Prečo neboli plné ulice odporu? Slovensko vyzeralo ako Mordor, ale nádej, že to všetko je len kvôli Rusom, a že ak tí odídu, Slovensko sa zmení, lebo je vnútorne iné, lepšie, len sa bojí, tu našťastie bola.
Rusi odišli, už je to 20 rokov. A?
Najprv sme tu mali osem rokov problém s Mečiarom. A zdalo sa to ešte beznádejnejšie. Ak mohla celá vládnuca vrstva rok čo rok beztrestne kradnúť, porušovať zákony, unášať a asi aj zabíjať, a národu to neprekážalo, naopak, páčilo sa mu to, bolo to potvrdenie, že Rusi neboli jediný problém. A už ani komunisti. Bolo to už naše vlastné peklo – príliš veľa Slovákov pokope, ktorým sa páčilo zlo. Lebo komu sa páčilo to, čo robil Mečiar, páčilo sa mu zlo. Nie iný spôsob politiky, nie robustný štýl, nie hrubší krk, ale zlo.
Pani Remiášová o tom vie najviac.
Potom sme sa nadýchli, trochu sa vyčasilo, Slovensko zmenilo tvár. Bola lajdácka, jednu vrásku špatilo Branisko, druhú kúpení poslanci, pod bradou jej visel odporný tuk provízií, a celá držala na nedodržaní slova, ale čosi bolo iné. Zlo nebolo na chvíľu ústredný princíp.
Dnes, v roku 2009, sa však ten starý problém naplno vrátil. Zasa príliš veľa ľudí pokope, ktorí idú za zlom ako princípom. Nie za sociálnejšou politikou, nie za dávkami a príspevkami a bojom s monopolmi, za zlom. Zostaviť koalíciu z usvedčených podvodníkov a grobianov je predsa zlo. Zbiť dievča a potom ho ešte šikanovať je zlo. Podvodný posudok je zlo. Falošne obviniť františkánov zo zneužívania detí je zlo, zavrieť Valka a Reháka a potom sa tváriť, že nič sa nestalo, je zlo. Kradnúť a zastierať to slovom národ je zlo. Nástenka a emisie a Lomnica sú zlo, nie omyl či úlet.
Čo znamená, že toto jasné, úplne pomenované zlo, vedie v rebríčkoch popularity? Jasné, vyhorenú opozíciu. Ale čo to hovorí o nás?
Martin Šimečka nedávno napísal, že bolo ľahšie pred rokom 1989 veriť, že komunizmus je zlý režim, ktorý bráni dobrým ľuďom v rozlete, ako po roku 1989 zistiť, že naše vlastné zlo triumfuje v dobrom, slobodnom režime. Zisťujeme to už 20 rokov. Zatiaľ sme to boli schopní pomenovať len ako spor starého a nového, socíku a slobody, exkomunistov a tých druhých lajdákov, alebo hľadáme rýchle vysvetlenie v príliš krátkej histórii, v slabom vzdelaní, v rurálnych stereotypoch, ale tým ešte stále uhýbame. Ak niekde 40 rokov triumfuje komunizmus, potom 8 rokov mečiarizmus a potom zasa príde len jeho klon, a ak sa tu vo všetkých týchto obdobiach beztrestne ubližuje nevinným ľuďom, vyzerá to na hlbší problém. Nie bývalý režim, nie dnešná opozícia, nie zaostalá dedina, Slovensko a jeho duša je problém. Nie sme dobrosrdeční, neklamme si. Sme krutí. A sme takí dobrovoľne a radi.
Celý tento rok som si kládol otázku, či Slovensko má na štát. V Lampe som sa na to nedávno pýtal sudkyne, psychiatra, politika, študentského lídra. Boli príliš konštruktívni, slušne a šikovne to obišli. Priamo odpovedal až karikaturista. Nie, nemáme, som o tom presvedčený, povedal mi Shooty.
Aj ja, Martin. A čo teraz s tým? Čo sa vôbec dá urobiť, aby sa väčšine ľudí bridilo násilie, krádeže, lož a hrubosť, aby sme tu opakovane nežili ako premiérove prasce, ryjúce držkami v zemi?
Neviem. Len tuším, že práve s týmto súvisia skutočné Vianoce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.