Osobnosti 2009

Často sa hovorí, že Slovensko si svoju slobodu nevybojovalo, že ju dostalo zadarmo, takmer ako dar, a preto si ju neváži. Niečo na tom je – spomienkový optimizmus, s akým sa tu často hľadí na obdobie pred rokom 1989, je možný aj preto, že na rozdiel, povedzme, od Poľska nebol u nás odpor proti komunizmu taký masový a taký organizovaný, a preto nebolo ani toľko represálií. Ale nie je to celá pravda – sloboda, ktorej sa už 20 rokov tešíme, určite nebola zadarmo. Naopak, bola vrchovato vykúpená životmi ľudí, ktorí pre svoje presvedčenie dlhé roky trpeli, a mnohí aj zomierali. Najmä oni, politickí väzni, zaplatili tú cenu, bez ktorej by dnešok nebol možný.

Keď sme nedávno ocenili život a postoje Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, neurobili sme to náhodou. V ich dramatickom životnom príbehu, plnom väzenia a týrania, sa zrkadlia príbehy všetkých ľudí, ktorí boli pre svoje vieru, presvedčenie či konkrétne postoje ochotní obetovať všetko – nielen pohodlie, ale aj slobodu, ba dokonca aj život. 

Keď sa dnes povie, že niekto bol počas komunizmu vo väzení pár rokov, a že Anton Srholec bol dlhé roky v Jáchymove, znie to už takmer ako vzdialená a neosobná história. Ale nie je to tak – tí ľudia, hrdinovia Slovenska, sú stále medzi nami. Niektorí už zomreli, ale aj oni tu zanechali stopu, ktorá je zrejme najcennejšia, akú Slovensko má. 

Jedna vec je odvaha povedať pravdu, keď je tým ohrozené vlastné zamestnanie, kariéra či štúdium. Aj to bolo počas komunizmu hrdinstvo. Státisíce príbehov ľudí, ktorí neohli chrbát, nepoklonili sa režimu, a preto nemohli využiť svoj talent, je najmasovejšou obžalobou komunizmu. 

Iná vec je trvať na svojom, keď je tým ohrozená nielen vlastná kariérna budúcnosť, ale aj štúdium či práca iných ľudí, najčastejšie rodiny. Aj tieto kruté príbehy boli masové, aj tieto si vyžadovali nesmierny charakter a poctivosť. Vydierať ľudí osudom ich rodín bolo jedno z najväčších zločinov komunizmu. 

Ale politický väzeň je ešte čosi iné. Trvať na svojom, aj keď to na dlhé roky stojí stratu elementárnej slobody, a dokonca aj život, je postoj, na ktorý sa nesmie zabudnúť. Práve preto je podľa .týždňa osobnosťou Slovenska v roku 2009, 20 rokov po páde totalitného režimu, politický väzeň.

A nejde len o pamäť. Pamäť a pravda o minulosti je mimoriadne dôležitá, ale postoj, ktorý preukázali politickí väzni, je kľúčový sám osebe. A je mimoriadne aktuálny práve na dnešnom Slovensku – trvať na svojom presvedčení, žiť v súlade so svedomím, aj keď sa tým ohrozujem, nie je naivný idealizmus, ale jediná reálna cesta z problémov našej justície, ekonomiky, politiky, a vlastne celého verejného života. V tom sú politickí väzni spred roka 1989 najaktuálnejší.

.týždeň sa pred všetkými politickými väzňami skláňa.

Pavel Brunovský/
75-ročný profesor matematiky sa ako prvý pedagóg Univerzity Komenského ozval proti posudku dekana Lekárskej fakulty UK Petra Labaša v kauze Hedvigy Malinovej. Podľa profesora by sa posudok nemal objaviť na univerzite, ktorá si ctí akademické štandardy.

Róbert Bezák/
Pápež Benedikt XVI. v apríli prekvapil nielen slovenských katolíkov, keď za nového trnavského arcibiskupa vymenoval rehoľníka. Arcibiskup Bezák je úplne iný než jeho predchodca Ján Sokol. Nevelebí Tisov štát a neobklopuje sa ľuďmi s temným pozadím. 

Sudcovia/
Myslíme tých služobníkov spravodlivosti, ktorí našli odvahu nahlas pomenovať stav v našej justícii. Tento rok to už neboli len ojedinelí kritici ako Jana Dubovcová, ale pod kritickú výzvu Päť viet sa podpísala viac ako stovka sudcov. Stále však desí tá mlčiaca väčšina. 

Michal Hrabovec/
Podnikať začal ako devätnásťročný, dnes stojí na čele firmy Anasoft APR, ktorá zamestnáva dvesto ľudí v troch krajinách a patrí k najrýchlejšie rastúcim IT firmám. Zaujímavá je ich firemná filantropia – okrem iného podporujú aj prestížnu literárnu cenu Anasoft Litera.

Ondrej Dostál/Zuzana Wienk/Ján Mičovský, Jozef Marko, Peter Gogola/
To sú ľudia, ktorí  výrazne ovplyvnili občiansky život na Slovensku a stále tak dokazujú, že pre normálnu spoločnosť je nevyhnutná dôrazná kontrola moci angažovanými občanmi.

Libor Kobyda a Iveta Kobydová/
Ľudia, ktorí k svojim deťom pribrali aj ďalšie opustené deti. Neuznávajú ústavnú výchovu, založili preto neštátny detský domov, ktorý tvoria iba profesionálne rodiny. Nielen v trenčianskom regióne sú odbornými i morálnymi autoritami a vzormi.