V piatok sa začalo oznámením predsedu výberovej komisie, že Pavol Smolík, poverený vedením SND, zo súťaže odstúpil. Údajne sa nechce stať nasledujúce roky administrátorom a byrokratom. Ale možno za tých pár mesiacov, čo uplynuli od odstúpenia Hroncovej, jednoducho pochopil, že viesť toto trojsúborové divadlo s mnohými problémami je nad jeho sily.
Samotné výberové konanie pôsobilo dosť depresívne. S výnimkou jedného, možno dvoch kandidátov to vyzeralo biedne. A najväčším paradoxom je, že ten jeden, či dvaja schopní sú – Česi. Najkompetentnejšie pôsobil Tomáš Šimerda, ktorý riadil operu v Brne a dnes vedie divadlo v Ústí nad Labem. Mal prehľad, víziu aj charizmu, dokonca poznal reálie slovenskej opernej scény. Lenže: vieme si predstaviť, že by v situácii, keď sa v parlamente hovorí o povinnom vlastenectve, mohol SND viesť Čech? Iste, zažili sme čosi podobné za prvej republiky, ale dnes?
Dobre sa počúvali aj marketingové zámery ďalšieho prihláseného Čecha – Karla Drgáča. Ten ponúkol svoje skúsenosti z dlhoročného pôsobenia v opernom svete v Rakúsku a aj svoje kontakty v susednej krajine, ktorá má potenciál plniť hľadisko národnej opery i baletu. Lenže opäť: Čech dnes?
Slovenskí kandidáti boli podstatne slabšou váhovou kategóriou. Režisér Marián Chudovský či operný spevák Otokar Klein opakovali, že sa stav v divadle musí vrátiť do roku 2005, teda kým prišla Hroncová, lebo tá zničila všetko dobré, čo v divadle predtým fungovalo. Najmä Chudovský viac kritizoval ako prinášal konštruktívne riešenia. Ako by viac túžil po akejsi satisfakcii ako po funkcii.
Zaujímavé bolo, že väčšina kandidátov je spojená s operným svetom (až štyria) a viac-menej priznali, že sa činohre až tak nerozumejú. Ale dá sa to brať aj tak, že v najväčšom rozvrate bola a asi ešte aj je opera, takže akútne treba riešiť jej problém.
Kandidáti sa poučili na príbehu Silvie Hroncovej, takže zväčša zdôrazňovali, že nechcú direktívne riadiť divadlo, chcú byť skôr manažérmi, koordinátormi či usmerňovateľmi. Takmer všetci podporovali väčšiu autonómnosť súborov, ale zároveň hovorili o fenoméne trojsúborového divadla.
Takže uvidíme. Ale toho Šimerdu je škoda.
Samotné výberové konanie pôsobilo dosť depresívne. S výnimkou jedného, možno dvoch kandidátov to vyzeralo biedne. A najväčším paradoxom je, že ten jeden, či dvaja schopní sú – Česi. Najkompetentnejšie pôsobil Tomáš Šimerda, ktorý riadil operu v Brne a dnes vedie divadlo v Ústí nad Labem. Mal prehľad, víziu aj charizmu, dokonca poznal reálie slovenskej opernej scény. Lenže: vieme si predstaviť, že by v situácii, keď sa v parlamente hovorí o povinnom vlastenectve, mohol SND viesť Čech? Iste, zažili sme čosi podobné za prvej republiky, ale dnes?
Dobre sa počúvali aj marketingové zámery ďalšieho prihláseného Čecha – Karla Drgáča. Ten ponúkol svoje skúsenosti z dlhoročného pôsobenia v opernom svete v Rakúsku a aj svoje kontakty v susednej krajine, ktorá má potenciál plniť hľadisko národnej opery i baletu. Lenže opäť: Čech dnes?
Slovenskí kandidáti boli podstatne slabšou váhovou kategóriou. Režisér Marián Chudovský či operný spevák Otokar Klein opakovali, že sa stav v divadle musí vrátiť do roku 2005, teda kým prišla Hroncová, lebo tá zničila všetko dobré, čo v divadle predtým fungovalo. Najmä Chudovský viac kritizoval ako prinášal konštruktívne riešenia. Ako by viac túžil po akejsi satisfakcii ako po funkcii.
Zaujímavé bolo, že väčšina kandidátov je spojená s operným svetom (až štyria) a viac-menej priznali, že sa činohre až tak nerozumejú. Ale dá sa to brať aj tak, že v najväčšom rozvrate bola a asi ešte aj je opera, takže akútne treba riešiť jej problém.
Kandidáti sa poučili na príbehu Silvie Hroncovej, takže zväčša zdôrazňovali, že nechcú direktívne riadiť divadlo, chcú byť skôr manažérmi, koordinátormi či usmerňovateľmi. Takmer všetci podporovali väčšiu autonómnosť súborov, ale zároveň hovorili o fenoméne trojsúborového divadla.
Takže uvidíme. Ale toho Šimerdu je škoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.