Vianoce a majstri hluku

Hoci je vo vlaku príjemne teplo, pohľad z okna navodzuje ľahkú depresiu. Nízke oblaky, z ktorých stále prší, industriálne predmestie a po ňom opustené lúky, na všetko padajúci temný súmrak. Vedľa mňa sediace dievča so smutným výrazom anorektičky napichuje na vidličku z umelej hmoty akési makrobiotické proso a zajedá ho púpavovými listami. Muž v stredných rokoch s nápisom „Buzzcocks” na čiernom tričku číta Evening Standard, manažér v obleku sa s bláznovským úsmevom rozpráva sám so sebou (neskôr si všimnem, že má v ušiach slúchadlá a celý čas telefonuje). Za nami je Londýn a Reading, pred nami Taunton a Minehead. Tam je zábavné centrum Butlins a v ňom sa bude celý víkend hrať hudba, ktorú máme radi.

Festival All Tommorrow's Parties, často označovaný tenisovou skratkou ATP, oslavuje tento rok desiate narodeniny. Keďže už sme v minulosti o ATP písali, zhrňme iba základné fakty. Anglický promotér Barry Hogan si koncom deväťdesiatych rokov uvedomil, čo mu na čoraz väčších hudobných festivaloch najviac prekáža: trendom podliehajúci line-up s hviezdnymi headlinermi, neprekonateľná bariéra medzi účinkujúcimi a návštevníkmi a zablatené stanové tábory. Od úvah bolo blízko k činom a tak Barry s kamarátmi zorganizoval v apríli 2000 prvý ATP Festival. Konal sa v dovolenkovom stredisku Cumber Sands. „Holiday centres” sú anglickým špecifikom: okolo jednoduchých, väčšinou s kúpaním spojených atrakcií pre deti je postavený komplex chatiek pre niekoľko tisícov ľudí. Aby sa dospelí nenudili, môžu si zahrať golf, bowling alebo tráviť čas v množstve reštaurácií, krčiem a bufetov. Tak to bolo v Cumber Sands a tak je to aj v Butlins, kde sa ATP v roku 2007 presťahoval. Z hľadiska festivalu je dôležité to, že všetci – účinkujúci aj návštevníci – bývajú v jednom komplexe, kde môžu celkom pohodlne prežiť hudbou naplnený víkend. A keďže v areáli nie su žiadne VIP zóny, voľným okom nerozoznáte účinkujúcich od obecenstva. 

Od prvého ročníka mali ATP festivaly „kurátorov”, teda kapelu alebo hudobníka, ktorý vybral účinkujúcich. Tým sa organizátori ubránili príťažlivosti módnych trendov a zároveň sa z každého festivalového víkendu stala ukážka vkusu kurátorov. Tí popri známych kapelách neváhali pozvať aj staršie skupiny, ktoré ich v minulosti ovplyvnili (tak si na ATP zahrali napríklad Roscoe Mitchell z legendárneho Art Ensemble Of Chicago, alebo veteráni ako The Fall, Gang Of Four alebo Buzzcocks), ale aj mladé, na medzinárodnej scéne neznáme projekty.

V posledných rokoch sa ATP festivaly konajú dvakrát do roka v Anglicku a raz za rok v New Jersey. Na kurátorskom kresle sa za desať rokov vystriedali Mogwai, Belle & Sebastian, Thurston Moore, Breeders, Portishead a ďalší. Z ATP sa za ten čas stala prestížna značka kvality. Zatiaľ čo koncerty a letné festivaly ukazujú hudbu, aká je tu a teraz, ATP festivaly naznačujú, aká hudba sa bude púšťať na zajtrajších žúroch.

„O polovici z týchto kapiel som nikdy nepočula,” hovorí chudé dievča z vlaku, keď v Tauntone čakáme na autobus do Mineheadu. Volá sa Gita a na ATP prišla z nórskeho Bergenu, kde organizuje klubové koncerty alternatívnej scény. „Za druhou polovicou by som zase išla kdekoľvek,“ hovorí Gita a tým celkom presne charakterizuje line-up festivalu. Zhodujeme sa v tom, že sa najviac tešíme na Sonic Youth, múm, Yo La Tengo a na My Bloody Valentine a aj v tom, že sme zvedaví na The Horrors, The Pastels, Gemmu Hayes a The Pains of Being Pure At Heart, ktorých predchádza veľmi dobrá povesť, no ešte sme na ich koncertoch neboli.

Kurátorom festivalu je My Bloody Valentine (MBV). Írska skupina, ktorá vydala len dve platne (v roku 1988 Isn't Anything a v roku 1991 Loveless), no napriek tomu sa mnohí na jej odkaz odvolávajú a jej zakladateľ Kevin Shields patrí medzi vyhľadávaných producentov a štúdiových hudobníkov (na nezabudnuteľnej tlačovke na Pohode o spolupráci s ním rozprávala aj Patti Smith). MBV bývajú spájaní s dvoma pojmami: shoegaze a noise. Slovom shoegaze sa označujú hudobníci, ktorí na pódiu nepozerajú na ľudí, nekomunikujú s nimi, ale so sklopenými hlavami uprene hľadia na špičky vlastných topánok. Dôvody sú rôzne: prirodzená plachosť, podceňovanie publika, sústredenie na hudbu, pohŕdanie „pódiovou prezentáciou”. V prípade MBV ide zjavne o plachosť a sústredenie. Noise znamená hluk, čo však neznamená len vytiahnutie hlasitosti na najvyššiu možnú úroveň (hoci tomu sa u „noisenikov” len ťažko dá vyhnúť), ale práca s hlukom ako s výrazovým prostriedkom. Ten sa v prípade MBV spája s krásnymi, éterickými vokálmi speváčky Bilindy Butcher a frontmana Shieldsa. 

Kurátori si na ATP festivale zahrali každý večer. Nemohli totiž hrať na hlavnom, zvukovo neodizolovanom pódiu (v blízkosti Butlins Holiday Centre je obytná štvrť), a tak vystúpili každý večer na menšom „Centre Stage”. Každý návštevník dostal pásku jednej z troch farieb, ktorá určovala, ktorý večer si môže hlukový kúpeľ MBV vychutnať. Ja som si išiel túto zriedka vystupujúcu kapelu pozrieť hneď prvý večer. „Je to asi najhlasnejšia kapela na svete,” varoval ma kamarát Peter Šašala, ktorý je londýnskym agentom niekoľkých alternatívnych kapiel. „Ľudia to buď milujú alebo nenávidia,” hovorí, keď sme stáli v dlhom rade pred sálou. 

Už pohľad na monumentálnu hradbu marshallov vzbudzoval zároveň úzkosť aj nadšenie. Potom na pódium prišla kapela a začala hrať. Hoci obidve platne MBV poznám, ostal som stáť ako omámený – niečo také som nikdy nepočul. Krištáľovočisté hlukové cunami malo priam halucinogénny vplyv. Syčanie, vrčanie, vysoké aj nízke frekvencie... A za tým skôr tušený, než počutý spev. Bilinda a Kevin stoja bez pohybu, hrajú na gitarách, spievajú – a dívajú sa na vlastné topánky. Po prvej piesni Kevin niečo rieši so zvukárom a vzápätí prichádza ďalšia hluková vlna. Vydržal som asi tri pesničky a musel som vyjsť na vzduch. Iritovalo ma, že nebolo počuť spev a staromilsky mi prekážalo aj to, že to bolo tak nahlas. Ako hosť festivalu som využil možnosť ísť si na druhý deň pozrieť MBV znovu. Všetko sa zopakovalo. Cítil som sa, ako keby som ponoril hlavu do vody a snažil sa čo najdlhšie vydržať bez nadýchnutia. Odchádzam asi po dvadsiatich minútach s podobným pocitom, ako som odchádzal z bratislavského koncertu Wayna Shortera: bolo jasné, že to, čo sa na pódiu deje, je mimoriadne silné a kvalitné, ale ja tomu nerozumiem.

Keďže MBV boli kurátormi festivalu, hlukových majstrov na ňom bolo viac a viacerí boli skutočne famózni. Napríklad skupina Yo La Tengo: manželský pár Goergia Hubley a Ira Kaplan (bubeníčka a gitarista) spolu so zavalitým basgitaristom Jamesom McNewom sú na scéne už dobrých 25 rokov. Spájajú zdanlivo nespojiteľné: prosté pesničky a hlukové plochy. Aj na ATP začali dlhým Irovým sólom na elektrickej gitare a spätnej väzbe, sprevádzaným strojovo presnou basou a dievčensky jemnými bicími. Bolo to farebné, zvukovo bohaté, sugestívne a keď Georgia spievala, aj veľmi nežné a príjemné. Alebo gitarista kapely Dinosaur, Jr. a jeho bokovka s názvom J. Mascis and The Fog: tvrdý a hlasný rock s ľahkými gitarovými riffmi, v ktorých bolo cítiť blues, Nirvanu aj Led Zeppelin, no zároveň sa to na nič nepodobalo. Zvedavý som bol aj na kapelu s morbídnym názvom A Place To Bury Strangers. Aktuálny objav newyorskej scény ponúkol tvrdé, zaujímavo skomponované a vysoko energické kúsky (mimovoľne som si spomenul na Vandalov). Zaujali aj tým, že počas ich koncertu na pódiu nesvietil ani jeden reflektor (len dva s hororovo modrým prísvitom svietili do publika. Skvelí boli aj The Horrors a The Pain of Being Pure At Heart.

Hluková dúha sa rozvinula do všetkých farieb na koncerte Sonic Youth. Je to kapela, ktorá už 30 rokov sýti rovnakou mierou hudobných kritikov, umeleckú bohému a divoko tancujúcich rockerov. Kritici píšu nekonečné eseje o zvláštnom ladení gitár Thurstona Moora, o originálnych kompozičných technikách a o vplyve amerických minimalistov, umelci oceňujú hlukomalebné experimentovanie a poetické texty a fanúšikovia pod pódium od radosti skáču do pankáčsky úderných rytmov. Koncert na ATP to všetko obsahoval. Zaskákali sme si pri úvodnej odpaľovačke Sacred Trickster, uši nám šteklili Moorove a Ranaldove piskľavé sóla a ostrý, zdanlivo ležérny spev Kim Gordon. Počuli sme zopár starých vecí (v mysli mi zostal Eric's Trip z platne Daydream Nation) a zrejme celý aktuálny album The Eternal. Keď dohrali, zdalo sa mi, že to bol najlepší koncert, aký som kedy videl.

V hudbe My Bloody Valentine je spojený hlasný rock s éterickým spevom. Neprekvapilo preto, že kapela do „svojho” festivalu zaradila popri majstroch hluku aj hudbu citlivú a jemnú. 

Írska pesničkárka Gemma Hayes hrala v nedeľu o jednej popoludní, čo nie je práve najkomfortnejší čas. Ľudia sa pomaly zobúdzali a hrozilo, že krehkú krásu Gemminej hudby odignorujú. Našťastie sa tak nestalo. Gemma Hayes vystúpila spolu s elektronickým „mašinkárom” a vokalistkou. Krásne pesničky, spievané čistým hlasom, vystužené osobným pôvabom. Len gitara, trochu elektroniky a spev. Srdcervúce texty, plachá speváčka. Škoda, že spievala len asi polhodinu.

Oveľa sebavedomejšie pôsobila skupina The Tyde z Kalifornie. Čisté vokály, zvláštne melódie, klasický rockový zvuk. Keby Živé kvety žili v LA, možno, že by zneli podobne.

Vianoce prišli až úplne nakoniec. V nedeľu večer vystúpila na hlavnom pódiu, ktoré dovtedy patrilo výlučne elektrickým gitarám, islandská skupina múm. Kapela, ktorá vznikla pred jedenástimi rokmi, keď Gunnar Örn Tynes a Örvar Thóreyjarson Smárason rozmýšľali, čím by tak prekvapili kamarátov. Obidvaja mali za sebou krátku rockerskú minulosť a ani jeden nebol hudobný virtuóz. Tak sa hrali s elektronikou, s detskými hudobnými nástrojmi (zobcová flauta, fúkacia harmonika, zvonkohra) a k spevu si prizývali talentované speváčky, ktorých je z nejakých dôvodov na Islande neúrekom. Potom to všetko obohatili o husle, violončelo, dychy a gitary. Vznikla z toho hravá, totálne originálna, zvukovo bohatá a nesmierne melodická hudba s rozprávkovými textami. Koncert na ATP Nightmare Before Xmas bol ako zjavenie z iného, lepšieho sveta. Organizátori dobre vedeli, prečo im dali najviac času – hrali takmer dve hodiny. Boli to dve hodiny plné krásy, ktorá zasiahla aj najskalnejšieho milovníka hlučného rocku. Radosť, hra, dokonalý spev (Hildur Gudnadóttir a Sigurlaug Gísladóttir).Yesterday Was Dramatic, Today is OK  je názov jedného z albumov múm. Veľmi dobre vystihuje atmosféru ich koncertu. 

Múm hrajú ten typ hudby, ktorá kým znie, robí život krajším, znesiteľnejším a lepším. „Prvých päť minút sme si neboli istí, ako nás publikum prijme,” hovorí mi po koncerte Gunnar, „ale potom sa niečo zmenilo a až do konca to bolo zázračné.” Keď sa Örvara pýtam, ako je možné, že na malom Islande je toľko zaujímavej a originálnej hudby, hovorí, že to je práve tou malosťou: „Všetci sa poznáme a každý chce vytvoriť niečo nové. V Anglicku môže existovať sto dobrých gitarových kapiel, na Islande je miesto len pre jednu-dve.” Ďalšou vecou je túžba preraziť: „V Londýne má každý veľké ambície, v Reykjavíku hráme sami pre seba. Stále sa hráme,” hovorí Örvar.

V preplnenom vlaku smerujúcom v pondelok ráno do Londýna nechtiac počúvam rozhovor dvoch spolucestujúcich. Jeden z nich mám dready a mikinu, druhý je hladko oholený a v obleku s kravatou. Obaja majú na ruke festivalové náramky. Dve hodiny preberajú jeden koncert za druhým. „Awesome festival,” hovorí s ťažkým londýnskym prízvukom ten v mikine. „You're damn right!” súhlasí s ním ten v obleku (je Američan a ide rovno do City, kde pracuje v nejakej banke). 

Nočná mora pred Vianocami na ATP Festivale bola intenzívna, energická a hlučná, ale aj jemná, hravá a krásna. Ak to naznačuje, čo nás na „zajtrajších žúroch” čaká, máme sa na čo tešiť.