Hýbať sa môžeme do sýtosti, ako len chceme, z komunistov sa stali obchodníci, oči, uši, ulice a obrazovky zaplavila smradľavá reklama a neóny sú synonymom pozlátka a konzumu. A iba niekde hlboko v pozadí zostáva ten sentiment, tá spomienka na hodiny strávené nad knihou s hrdinom, ktorý trávi noc v zastrčenom zavšivavenom hoteli s oknom rovno pri červeno blikajúcom neónovom názve, v ktorom nesvietia tri zo siedmich písmen.
Ten rozpor, vyplývajúci, koniec koncov, z použitého média, cítiť i pri návšteve výstavy OPENEON. Na jednej strane voľnosť a kreativita, na druhej strane ako čertík z vreca občas vykukne jedovatý pocit, že ide iba o cvičenie, ktorého naplnenie prinesie až tá či oná kampaň. Ten však rýchlo prebije niekedy úprimná, inokedy úporná snaha vyhraniť sa voči svetu reklamy a obchodu. Najúčinnejšou zbraňou sú, ako to už býva v boji s mocnými, irónia, vtip a nadhľad.
Vystavené práce predstavujú viacero polôh a prístupov. Neón vytvára nápis alebo symbol a nechýba ani neón – abstrakcia. Predstavuje ju Neonsight od Cypriána Koreňa a Barbory Tobolovej. Meditatívna Eupnea od Davida Březinu a Zuzany Kubikovej. Dýchajúce – na striedačku svietiace nápisy „nádych“ „výdych“ z neónov, ktoré každý škvrčia vlastnou tóninou a tak „dýchanie“ môžete vnímať i so zatvorenými očami. Jednému z rohov dominuje najskôr smiešna a po krátkej chvíli asi skôr mrazivá Slučka Emílie Jesenskej a Petra Šimoníka.
Hľadanie významu slova Culture od Eleny Bolčekovej a Alice Horváthovej je podané v nádhernej barovej modrej. Naopak v zelenej je vytvorené nie hľadajúce, ale deklamujúce Change od Michaly Lipkovej a Jána Turza. Červené polsrdce a zrkadlo predstavujú hravý Uhol pohľadu od Matúša Lelovského a Ondreja Alušíka.
Kongeniálne dielo Richard Fuld od Kataríny Lukič Balážikovej a Martina Mistríka v sebe obsahuje spleť ironických rovín. Richard Fuld bol podľa wikipedie bankárom, ktorý sa preslávil tým, že bol posledným šéfom zbankrotovaných Lehman Brothers. Jeden z mála bankárov, ktorý naozaj utrpel vplyvom finančnej krízy. Autori si robia žarty z reklamy, keď nápis „Pre krízu zatvorené“ urobia z nedbalo obrezanej lepiacej pásky a zároveň si robia žarty aj zo samotného média, keď elegantné trubice nahradia starou rozvŕzganou neónkou, ktorú akoby práve ukradli z haly Domu odborov. Na „vystrelenie si” z našich politikov postačí citovať ich vetu: „Odmietame, aby ľudia na Slovensku platili za chyby, ktoré urobili špekulanti na Wall Street.“ Naozaj by bola škoda nechať ju zapadnúť v behu dejín.
Je, samozrejme, pravda, že ľudia vždy doplatia na špekulantov, či už sú tí z Wall Street, alebo z nášho Hradného vŕšku. Takisto je však pravdivá i veta, ktorú niekto napísal na výstave do zošita, zachytávajúceho divácke definície významu slova kultúra. Napísal tam: „Kultúra – to sme my“.
Výstavu OPENEON pripravilo Open design studio a potrvá v bratislavskej Open Gallery do 8. januára 2010.
Autor je fotograf krajinkár.
Ten rozpor, vyplývajúci, koniec koncov, z použitého média, cítiť i pri návšteve výstavy OPENEON. Na jednej strane voľnosť a kreativita, na druhej strane ako čertík z vreca občas vykukne jedovatý pocit, že ide iba o cvičenie, ktorého naplnenie prinesie až tá či oná kampaň. Ten však rýchlo prebije niekedy úprimná, inokedy úporná snaha vyhraniť sa voči svetu reklamy a obchodu. Najúčinnejšou zbraňou sú, ako to už býva v boji s mocnými, irónia, vtip a nadhľad.
Vystavené práce predstavujú viacero polôh a prístupov. Neón vytvára nápis alebo symbol a nechýba ani neón – abstrakcia. Predstavuje ju Neonsight od Cypriána Koreňa a Barbory Tobolovej. Meditatívna Eupnea od Davida Březinu a Zuzany Kubikovej. Dýchajúce – na striedačku svietiace nápisy „nádych“ „výdych“ z neónov, ktoré každý škvrčia vlastnou tóninou a tak „dýchanie“ môžete vnímať i so zatvorenými očami. Jednému z rohov dominuje najskôr smiešna a po krátkej chvíli asi skôr mrazivá Slučka Emílie Jesenskej a Petra Šimoníka.
Hľadanie významu slova Culture od Eleny Bolčekovej a Alice Horváthovej je podané v nádhernej barovej modrej. Naopak v zelenej je vytvorené nie hľadajúce, ale deklamujúce Change od Michaly Lipkovej a Jána Turza. Červené polsrdce a zrkadlo predstavujú hravý Uhol pohľadu od Matúša Lelovského a Ondreja Alušíka.
Kongeniálne dielo Richard Fuld od Kataríny Lukič Balážikovej a Martina Mistríka v sebe obsahuje spleť ironických rovín. Richard Fuld bol podľa wikipedie bankárom, ktorý sa preslávil tým, že bol posledným šéfom zbankrotovaných Lehman Brothers. Jeden z mála bankárov, ktorý naozaj utrpel vplyvom finančnej krízy. Autori si robia žarty z reklamy, keď nápis „Pre krízu zatvorené“ urobia z nedbalo obrezanej lepiacej pásky a zároveň si robia žarty aj zo samotného média, keď elegantné trubice nahradia starou rozvŕzganou neónkou, ktorú akoby práve ukradli z haly Domu odborov. Na „vystrelenie si” z našich politikov postačí citovať ich vetu: „Odmietame, aby ľudia na Slovensku platili za chyby, ktoré urobili špekulanti na Wall Street.“ Naozaj by bola škoda nechať ju zapadnúť v behu dejín.
Je, samozrejme, pravda, že ľudia vždy doplatia na špekulantov, či už sú tí z Wall Street, alebo z nášho Hradného vŕšku. Takisto je však pravdivá i veta, ktorú niekto napísal na výstave do zošita, zachytávajúceho divácke definície významu slova kultúra. Napísal tam: „Kultúra – to sme my“.
Výstavu OPENEON pripravilo Open design studio a potrvá v bratislavskej Open Gallery do 8. januára 2010.
Autor je fotograf krajinkár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.