Knihy tohto roka

Len sme sa niekoľkých ľudí, ktorí majú blízko k literatúre, opýtali, ktorá kniha slovenského autora a ktorá kniha akéhokoľvek autora ich tento rok zaujala. Tu sú ich odpovede.

Celkom úprimne a sebapropagačne zo slovenských kníh u mňa vedie knižný výber úvodníkov Evy Borušovičovej, ktoré písala pre „moje“ internetové magazíny inZine, Station a Inland pod názvom Urobíme všetko, čo sa dá (Slovart). Volá sa to úvodníky, ale mnohé by som smelo označila za skvelé poviedky s psychoterapeutickým účinkom (na autorku aj čitateľa). 

Dlho som váhala, či sem napísať Osamelosť prvočísiel Paola Giordana (Odeon), ale potom som sa rozhodla pre knihu Zmizet od Petry Soukupovej (Host). Obe knihy sú o fatálnych dôsledkoch každodenných rozhodnutí a činov, o hrôzach dospievania, obe prinášajú neprikrášlený pohľad na detstvo a deti a obe sú strhujúco napísane. Tá česká mi viac vliezla pod kožu, tak preto u mňa v pomyselnom rebríčku vyhrala. 

Tohtoročných kníh som si, bohužiaľ, veľa neprečítal. Možno tak v roku 2012, avšak len ak tí blázniví Mayovia nebudú mať pravdu, by som vedel s pokojnejším svedomím povedať svoju obľúbenú knihu roku 2009. Ale čo viem isto, Peter Krištúfek a jeho zbierka poviedok Mimo času mi priniesla pár pekných chvíľ.  Sedemnásť poviedok, ktoré ma pohltili do svojho sveta, aby ma následne vypľuli, niekedy zmeneného, inokedy nie, ale vždy s pocitom, že Peter vie písať. 

V Česku vyšla skvelá malá knižka od Kurta Vonneguta juniora Pánbůh vám žehnej, doktore Kevorkiane. Prečítal som ju asi za 40 minút, a to som stihol vyvenčiť aj Rikiho. A stálo to za to, Kurt nás stále vie osloviť, ten chlapec to  prosto vie aj o záhrobí, aj zo záhrobia. 

Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine (Marenčin PT). Ivanino písanie ma zaujalo ešte predtým, ako knižne publikovala, preto len čo vyšiel jej päťhviezdičkový debut, dal som si ho kúpiť a poslať až do madridského bytu. Ide skutočne o zaujímavú autorku, zo všetkých poviedok v tejto knihe srší talent vnímavej pozorovateľky a originálnej rozprávačky. Klobúk dolu.

Roberto Bolaño: Divocí detektivové (Argo, 2009) Predčasne zosnulý Roberto Bolaño je dnes už (zaslúžene) svetová literárna legenda. Nič viac o ňom a o jeho knihe neprezradím, ale vrelo odporúčam.

Ján Rozner: Sedem dní od pohrebu (Vydavateľstvo PT). Bola to kniha, po ktorej som nemohla spávať.

Peter Sokolovič: Hlinkova garda 1938 – 1945 (ÚPN). Kniha, ktorá určite nie bez chýb, ale už len preto, že je to prvá monografia o HG za viac ako 60 rokov, si zaslúži pozornosť. Príznačné pre slovenský mediálny priestor je, že hoci ide o zásadnú knihu, nikto jej, na rozdiel od zbytočnej knihy o slovenskej mafii, nevenoval priestor.

Atlas československých dějin. Vyšiel už v roku 1965 a dodnes zostal (nielen vďaka rozmerom a váhe) neprekonaným dielom. V tomto roku som kúpil viac dobrých kníh v antikvariátoch než v kníhkupectvách.

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla (Kalligram) – O zle v človeku písalo už veľa autorov, no málokto o ňom píše tak dobre ako Vilikovský.

Howard Phillips Lovecraft: Prichádza z temnôt (Preložil Ľubomír Groch, Formát) – Lovecraftove prózy dnes už pôsobia archaicky, ba aj trochu úsmevne, no stále v nich cítiť čosi temne fascinujúce.

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla (Kalligram) Nič iné mi nezostáva a neviem, čo by sa muselo stať, aby Pavel Vilikovský napísal zlú knihu.

Lauren Groff: Příšery templetonské (Host, preklad: Tomáš Kačer) Duch, príšera v jazere, čudesné rodinné dejiny. Ťažko v tom množstve vydaných kníh určiť šampióna roka, ale tento debut je rozhodne povzbudením pre každého, kto chce, aby žáner románu v zdraví prežil ešte nejaké to storočie.

Peter Kresánek a kolektív: Slovensko – ilustrovaná encyklopédia pamiatok (Simplicissimus). Nikdy doteraz (a zrejme ani nikdy v budúcnosti) nevložil jeden človek toľko peňazí a energie a vlastného života do jednej knihy, navyše s fantastickým výsledkom. Kniha, bez ktorej sa nemôže zaobísť nikto, kto sa hlási ku kultúrnemu dedičstvu Slovenska.

Ján Rozner: Sedem dní od pohrebu. Tuším ešte nikdy predtým sa u nás v literárnej podobe nevyskytlo také dokonalé svedectvo o dobách, za ktorými vraj veľká časť Slovenska smúti.

Moja dvojkniha roka (v abecednom poradí):

Milan Lasica: Bodka 2 (Forza)

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla (Kalligram)

Ján Rozner: Sedem dní od pohrebu

Ľudmila Ulická: Daniel Stein, tlmočník (Slovart, preklad Ján Štrasser)

Hevierova Kniha, ktorá sa stane mi dala najviac zabrať. Čítanie vôbec nebolo oddychom, ale náročnou prácou. Bola to však vzrušujúca, úžasná a zmysluplná práca. Objavom tohto roka bol pre mňa Pavel Sibyla, hlavne jeho kniha Niečo o orchideách (Artforum).

Dobrých kníh v českom či slovenskom preklade bolo veľa. Napríklad výborne napísaná smutná kniha islandského spisovateľa Jóna Kalmana Stefánssona Letní světlo a pak přijde noc (Dybbuk). 

Najviac ma však potešilo, že Artforum už nie je len sieť kvalitných kníhkupectiev, ale aj dobre fungujúce vydavateľstvo, vďaka ktorému sme si mohli znovu prečítať Tatarku a prvýkrát v slovenčine aj dve knihy Chaima Potoka či Saroyanovho Tracyho tigra s krásnymi obrázkami Martiny Matlovičovej.

Hneď začiatkom roku som si vychutnala knihu Polnočný sused Magdy Vašáryovej z vydavateľstva Kalligram. Vnímanie stredoeurópskeho priestoru v jeho geopolitickej i kultúrnej jednote je na Slovensku i v Česku zriedkavé, aj keď si možno pár rozumných uvedomuje užitočnosť obnovy práve takejto identity, vzťahujúcej sa tak k minulosti, ako aj k budúcnosti. Táto kniha je zaujímavým príspevkom k prekonaniu všetkého, čomu sme na ceste k hlbšiemu poznávaniu Poľska nerozumeli alebo sme to jednoducho ignorovali. 

Počas roku ma potešili dve knihy českých autorov: Ekonomie dobra a zla, Po stopách lidského tázání od Gilgameše po finanční krizi (65.pole) Tomáša Sedláčka a Zakladatelé Západu a poslední člověk, Eseje o zrodu a zániku západní civilizace (Dryada) Iva T. Budila. Obaja autori, prvý ekonóm, druhý kulturológ, sa pohybujú v optike kultúrnej antropológie, ktorá je ešte vždy u nás smutnou popoluškou, vykázanou nevedno kam. Syntéza histórie, etnológie, politológie a religionistiky v oboch knihách nám predostiera spoločnosť tak, aby sme dokázali porozumieť jej smerovaniu  a rozmýšľať nad morálnymi imperatívmi, ktoré  na svoje zachovanie nevyhnutne potrebuje. 

Knihy ruského spisovateľa Vladimira Sorokina Ľad a Opričníkov deň (obidve Kalligram). Obe sú skvelými, aj keď trochu mrazivými sondami do mentality dnešného Ruska.

Tento rok priniesol skutočne vydarenú úrodu pôvodných slovenských knižiek. Ak mám hovoriť o tej najlepšej, v priazni mojej duše, srdca i rozumu sa rozhostí akýsi nerozhodný nepokoj. Veď všetky boli výborné! Napríklad dielka ako História (Peter Šulej), Telegram (Stanislav Rakús), Kocúrov (Vlado Janček) alebo Urobíme všetko, čo sa dá (Eva Borušovičová) a viacerých ďalších. Ale vysoko nad obzor ako dve vežičky katedrály Sagrada Familia v Barcelone či dueto hrotov oceľového chrámu Petronas v Kuala Lumpur vyčnievajú dve knihy – Klimtov bozk (Boris Filan) a  Škoda knižke nerozpredanej ležať (Ivan Kadlečík). Obe sú písané živým beletristickým štýlom v moderne kultivovanej slovenčine s bohatým množstvom vášnivých odkazov na filozofickú, sociologickú, výtvarnú, historickú aj psychologickú knižnicu. Svojím renesančným záberom a veľkou dávkou empatie i rozumu otvárajú čitateľove oči a ústa dokorán.

Problém vybrať knihu (dostupnú v češtine alebo slovenčine), ktorá ma tento rok zvlášť zaujala, je možno ešte väčší! Váhanie medzi prácami ako Motelové denníky (Sam Shepard), Pobryndané spisy (Charles Bukowski), Čeka, bomba, rokenrol (Pauls Brankovskis) alebo Holistická detektívna agentúra Dirka Gentlyho (Douglas Adams) vyrieši prečítanie nenápadnej knižky Makom, kniha míst (Václav Cílek). Originálny český autor – geológ, esejista, klimatológ, prekladateľ – pripravil hodvábnu zbierku úvah o miestach, ktoré predstavujú zrkadlo niektorých častí nás samých. Sú to nitky vedúce k príbehom, záhadám aj banalitám. Niečomu, čo nás presahuje a napĺňa význam hebrejského slova makom – miesto v srdci, tajomstvo a múdrosť. Neskutočne sýty zážitok, blížiaci sa pôžitku z čítania „akčných“ antických majstrov!

Neviem, či vyšla Ľudmila Petruševská v slovenskom preklade, ale na základe čítania jej knihy poviedok a temných rozprávok by som ju určite odporučila. V USA jej zbierka vyšla pod názvom Bola raz jedna žena, ktorá sa pokúsila zabiť susedovie dieťa. Momentálne je celý náklad vypredaný... Fantastické čítanie o Rusku a takmer stratených sovietskych dušiach.  

Muriel Barbery: Pichľavá elegancia. Veľmi pekná knižka o samote a starom dobrom hľadaní zmyslu. Pri čítaní som mala, trápne povedané, pocit, že „chcem byť lepší človek". Zároveň som si so začudovaním uvedomila, že podobné ašpirácie vo mne už dávno žiadna kniha nevyvolala. 

Pokiaľ sa nemýlim, tak tento rok vyšla v českom preklade Alice Munro (Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel). Všetko od nej je viac-menej geniálne a odporúčaniahodné. Geniálne v štýle jej pozorovania a presného vykreslenia banálnych detailov. „V jednoduchosti je sila." Na nič sa nehrá, nemoralizuje a pritom presne vie, čo si myslíme a čo prežívame. To je podľa mňa veľká literatúra (aj keď žánrovo je malá, teda krátka).

V slovenskej Naj knihe mám celkom jasno – Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. Dôvodov by sa dalo nájsť veľa, ale tá kniha ma jednoznačne dostala najviac. Silný zážitok som však mal aj z čítania knihy Veroniky Šikulovej Domček jedným ťahom (Slovart). A nedá mi neoceniť aj román Daniela Heviera Kniha, ktorá sa stane (Kalligram). Zaujímavý konceptuálny projekt, hoci miestami trochu rozvláčny.

Veľmi sa mi páčila kniha pre mládež nemeckej autorky Cornelie Funkeovej Atramentové srdce (Tatran). Podobne ako v Hevierovom prípade, aj toto je kniha pre knižných maniakov. Bol som nadšený z trilógie švédskeho autora Stiega Larssona Millenium (Ikar), ale asi najviac by som vyzdvihol knihu, ktorá ma tento rok, ako jedna z mála, aj výborne pobavila a rozosmiala – Dougles Adams: Dlhý temný súmrak bohov (Slovart).

Najväčší šok a objav bola kniha Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Niečo také výnimočné a autentické o časoch normalizácie som ešte nečítala. Tá kniha dokonca prebila aj Vilikovského Vlastný životopis zla, a to už je čo povedať! 

Aharon Appelfeld: Dva osudy (Milanium). Kniha izraelského a pre mňa doposiaľ neznámeho prozaika. Tiež napísaná každou bunkou, každým nervovým vláknom. Dva príbehy, dve krátke novely o smutných osudoch dvoch mimoriadnych žien. Okrem silného príbehu je to aj chorobopis antisemitizmu – čo to vlastne je, kde sa berie. A napísané tak prosto, obyčajne. Veľká vec! 

Daniel Hevier: Kniha, ktorá sa stane. Pri jej čítaní som mal radosť, že slušné knihy môžu písať aj slušní ľudia. Po románe Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) ďalší text, ktorý sa nemusí skrývať za nekonkrétne označenie „slovenská literatúra“, ktorá možno, niekedy v budúcnosti, bude niečo znamenať. Je to dobrá kniha – už teraz.

Joseph Goebbels: Deníky 1., 2., 3. (Naše vojsko) Z ľavicového intelektuála národným socialistom.

Vilikovského Vlastný životopis zla, preto, že aj po tých dvadsiatich rokoch, čo ho čítam, ma ešte stále dokáže vzrušiť spôsob, akým skladá vety, z ktorých mnohé by na stránke obstáli aj úplne samy. Zatiaľ čo Roznerových Sedem dní do pohrebu vo mne evokuje najhlbší november, keď na leto už ani nedovidieť a do Vianoc je ďaleko, tento Vilikovský je ako apríl, aj keď človeka občas obleje studeným dažďom, niekde za tým sa dá vytušiť nádej na máj, keď sa stačí poriadne nadýchnuť a načiahnuť sa za ďalším pokusom o sebaobnovu.

Z toho mála, čo som stihol prečítať, avizujem Martina Ryšavého, Cesty na Sibiř I, II preto, že cestopisný bildungsroman môže byť poriadny gýč a toto je všetko, len nie gýč. Z tohtoročnej nádielky si najviac sľubujem od Nádasových Paralelných príbehov, ešte som to neotvoril, ale Nádas je pre mna spisovateľský génius nadregionálneho významu a na rozdiel napríklad od Esterházyho som pri ňom nikdy necítil čitateľské rozpaky.

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla. Okrem nenásilného, pritom sugestívneho zobrazenia  „eštebáckej“ doby a času neslobody dokázal autor minuciózne, pomocou detailných opisov mimiky a gest postáv vykresliť ich charaktery. Ide navyše o pútavé, štýlovo znamenité rozprávanie, v ktorom Vilikovský so svojou typickou prozaickou iróniou a sarkazmom nastoľuje problém zla v jednotlivcovi i v dobe.

Umberto Eco: Bludiště seznamů (Argo) Kniha vznikla (tak ako niektoré iné) na základe autorových prednášok. Ide v nej o vynikajúce spojenie slova a obrazu, epiky, eseje a výkladu, ale najmä o labyrint autorovho myslenia a premýšľania, čo núti čitateľa vracať sa k jednotlivým textom so zámerom odhaliť Ecove zvláštne kompozičné postupy.

Z kníh slovenských autorov, ktoré som prečítal, je to  Vlastný životopis zla od Pavla Vilikovského, ale za literárnu udalosť, ktorá je ešte podstatnejšia, považujem vydanie kníh Dominika Tatarku. Z kníh svetových autorov to boli až teraz na sklonku roka vydané Štyri eseje Henryho Davida Thoreaua (Marek Šulík). Kniha plná prirodzenej múdrosti, zdravého rozumu a dnes už takmer zabudnutých cností. V časoch štátneho dirigizmu, nezdravého konzumu a manipulácií všetkého druhu je stretnutie s jeho svetom zaujímavou konfrontáciou. Knihu vydal Marek Šulík, za co mu patri vdaka a uznanie.

Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. Je to dielo dokumentárno-biografickej literatúry, no zároveň je to autonómna próza. Dokumentárnosť v tomto prípade multiplikuje autentický zážitok z čítania kvalitne napísaného románu, pričom čitateľ-insider ho ocení aj ako záznam doby. Ja som obzvlášť ocenil Roznerov kritickoanalytický odstup od – erenburgovsky povedané – ľudí, rokov, udalostí bez toho, že by sám seba z časopriestorových súradníc doby vyčleňoval. Ocenil som jeho triezvy pohľad na naše nedávne dejiny, jeho deheroizáciu a depatetizáciu osobností i „osobností“, jeho skepsu voči národným, spoločenským či stavovským sentimentom.

Petr Pithart: Devětaosmdesátý (Academia) Osobná úvaha o čase pred novembrom ’89, o dňoch Nežnej/Zamatovej revolúcie a o čase po ňom. Triezva analýza, nesebastredná sebareflexia, nesentimentálna pokora. Jedna rukavica, hodená do tvárí slovenských protagonistov Nežnej revolúcie, dodnes neschopných (česť dvom-trom výnimkám!) reálne zhodnotiť onú dobu a svoju účasť v nej, druhá rukavica hodená do tváre slovenským historikom, pretože ich upomína na ich povinnosť aspoň sa pokúsiť o dejiny novembra ’89 – mimochodom, skvelá kniha českého historika Jiřího Suka Labyrintem revoluce (2003) vyšla práve v týchto dňoch v druhom vydaní!

Splatený dlh: súborné vydanie stripov Jožinko, dieťa svojich rodičov (FO Art). Klasika. Zaujme v polici miesto vedľa súborného Dennis the Menace Hanka Ketchama, vzdialeného príbuzného z Ameriky. Ja viem, že Jožinko Schek by ma nakopal, ale roky som čakal. Svetlý bod na tmavej slovenskej komiksovej oblohe.

Peter Kresánek: Slovensko: Ilustrovaná encyklopédia pamiatok (Vydavateľstvo Simplicissimus) Som presvedčený, že knihy ako táto budujú vzťah k vlasti oveľa viac ako ranné vyspevovanie hymny, skladanie sľubu vernosti, preskakovanie všelijakých vatier a sadenie lipiek.

Všetky audioknihy v slovenčine. Konečne! Hurá obzvlášť pre vydavateľstvo Tympanum!

Nick Cave: Smrť Bunnyho Munroa (Preložil Jozef Kot) On ten temný chlap Cave je zvláštnym spôsobom vtipný. Mne sa zdá vtipné a pozoruhodné, že kniha vyšla vo vydavateľstve Ikar.

Sue Townsendová: Dětské přízraky (Mladá fronta, preklad Kateřina Sidonová) Ona je tá veľmi vtipná ženská niekedy sakra temná. Aj tak ju mám rád.

Letos jsem původní slovenskou literaturu s prominutím vypustil. Přečetl jsem sice tři znovuvydané Tatarky, ale to se u pražského artforáka rozumí jako součást pracovních povinností. Takže zážitek ve slovenském jazyce zastupuje letos německý autista Axel Brauns a jeho Pestrotiene a netopierci (vydalo MilaniuM). Reportáž ze světa, který má jiné pravidla a jiná kritéria téměř všeho.

Bezkonkurenční titul nejen tohoto roku je Krvavý poledník Cormaca McCarthyho. Jako když jsem prvně slyšel opravdický punk. Zjevení! Nečekal jsem, že mě ještě v životě něco z tištěného slova tak sebere. Obdivuju tu knihu!

Pravdu povediac, tento rok som nestíhol systematicky sledovať nové knihy, priveľmi som bol ponorený do novembrového projektu videí Slovensko 1989-1990 a filmu Dobré ráno, Slovensko!, ktorý sme robili s Martinom Hanzlíčkom a Fedorom Gálom a následnej fotopublikácie november 89´FOTO s Fedorom Gálom, Jánom Lörinczom, Petrou Bombíkovou-Maudgil a Mirom Cipárom. V tejto súvislosti ma potešil chaos a jeho vnútorný poriadok, ako ho vytvoril Michal Kaščák na Malej Pohode v PKO 17. novembra, zaujali ma veľké fotografické plátna Jána Lörincza a Ľuba Stacha v Umeleckej besede a kniha Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou z vydavateľstva Kalligram, ktorá je pohľadom na november 1989 z nezvyčajnej, a pritom veľmi dôležitej perspektívy.

Okrem toho som strávil rok 1989 úžasom zo sveta synestézií, z ktorého vypadli aspoň na ukážku dve knihy: Oliver Sacks: Musicophilia. Praha, Dybbuk 2009 a zborník Körper, Dinge und Bewegung v edícii Rainera Schönhammera, Facultas Verlag, Wien 2009.