.po tom, čo koncom novembra šokujúco presvedčivá väčšina Švajčiarov hlasovala v referende za zákaz stavby minaretov, prišlo zo západnej Európy veľa odsudzujúcich komentárov. Podľa nich ľud v mene strachu z cudzieho pošliapal náboženské slobody a liberálne tradície Švajčiarska. Keďže za referendom stáli z parlamentných strán iba predstavitelia konzervatívnych ľudovcov (SVP), a zákaz minaretov získal najviac hlasov v tradičnom vidieckom obyvateľstve, bolo možné maľovať obraz xenofóbnych zápecníkov, ktorí len včera zo seba zhodili kroje. Celkový obraz je však trochu pestrejší. O jasnej prevahe odporcov minaretov rozhodol aj väčšinový podiel inak liberálne zmýšľajúcich žien, ktoré hlasovali spolu s konzervatívnejšími krajankami. Ani časti feministiek pritom vôbec neprekážalo, že podporili hlavnú tému ľudovcov, ktorí sa ich agende rodovej rovnosti vysmievajú.
Julia Onkenová, feministická autorka a psychologička, rozposlala pred referendom hromadný mail, v ktorom vyzvala na hlasovanie za zákaz minaretov s odôvodnením, že „minarety sú mužské symboly moci“ a ich stavba by znamenala „štátne uznanie utláčania žien“. Podľa Onkenovej nemôže byť Švajčiarkám ľahostajný osud žien a dievčat z iných kultúr. Politici vraj zlyhali, pretože problém utláčaných moslimiek obchádzajú mlčaním. Onkenová vezme minarety na milosť až vtedy, keď moslimovia prijmú západné chápanie práva a integrujú sa do spoločnosti. Ako uvádza psychologička na svojej internetovej stránke, o úspešnej integrácii sa bude môcť hovoriť za nasledovných podmienok: ak sa bude môcť 15-ročné moslimské dievča bez akýchkoľvek obáv zaľúbiť do chlapca; ak moslimskí muži aj ženy pochopia, že žena nie je mužova nevoľníčka a pojmy ako vynútený sobáš, vražda zo cti či mrzačenie genitálií zmiznú zo spravodajstva médií. Je ešte iná téma, v ktorej si „reakční“ konzervatívci a „progresívne“ feministky tak padnú do noty?
.imigranti
Pre lepšie pochopenie pohnútok Švajčiarov v kritizovanom referende je dobré namaľovať ešte jeden obraz: ten o prisťahovaleckej politike, ktorá síce obohatila krajinu o nové skupiny obyvateľstva, ale zároveň vytvorila reťaz ďalších problémov. Ešte v roku 1970 žilo vo Švajčiarsku (so 7,7 milióna obyvateľov) asi 16 300 moslimov, dnes ich je okolo 400-tisíc, pričom v 90. rokoch sa ich počet zdvojnásobil. Najskôr prichádzali ako takzvaní gastarbeiteri prevažne z krajín bývalej Juhoslávie a Turecka. Priemysel si pýtal nové pracovné sily, a mladých mužov z cudzieho sveta zas lákala možnosť dobrého zárobku – malo ísť o čisto ekonomický vzťah, keďže gastarbeiteri sa mali po čase vrátiť domov. Štát však neskôr povolil, aby svojich pracujúcich mužov, ktorí už na návrat nepomýšľali, nasledovali do novej domoviny aj rodinní príslušníci.
Väčšina švajčiarskych moslimov je dnes pritom celkom sekularizovaná, len asi tretinu z nich možno pokladať za praktizujúcich moslimov. Experti odhadujú, že asi 5 percent švajčiarskych moslimov je náchylných na rétoriku islamských radikálov. Verejnosť však viac než obavy z domácich teroristických buniek znepokojujú správy o vynútených sobášoch (a zvláštnom správaní domácich úradov, ktoré ich odobrili), či o prípadoch rodinných vrážd zo cti (keď napríklad muž zabije svoju nevernú ženu).
Dôveru väčšiny voči menšinovej komunite neposilňujú ani vyjadrenia najvyšších predstaviteľov moslimských združení. Palestínčan Hišam Maizar, ktorý predsedá najväčšej islamskej organizácii vo Švajčiarsku a má pod sebou asi 150 islamských centier, sa verejne vyjadril v prospech zavedenia paralelných islamských súdov, ktoré by súdili moslimov na základe šaríje. Diskusiu označil zatiaľ za predčasnú. Fatih Dursun, predseda ďalšej moslimskej organizácie zas označil sňatie šatky z hlavy za „hriech, ktorý by si žena musela zodpovedať pred Alahom“ a iní predstavitelia pred médiami obhajovali kameňovanie ako trest proti tým, ktorí sa prehrešia voči manželstvu. Prirodzene, moslimský svet nie je čierno-biely. V krajine existuje aj počuteľná skupina moslimov, ktorí týmto islamistom vyčítajú, že svojimi aktivitami podkopávajú snahy o integráciu.
.nejednotná Európa
A čo majú s týmto všetkým spoločné francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a nemecký exkancelár Gerhard Schröder? Obaja sa minulý týždeň vyjadrili k zákazu minaretov, a každý s rozdielnym záverom. Podľa Sarkozyho je najlepšou potravou pre populizmus, „keď sme hluchí na hlas národa, ľahostajní voči jeho ťažkostiam a pocitom“. Švajčiarov netreba odsudzovať, ale skôr sa zamyslieť nad tým, prečo tak hlasovali. Sarkozy si nemyslí, že zákaz minaretov spochybňuje náboženskú slobodu. „Národy Európy sú pohostinné, tolerantné, to všetko je v ich povahe a kultúre.“
Naopak, Gerhard Schröder v týždenníku Die Zeit podrobil verdikt Švajčiarov ostrej kritike. Varoval pred negatívnym pohľadom na moslimov a islam. „Islam nie je žiadna politická ideológia, ale náboženstvo mieru. Tak učí Korán“. Samotných Nemcov vyzval, aby sa vystríhali pred stereotypnými výrokmi na adresu údajnej násilnosti islamu. „Neboli to islamské štáty, ktoré v minulom storočí spáchali obe svetové vojny. Na nadradený postoj voči ostatným nemáme žiaden dôvod,“ upozornil Schröder. Človek by až márne hľadal diskusiu, v ktorej by si dnešní Nemci neprivolali na seba strašiaka svojich vojnových zločinov...
Julia Onkenová, feministická autorka a psychologička, rozposlala pred referendom hromadný mail, v ktorom vyzvala na hlasovanie za zákaz minaretov s odôvodnením, že „minarety sú mužské symboly moci“ a ich stavba by znamenala „štátne uznanie utláčania žien“. Podľa Onkenovej nemôže byť Švajčiarkám ľahostajný osud žien a dievčat z iných kultúr. Politici vraj zlyhali, pretože problém utláčaných moslimiek obchádzajú mlčaním. Onkenová vezme minarety na milosť až vtedy, keď moslimovia prijmú západné chápanie práva a integrujú sa do spoločnosti. Ako uvádza psychologička na svojej internetovej stránke, o úspešnej integrácii sa bude môcť hovoriť za nasledovných podmienok: ak sa bude môcť 15-ročné moslimské dievča bez akýchkoľvek obáv zaľúbiť do chlapca; ak moslimskí muži aj ženy pochopia, že žena nie je mužova nevoľníčka a pojmy ako vynútený sobáš, vražda zo cti či mrzačenie genitálií zmiznú zo spravodajstva médií. Je ešte iná téma, v ktorej si „reakční“ konzervatívci a „progresívne“ feministky tak padnú do noty?
.imigranti
Pre lepšie pochopenie pohnútok Švajčiarov v kritizovanom referende je dobré namaľovať ešte jeden obraz: ten o prisťahovaleckej politike, ktorá síce obohatila krajinu o nové skupiny obyvateľstva, ale zároveň vytvorila reťaz ďalších problémov. Ešte v roku 1970 žilo vo Švajčiarsku (so 7,7 milióna obyvateľov) asi 16 300 moslimov, dnes ich je okolo 400-tisíc, pričom v 90. rokoch sa ich počet zdvojnásobil. Najskôr prichádzali ako takzvaní gastarbeiteri prevažne z krajín bývalej Juhoslávie a Turecka. Priemysel si pýtal nové pracovné sily, a mladých mužov z cudzieho sveta zas lákala možnosť dobrého zárobku – malo ísť o čisto ekonomický vzťah, keďže gastarbeiteri sa mali po čase vrátiť domov. Štát však neskôr povolil, aby svojich pracujúcich mužov, ktorí už na návrat nepomýšľali, nasledovali do novej domoviny aj rodinní príslušníci.
Väčšina švajčiarskych moslimov je dnes pritom celkom sekularizovaná, len asi tretinu z nich možno pokladať za praktizujúcich moslimov. Experti odhadujú, že asi 5 percent švajčiarskych moslimov je náchylných na rétoriku islamských radikálov. Verejnosť však viac než obavy z domácich teroristických buniek znepokojujú správy o vynútených sobášoch (a zvláštnom správaní domácich úradov, ktoré ich odobrili), či o prípadoch rodinných vrážd zo cti (keď napríklad muž zabije svoju nevernú ženu).
Dôveru väčšiny voči menšinovej komunite neposilňujú ani vyjadrenia najvyšších predstaviteľov moslimských združení. Palestínčan Hišam Maizar, ktorý predsedá najväčšej islamskej organizácii vo Švajčiarsku a má pod sebou asi 150 islamských centier, sa verejne vyjadril v prospech zavedenia paralelných islamských súdov, ktoré by súdili moslimov na základe šaríje. Diskusiu označil zatiaľ za predčasnú. Fatih Dursun, predseda ďalšej moslimskej organizácie zas označil sňatie šatky z hlavy za „hriech, ktorý by si žena musela zodpovedať pred Alahom“ a iní predstavitelia pred médiami obhajovali kameňovanie ako trest proti tým, ktorí sa prehrešia voči manželstvu. Prirodzene, moslimský svet nie je čierno-biely. V krajine existuje aj počuteľná skupina moslimov, ktorí týmto islamistom vyčítajú, že svojimi aktivitami podkopávajú snahy o integráciu.
.nejednotná Európa
A čo majú s týmto všetkým spoločné francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a nemecký exkancelár Gerhard Schröder? Obaja sa minulý týždeň vyjadrili k zákazu minaretov, a každý s rozdielnym záverom. Podľa Sarkozyho je najlepšou potravou pre populizmus, „keď sme hluchí na hlas národa, ľahostajní voči jeho ťažkostiam a pocitom“. Švajčiarov netreba odsudzovať, ale skôr sa zamyslieť nad tým, prečo tak hlasovali. Sarkozy si nemyslí, že zákaz minaretov spochybňuje náboženskú slobodu. „Národy Európy sú pohostinné, tolerantné, to všetko je v ich povahe a kultúre.“
Naopak, Gerhard Schröder v týždenníku Die Zeit podrobil verdikt Švajčiarov ostrej kritike. Varoval pred negatívnym pohľadom na moslimov a islam. „Islam nie je žiadna politická ideológia, ale náboženstvo mieru. Tak učí Korán“. Samotných Nemcov vyzval, aby sa vystríhali pred stereotypnými výrokmi na adresu údajnej násilnosti islamu. „Neboli to islamské štáty, ktoré v minulom storočí spáchali obe svetové vojny. Na nadradený postoj voči ostatným nemáme žiaden dôvod,“ upozornil Schröder. Človek by až márne hľadal diskusiu, v ktorej by si dnešní Nemci neprivolali na seba strašiaka svojich vojnových zločinov...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.