„Vyšli ste zo škôl, dospelí a celkom sami uprostred ringu. V jednom rohu rozzúrený kapitalizmus, v druhom zodratý červený župan po zašlých časoch. Ani len rukavice vám tam nenechali. A vy váhate, čo teraz? Ostať, utiecť? Začať niečo so sebou robiť, alebo sa na niekoho vyhovoriť?”
Ak sa niekto zo všetkých síl snaží napísať generačný román, väčšinou to nie je dobrá literatúra. Skutočný román, v ktorom sa zrkadlí skúsenosť a životný pocit autorovej generácie, vzniká vždy mimochodom, ako vedľajší produkt.
Tak zrejme postupoval aj Pavel Sibyla, ktorého sme si všimli už ako autora zbierky poviedok Coffee Stories. Už z nej bolo jasné, že tento mladý novinár má v našom kultúrnom prostredí zriedkavý talent a že nie je zaťažený teoretickými úvahami začínajúcich literátov. Ten talent spočíva v schopnosti ľahko, svižne a úsporne porozprávať uveriteľný príbeh, ktorému čitateľ nielen porozumie, ale sa v ňom aj dokáže nájsť. Literárna nezaťaženosť mu zase umožňuje neponárať sa príliš do psychologických hĺbok svojich postáv a nesnažiť sa za každú cenu vo svojich textoch robiť „veľké umenie”. Zrejme sa od Hemmingwaya naučil, že tie hĺbky a to umenie sa musia vynoriť za dialógmi a za tým, čo sa v pribehu „deje.”
Po vydaní Coffee Stories sa ukázalo, že Pavel Sibyla už má takmer dokončený román Niečo o orchideách. Neprešiel ani polrok a román vyšiel v čoraz ambicióznejšom vydavateľstve Artforum. Keď knihu človek otvorí, uvidí divokú krásu orchideí (o nenápadne krásny dizajn knihy sa postarala dvojica Bálik & Némethová). Je to ako také tajomstvo: prostý, jednofarebný obal a za ním farebná krása. Taký je aj Sibylov text. Jeho osou je opis jedného dňa v živote Hany Kramárovej. Ako sa ukáže, zvláštneho, zlomového dňa. Hana totiž oslavuje narodeniny. Je s ňou kamarátka Lucia, Američanka April, rómsky hiphoper Havran, jehovistka Mária a pár ďalších ľudí. Ona však čaká na svojho frajera Riša...
Z oslavy narodenín nás autor presúva do bližšej aj vzdialenejšiej minulosti, na Kopanice pri Novej Bani, kde Hana vyrastala, do bytu, ktorý si chcela prenajať a pritom sa zoznámila s Rišom, do Londýna, kde najprv umýva riad a potom roznáša ťažké taniere, do nadnárodnej firmy, kde pracuje a túži pritom po orchideách a kvetinárstve. Pavel Sibyla robí presuny v čase a mieste s virtuozitou kúzelníka, ktorý z klobúka vyťahuje jedného králika za druhým – čoraz menej si všímame, ako to dokáže, Hana, jej sny, strachy a radosti sú nám čoraz bližšie. Všetko sa zamotáva bez toho, aby sme stratili orientáciu, očistné rozuzlenie nás čaká až na samom konci knihy.
V Haninom živote sa ako v kvapke vody odráža celý jej svet. Žijú v ňom mladí ľudia, ktorí sa narodili za komunizmu a po jeho páde ako prví vstúpili do slobodného sveta. Peniaze, cestovanie, podvody, brigády v Londýne, kariéra, neistota, pochybovanie o sebe samom. To všetko tam je. Počuť tam Živé kvety, Müllera aj Puding pani Elvisovej, románom sa mihne Gašparovič aj Fico. Hanin svet nám je blízky, vďaka knihe Pavla Sibylu ho na chvíľu zahliadneme v ostrejších kontúrach.
„Žijeme na pláži, popíjame drahý alkohol a prázdne fľaše hádžeme do mora. Čakáme, že o pár hodín v nich nájdeme nejakú správu, ktorá nášmu pobytu dá nejaký zmysel. Sme na neplatenej dovolenke, no všetkým nám je jasné, že raz musí skončiť.” Pavel Sibyla opísal príbeh jedného dievčaťa a jedného chalana, ktorých veľmi dobre pozná. Písal Niečo o orchideách a napísal aj niečo o svojej generácii.
Pavel Sibyla: Niečo o orchideách Artforum, 2009.
Ak sa niekto zo všetkých síl snaží napísať generačný román, väčšinou to nie je dobrá literatúra. Skutočný román, v ktorom sa zrkadlí skúsenosť a životný pocit autorovej generácie, vzniká vždy mimochodom, ako vedľajší produkt.
Tak zrejme postupoval aj Pavel Sibyla, ktorého sme si všimli už ako autora zbierky poviedok Coffee Stories. Už z nej bolo jasné, že tento mladý novinár má v našom kultúrnom prostredí zriedkavý talent a že nie je zaťažený teoretickými úvahami začínajúcich literátov. Ten talent spočíva v schopnosti ľahko, svižne a úsporne porozprávať uveriteľný príbeh, ktorému čitateľ nielen porozumie, ale sa v ňom aj dokáže nájsť. Literárna nezaťaženosť mu zase umožňuje neponárať sa príliš do psychologických hĺbok svojich postáv a nesnažiť sa za každú cenu vo svojich textoch robiť „veľké umenie”. Zrejme sa od Hemmingwaya naučil, že tie hĺbky a to umenie sa musia vynoriť za dialógmi a za tým, čo sa v pribehu „deje.”
Po vydaní Coffee Stories sa ukázalo, že Pavel Sibyla už má takmer dokončený román Niečo o orchideách. Neprešiel ani polrok a román vyšiel v čoraz ambicióznejšom vydavateľstve Artforum. Keď knihu človek otvorí, uvidí divokú krásu orchideí (o nenápadne krásny dizajn knihy sa postarala dvojica Bálik & Némethová). Je to ako také tajomstvo: prostý, jednofarebný obal a za ním farebná krása. Taký je aj Sibylov text. Jeho osou je opis jedného dňa v živote Hany Kramárovej. Ako sa ukáže, zvláštneho, zlomového dňa. Hana totiž oslavuje narodeniny. Je s ňou kamarátka Lucia, Američanka April, rómsky hiphoper Havran, jehovistka Mária a pár ďalších ľudí. Ona však čaká na svojho frajera Riša...
Z oslavy narodenín nás autor presúva do bližšej aj vzdialenejšiej minulosti, na Kopanice pri Novej Bani, kde Hana vyrastala, do bytu, ktorý si chcela prenajať a pritom sa zoznámila s Rišom, do Londýna, kde najprv umýva riad a potom roznáša ťažké taniere, do nadnárodnej firmy, kde pracuje a túži pritom po orchideách a kvetinárstve. Pavel Sibyla robí presuny v čase a mieste s virtuozitou kúzelníka, ktorý z klobúka vyťahuje jedného králika za druhým – čoraz menej si všímame, ako to dokáže, Hana, jej sny, strachy a radosti sú nám čoraz bližšie. Všetko sa zamotáva bez toho, aby sme stratili orientáciu, očistné rozuzlenie nás čaká až na samom konci knihy.
V Haninom živote sa ako v kvapke vody odráža celý jej svet. Žijú v ňom mladí ľudia, ktorí sa narodili za komunizmu a po jeho páde ako prví vstúpili do slobodného sveta. Peniaze, cestovanie, podvody, brigády v Londýne, kariéra, neistota, pochybovanie o sebe samom. To všetko tam je. Počuť tam Živé kvety, Müllera aj Puding pani Elvisovej, románom sa mihne Gašparovič aj Fico. Hanin svet nám je blízky, vďaka knihe Pavla Sibylu ho na chvíľu zahliadneme v ostrejších kontúrach.
„Žijeme na pláži, popíjame drahý alkohol a prázdne fľaše hádžeme do mora. Čakáme, že o pár hodín v nich nájdeme nejakú správu, ktorá nášmu pobytu dá nejaký zmysel. Sme na neplatenej dovolenke, no všetkým nám je jasné, že raz musí skončiť.” Pavel Sibyla opísal príbeh jedného dievčaťa a jedného chalana, ktorých veľmi dobre pozná. Písal Niečo o orchideách a napísal aj niečo o svojej generácii.
Pavel Sibyla: Niečo o orchideách Artforum, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.