Otec Rodiny

„Môj prvý dojem z prednášky bol čosi ako šok. Prvý raz v živote som videl svätého človeka s úžasnou odvahou, ktorý pred ničím nezastal. Bol rozhodnutý obetovať za Krista všetko, aj svoj život. Zaujal ma každou svojou myšlienkou,“ spomínal po rokoch na svoj prvý kontakt s profesorom Kolakovičom lekár, katolícky disident a politický väzeň Silvester Krčméry. 

Slovenská  anabáza bola pre chorvátskeho profesora len krátkou epizódou jeho bohatého života. Dnes už ťažko povedať ako sa podpísala na ňom samotnom, on však slovenské katolícke prostredie ovplyvnil tak zásadne, že ešte aj dnes v ňom môže vnímavý pozorovateľ natrafiť na silný závan kolakovičovskej myšlienkovej tradície.

Kolakovič sa vlastne v skutočnosti volal Poglajen a meno, pod ktorým sa stal známym na Slovensko, bolo menom jeho matky. Narodil sa na začiatku dvadsiateho storočia v zbožnej rodine chorvátskeho učiteľa. Už ako šestnásťročný vstúpil v Záhrebe do jezuitského rádu. Po absolvovaní gymnázia v Travniku študoval teológiu v belgickej Lovani, kde bol aj vysvätený za kňaza. Vzdelanie si neskôr doplnil štúdiom filozofie a sociológie v Paríži a na Pápežskom orientálnom ústave v Ríme. V 30.  rokoch pracoval v Záhrebe ako redaktor jezuitskej revue Život. Bol to redaktor, ako by sme dnes moderne povedali, kontroverzný. Jeho polemiky s fašizmom, komunizmom, ale aj liberálnym kapitalizmom pútali nielen pozornosť, ale svojou teologickou a argumentačnou úrovňou prekračovali aj hranice chorvátskeho intelektuálneho sveta. Aj preto mu v roku 1941 po okupácií Juhoslávie fašistickým Nemeckom začala horieť zem pod nohami. V nezávislom ustašovskom Chorvátsku neboli jeho názormi nadšení, a tak na chvíľu našiel azyl v  Splite okupovanom  Talianmi. Onedlho sa stal nepohodlný aj tam.

Kolakovič však nebol len kritikom populárnych ideológii tej doby. Mal aj svoj veľký sen. Bol ovplyvnený jedným z fatimských zjavení a veril návratu boľševického Ruska ku kresťanstvu. A bol odhodlaný k tomu prispieť. 

Aj preto sa možno v septembri 1943, vyzbrojený odporúčacím listom od záhrebského arcibiskupa Stepinaca, objavil v Bratislave. Historik Václav Vaško vo svojej knihe Profesor Kolakovič  jeho výber zdôvodňuje takto: „Bola tam relatívne najväčšia sloboda zo všetkých krajín okupovanej Európy, Slováci neboli zaťažení historickým protiruským antagonizmom, ako napríklad Poliaci. Dúfal, že tu nájde pochopenie i spolupracovníkov a navyše predpokladal, že sa čoskoro priblíži východný front a s ním možnosť nadviazať prvé kontakty s východnými Slovanmi.“

Na Slovensku však nadšený prívrženec hnutia Kresťanskej robotníckej mládeže pôsobiaceho v duchu hesla  Formation par action našiel síce štát na čele s katolíckym kňazom, kde cirkev mala silné postavenie a takmer všetci boli veriaci, ale aj spoločenstvo pomerne vlažných laikov, ktorých aktivita sa obmedzovala na tradičné  rituály a fungovanie niekoľkých formálnych náboženských spolkov. Rozhodol sa pomôcť naštartovať zmenu. 

Začal intenzívne nadväzovať kontakty s intelektuálmi, ale najmä s mladými veriacimi študentmi. Podarilo sa mu získať dôveru časti katolíckeho kléru, hlavne biskupov Škrábika a Gojdiča. Od jesene 1943 do augusta 1944 charizmatický Kolakovič prednášal, diskutoval o Rusku, viedol duchovné cvičenia, ale najmä budoval živé spoločenstvá mladých katolíkov. Spoločenstvo veriacich, ktoré sa stretávalo pod jeho duchovným vedením, si začalo hovoriť Rodina. Členmi rodiny boli aj viacerí neskorší katolícki disidenti a politickí väzni, ako napríklad Václav Vaško, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry či Anton Neuwirth. Kolakovič im zvykol dávať krycie mená a nenápadne ich tak akoby pripravoval na ťažké časy. Tušil ich? V každom prípade bol kritikom ľudáckeho režimu a predvídal, že po ňom môže prísť komunistická pohroma. Slovenskej cirkvi podľa neho hrozilo nebezpečenstvo vyplývajúce z toho, že časť jej predstaviteľov sa priamo zaangažovala do politických udalostí, a to na nesprávnej strane. Snažil sa stretnúť s prezidentom Tisom a presvedčiť ho, aby sa stoj čo stoj odpútal od Nemecka. Tiso sa s ním stretnúť odmietol. 

Hoci Kolakovič striktne odmietal komunizmus, sociálnej problematike venoval veľkú pozornosť. Václav Vaško spomína, ako študentom počas jedných duchovných cvičení povedal. „Pre katolíkov je veľkou hanbou, že mohlo vzniknúť niečo také, ako je komunizmus. Je našou hanbou, že do čela boja, ktorý sme mali viesť my, sa postavili iní. My musíme byť priekopníkmi sociálnej spravodlivosti, pretože sme presvedčení, že každý človek je druhý Kristus, má božskú hodnotu...“

Vo svojej knihe Základné črty ľudského poriadku, ktorú v rokoch 1947 vydalo Spišské biskupstvo, pomerne trefne poukazuje na slabiny marxistického kolektivizmu a liberálneho individualizmu. Jeho koncept akéhosi správneho ľudského poriadku je tiež zaujímavým filozofickým čítaní, z hľadiska reálnej uskutočniteľnosti však už dnes pôsobí trochu ako utópia. 

Keď na Slovensku v auguste 1944 vypuklo Povstanie, Kolakovič odcestoval do Banskej Bystrice. Rokoval s predstaviteľmi povstaleckých orgánov, stretával sa s kňazmi na povstaleckom území a samozrejme hľadal spôsob, ako sa dostať zo Sovietskeho zväzu. Hoci to chvíľu vyzeralo nádejne, nakoniec sa cesta nepodarila. Namiesto toho strávil zimu v horách pod Veprom. Medzi partizánmi kapitána Kaličenka fungoval ako zdravotník a pomáhal aj neďaleko sa ukrývajúcej skupine Židov. 

Po prechode frontu, na jar 1945, odcestoval Kolakovič do oslobodených Košíc, ktoré sa stali provizórnym hlavným mestom oslobodeného Československa. Rokoval o usporiadaní náboženských záležitostí v oslobodenej krajine a opäť hľadal možnosť vycestovať do Sovietskeho zväzu. Tentoraz úspešne: sovietski predstavitelia súhlasili a sľúbili pomoc. 

Okolo Kolakovičovej cesty do Sovietskeho zväzu existuje veľa otáznikov. Podľa niektorých prameňov sa stretol s členom Ústredného výboru Komunistickej strany Mikojanom, podľa iných sa do Moskvy vôbec nedostal a jeho cesta sa skončila v meste Černivci na západnej Ukrajine. Sám Kolakovič o svojich zážitkoch moc hovoriť nechcel. Z toho mála, čo povedal, je zrejmé, že veľká časť jeho ilúzií sa zoči-voči  realite rozplynula. „Komunisti s ktorými sme tu za Povstania hovorili, ruskí či naši, sú len rojkovia vyslovujúci o komunizme iba želania a osobné predstavy. Ruský komunizmus je niečo úplné iné. Je to Ázia vzdialená našej civilizácii,“ zdôveril sa biskupovi po návrate biskupovi Škrábikovi. 

Na jeseň 1945 pricestoval Kolakovič do Prahy a v hlavnom meste obnovenej republiky začal vyvíjať podobnú činnosť medzi mládežou, ako predtým v Bratislave. Neostalo mu však na to veľa času. V januári 1946 vypukla takzvaná Kolakovičova aféra. V tom čase už komunistami prerastená Štátna bezpečnosť Kolakoviča zatkla a rozohrala veľké divadlo, v skutočnosti namierené proti svojim nekomunistickým oponentom. Z chorvátskeho jezuitu propagandisticky „vyrábala“ spojenca ľudákov, agenta Vatikánu a „špióna svetového formátu“. Komunisti však v tóm čase ešte nedisponovali všetkými pákami moci, a tak prokuratúra v júni 1946 trestné stíhanie pre nedostatok dôkazov zastavila. Kolakovič bol prepustený na slobodu a o mesiac odcestoval do Belgicka. Tentoraz už natrvalo. 

Netrvalo dlho, a mnohí členovia jeho Rodiny uviazli vo víre politických procesov a na dlhé roky skončili vo väzeniach. Kolakovičove inštrukcie, ako sa správať pri zatknutí a policajných  výsluchoch, ktoré ako mladí študenti považovali za vydarenú zábavu, si mnohí z nich, žiaľ, mali príležitosť otestovať v realite. 

Kolakovičov prínos pre slovenských veriacich asi najlepšie zhodnotil Václav Vaško, ktorý bol takisto členom jeho Rodiny. Vo svojej knihe, venovanej tomuto chorvátskemu jezuitovi, napísal: „Kolakovič mal pre duchovnú obrodu v našej krajine a oživenie autentického kresťanského života mimoriadny význam. I keď odvtedy nastúpila u nás druhá  a nastupuje tretia generácia, ktorá hľadá iné, svojej mentalite lepšie zodpovedajúce formy náboženského života a apoštolátu, pokračuje často, hoci o tom nevie, v tradícii, ktorú u nás založil profesor Tomislav Poglajen-Kolakovič.“    

Narodil sa v roku 1906 v Podgoraci, v Chorvátsku. Študoval teológiu, filozofiu a sociológiu v Belgicku a Francúzsku. V rokoch 1943 až 1946 pôsobil na Slovensku a po roku 1945 aj v Čechách. Bol jezuitom a charizmatickým lídrom hnutia katolíckych laikov. V roku 1946 odišiel z Československa do Belgicka. Zomrel na začiatku 90. rokov v Paríži.