Kultúra 2009 - doma

Zvykli sme hovorievať, že Slovensko má šťastie na mladých nádejných dokumentaristov, ktorí majú pred sebou skvelú budúcnosť. A tie časy sú už tu. 

A tentoraz treba povedať, že sa z tých nádejí vyvinula zrelá generácia, ktorá má talent, je pracovitá, dokáže si nájsť potrebné zdroje doma, ale najmä vo svete – a najmä, berie dokument ako jedinečný spôsob výpovede, nie iba ako nutnú prestupnú stanicu k hranému filmu. 

Tento rok mal slovenský dokument veľa dôvodov na oslavy. Oslavovať sa mohlo začať hneď začiatkom roka, keď mal oficiálnu premiéru dlho očakávaný dokumentárny film Ako sa varia dejiny v silnej medzinárodnej produkcii (SR, ČR, Rakúsko). Tvorca celovečerného dokumentu – scenárista, režisér a producent – Peter Kerekeš (1973) má už za sebou také výrazné filmy, že nebolo pochýb o tom, že opäť vytvorí dobrý film, na ktorý má navyše už aj veľmi slušný rozpočet. Išlo len o to, aké dobré to bude. A Kerekeš nesklamal, opäť priniesol originálny nápad, dobré spracovanie, vtip, nadhľad, múdrosť. A ceny zaň začali počas roka chodiť z celého sveta.

V júli mal premiéru ďalší očakávaný film nedebutujúceho Marka Škopa (1974). Premiéra jeho filmu Osadné sa konala priamo na festivale v Karlových Varoch. A dokument o ľuďoch zo zapadnutej pravoslávnej dedinky kdesi na severovýchode Slovenska zaujal porotu natoľko, že Škop si niesol z Karlových Varov hlavnú cenu zo súťaže dokumentárnych filmov. Aj jeho skúmanie „mikrosveta človeka v makrosvete ľudí“ si už našlo na Slovensku zaujímavý počet divákov, čo je možno ešte potešujúcejšie ako všetky tie ceny, ktoré dokumentaristi vozia zo sveta.

Ani jeseň nebola bez premiéry významného dokumentu. Išlo taktiež o dlhoočakávaný film so silnou témou. Hranica mala premiéru na festivale v Jihlave. A Jaroslav Vojtek (1968) si potom odnášal domov hlavnú cenu. Celkom isto to bola prvá cena za ten film, ale zrejme vôbec nie posledná. Trpezlivé niekoľkoročné skúmanie obce Slemence, rozdelenej hranicou, má svoju umeleckú i dokumentárnu hodnotu. 

Hoci v poslednom čase vzniklo i niekoľko zaujímavých hraných filmov, ako je Pokoj v duši (réžia Vladimír Balko), Nedodržaný sľub (réžia Jiří Chlumský) alebo Líštičky (réžia Mira Fornay), predsa len ešte hraný film nedosahuje také parametre, aby zažiaril v svetovej súťaži tak výrazne, ako to dokážu slovenské dokumenty jednej výraznej generácie. Čo je za tým? Jednoducho poctivá práca, nekompromisná cesta za svojou ideou, istá miera talentu a možno aj tradícia, ktorú slovenský dokument má vďaka  tvorcom ako Martin Slivka či Dušan Hanák.

Spisovateľka a scenáristka, vďaka ktorej tu máme muzikály Cyrano z predmestia a Neberte nám princeznú alebo film Sladké hry minulého leta napísala výbornú knihu Ostrovy nepamäti, za ktorú získala najprestížnejšiu literárnu cenu na Slovensku (Anasoft litera). Vďaka tomu oceneniu túto dôležitú spisovateľku znovu „objavili“ médiá aj čitatelia.

Elegantný festival, ktorý patrí k Bratislave až tak, že ho považujeme takmer za samozrejmý a neuvedomujeme si, akú má unikátnu atmosféru a akí veľkí muzikanti na ňom vystupujú. Tento rok napríklad Junior Boys, The Invisible, Jazzanova, Henrik Schwarz či Moderat. Alebo Nouvelle Vague v komornom Wilsonic Clube. 

Dominik Tatarka zomrel pol roka pred pádom komunizmu ako oficiálne neexistujúci spisovateľ. Trvalo 20 rokov, kým sa aspoň tri jeho najznámejšie knihy dostali znovu do kníhkupectiev. Za Tatarkov návrat môže kníhkupectvo a vydavateľstvo Artforum.  Treba dúfať, že nebudeme na ostatné Tatarkove knihy čakať ďalších 20 rokov...