názor tých novín. To zamorenie politického priestoru je teda spôsobené aj bezprecedentným premnožením politikov v médiách.
.uplatňujete také prísne kritériá, aké opisujete vo svojich slovníkoch, aj na seba?
S Janom Rejžkom máme jednu reláciu na stanici Český rozhlas 6. Asi pred dvomi rokmi mi napísal poslucháč, že v jednej relácii som dvanásťkrát použil slovo vlastne, teda slovo, slovný tik, ktorý v slovníku opisujem. Odvtedy si dávam pozor. Je to vždy aj vlastná sebereflexia, kontrola vlastného jazyka. Keď sa dnes pozerám na svoje staršie recenzie, tak sa často až desím, koľko slov, ktoré dnes kritizujem, som tam použil. Jazyk sa bez floskúl, alebo všeobecne používaných fráz, nezaobíde, ale ide o to, aby neboli nadbytočné, aby floskula nebola jadrom výpovede. Keď chce človek niečo povedať, malo by to mať hlavu a pätu a nemalo by sa to obliekať do verbálnej uniformy. Pre mňa boli inšpiráciou situácie, keď sa prenáša už len ten obal, tá vata a jadro tam nie je, prípadne jadrom výpovede je šum.
.teda fráza sa stáva floskulou opakovaním a zakrývaním?
Opakovanie ja matka floskuly. A floskulou vždy niečo zakrývame. Keď používame tie nevinné tiky, ako napríklad „ja si myslím“, „vlastne“, „a stovky ďalších príkladov“, zakrývame výpadok pamäti, zábudlivosť. Zakrývame okno záclonou. Sú však aj floskuly, ktoré niečo zakrývajú zámerne. Pred dvanástimi rokmi bola v Českej republike aféra neexistujúcich sponzorov ODS, kont vo Švajčiarsku a tak ďalej. Padla pre to vláda. Predseda vlády Klaus bol v tom čase v Sarajeve a odvtedy sa afére hovorí Sarajevský atentát, Sarajevo. Dnes môžeme čítať o dobe predsarajevskej, posarajevskej, Čech si už vôbec nespája Sarajevo s Františkom Ferdinandom d´Este a začiatkom prvej svetovej vojny, ale spája si to, bohužiaľ, s touto aférou. Ten, kto to nazval Sarajevským atentátom, to urobil veľmi šikovne – zabalil aféru do vaty. Trestné činy prekryl vonkajšou okolnosťou, teda, že keď sa to odhalilo, bol Klaus práve v Sarajeve. Samozrejme, z dejín poznáme oveľa horšie príklady: konečné riešenie, bratská internacionálna pomoc, februárové víťazstvo pracujúceho ľudu. To sú floskuly, ktoré mali prekryť likvidáciu miliónov Židov, okupáciu alebo ohavný puč. Zostrelenie juhokórejského civilného lietadla, pri ktorom zahynulo tristo ľudí, sa prelakovalo na zastavenie lietadla v lete. To sú hrozné príklady, keď politika vymyslí niečo, čím zakryje zločinný alebo inak nepríjemný obsah.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.