Jano Šebík, ktorý to vykrikoval, keď sme spolu šli z nejakej krčmy, sa tým stal pre mňa nesmrteľným komikom a verím tomu, že mnohí Bratislavčania sú presvedčení, že Agnes (pravé Ladislavovo meno) si tú bradu lepí naozaj. Je pravá. Ako celý Agnes. Dnes oslavuje narodeniny. Má čo oslavovať. Aj my máme čo oslavovať, je na ňom dosť veľkolepého. V mojom živote zohral tento horal mimoriadnu úlohu. Našu skupinu doslova ťahal do Bratislavy na rôzne úchvatné podujatia. Vždy spájal zdanlivo nespojiteľné. Už dva roky po vzniku sme hrali na jeho Dotykoch a spojeniach s Jiřím Stvínom – stal sa z toho jeden z mojich najsilnejších hudobných zážitkov. Stivín, rešpektovaný geniálny džezzmen a my, začínajúca kapela z Trenčína, na jednom pódiu. Stivín bol taký srdečný a milý (to mali s Agnesom spoločné), že všetci možní nemožní hviezdni rockeri vyzerali zrazu úplne smiešne. Neskôr urobil s Paľom Maruščákom zázraky v podobe festivalov Čertovo kolo a Slovrock. A potom mnohé iné vylomeniny. Vybral obal na našu prvú platňu, ktorú sme údajne aj vďaka jeho intervencii v Opuse nahrávali v januári ᾽89 (vyšla napokon až v roku 1990). Teraz Agnes sedí v kluturáku ako riaditeľ, stretávame sa často a ja zisťujem, prečo sa stále hrá s hudbou, hudobníkmi, výtvarníkmi, ale aj s politikmi. Má v sebe niečo detsky hravé, v očiach má stále iskričky a aj keď hovorí hlbokým hlasom a tvári sa rozvážne, stále z neho cítim ľahkosť. Žije trochu v takom, rozkošne neohrabanom svete, ale má šťastie na ľudí jeho sny mu pomáha realizovať výborný tím (Katky, Rasťo, Braňo a spol.). Agnes okrem iného stál takmer celý čas na tribúnach Nežnej revolúcie. Držal mikrofón jej tribúnom. Niektorí to hovoria s miernym dešpektom, ja ho za to obdivujem. Robí to celý život – umožňuje ľuďom hrať, predstaviť svoju tvorbu, povedať svetu, čo chcú. Agnes, vďaka a všetko najlepšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.