S Ashokom ani s ostatnými dvoma autorkami som sa dovtedy osobne nestretla. So záujmom som sa pred čítačkou zoznamovala so sympatickou kučeravou blodínou, ktorá mala čítať svoju populárnu esej Fat Is Beautiful. Naozaj bola pekná a keďže už sa vďaka svojmu boju proti stereotypizovaniu obéznych ľudí dostala aj do rôznych talk show, dychtivo sme počúvali jej rady, ako sa najlepšie predať. Rozprávala, že si k nej ľudia v autobuse nechceli sadnúť, preto si vyrobila falošný knižný obal s titulom Tučnota je nákazlivá. Nesadajte si vedľa tučných ľudí.
Ako prvá som čítala ja, úryvok z poviedky. Moja najväčšia obava bola tradičného charakteru: ako jediný Neameričan som bola nervózna, že si prítomné publikum ako dôsledok môjho prízvuku bude namiesto litptovskej dediny predstavovať ukrajinskú.
Postupne som sa uvoľnila. Všetko išlo ako po masle, až kým som sa nedostala k vete, kde hlavná postava z perspektívy dieťaťa opisuje, ako ponad pult v mäsiarstve s ľahkým odporom, no najmä s nepochopením („asi má niečo so štítnou žľazou, ako Snežana z béčky“) zíza na tlsté členky pani mäsiarky, prekypujúce z bielych ortopedických papúč. V panike som na chvíľu zdvihla oči od papierov a poobzerala sa po prítomných hosťoch. Do tváre mi tvrdo hľadelo niekoľko párov očí, orámovaných širokou mäkkou vrstvou tuku. Odkaz v tých očiach bol jasný: nenávisť.
Rýchlo som sklopila zrak a čítala ďalej.
Potom čítala Moriah a potom Ashok, a našťastie sa v ich diele nenašla žiadna zmienka o tučnote. Pred odznenim Fat Is Beautiful som sa však bežala schovať do kúta, kde sedeli moji priatelia. Dúfala som, že ma ochránia pred spravodlivým hnevom. Oni však po eseji, ktorá vyzývala na akceptáciu obéznych, začali vykrikovať, že tuční si pokojne môžu myslieť, že sú pekní, ale nech si láskavo v lietadle kupujú dve sedadlá.
Zvyšok večera som radšej presedela na WC.
Ako prvá som čítala ja, úryvok z poviedky. Moja najväčšia obava bola tradičného charakteru: ako jediný Neameričan som bola nervózna, že si prítomné publikum ako dôsledok môjho prízvuku bude namiesto litptovskej dediny predstavovať ukrajinskú.
Postupne som sa uvoľnila. Všetko išlo ako po masle, až kým som sa nedostala k vete, kde hlavná postava z perspektívy dieťaťa opisuje, ako ponad pult v mäsiarstve s ľahkým odporom, no najmä s nepochopením („asi má niečo so štítnou žľazou, ako Snežana z béčky“) zíza na tlsté členky pani mäsiarky, prekypujúce z bielych ortopedických papúč. V panike som na chvíľu zdvihla oči od papierov a poobzerala sa po prítomných hosťoch. Do tváre mi tvrdo hľadelo niekoľko párov očí, orámovaných širokou mäkkou vrstvou tuku. Odkaz v tých očiach bol jasný: nenávisť.
Rýchlo som sklopila zrak a čítala ďalej.
Potom čítala Moriah a potom Ashok, a našťastie sa v ich diele nenašla žiadna zmienka o tučnote. Pred odznenim Fat Is Beautiful som sa však bežala schovať do kúta, kde sedeli moji priatelia. Dúfala som, že ma ochránia pred spravodlivým hnevom. Oni však po eseji, ktorá vyzývala na akceptáciu obéznych, začali vykrikovať, že tuční si pokojne môžu myslieť, že sú pekní, ale nech si láskavo v lietadle kupujú dve sedadlá.
Zvyšok večera som radšej presedela na WC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.