Osobnosti 2009

Dianie v Iráne nám tento rok ukázalo niekoľko veľmi dôležitých skutočností. To, že jeho vládnuce štruktúry sú hrozbou pre svet, bolo známe už dávno. Po tom, ako sa lídri islamskej republiky správali voči vlastným občanom, už nikto nemôže mať ilúzie o tom, že vládnu s prevažným súhlasom Iráncov. Irán tridsať rokov po islamskej revolúcii nie je masovo islamistická spoločnosť a čoraz väčšmi túži po slobodnejšom živote. Zreteľne sa to ukázalo počas takzvanej Zelenej revolúcie: protestoch, čo prepukli po prezidentských voľbách, keď opozícia označila oficiálne výsledky za zmanipulované. Jej tvrdenie si nik na Západe nemohol overiť, ani to však nebolo potrebné – masové vystúpenia ľudí proti tvrdej ruke prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda boli jasným znakom, že väčšina Iráncov, najmä mestskej a mladej populácie, nie je na jeho strane.

Opozíciu viedol kandidát na prezidenta Mír Hosejn Musáví a jeho názory do značnej miery formovala a stále formuje jeho manželka Zahra Rahnavard. Jej vplyv nesmierne presahuje zvyčajne akceptované postavenie manželky politika v islamskom svete – na porovnanie, Irán v podstate nepozná tvár manželky úradujúceho prezidenta Ahmadínedžáda. Ak by sa Mír Hosejn Musáví jedného dňa stal lídrom Iránu, dalo by sa očakávať, že Zahra Rahnavard by získala buď miesto vo vláde, alebo by si svoj neoficiálny vplyv na politiku krajiny ešte posilnila.

Tvárami odporu voči diktátorovi Ahmadínedžádovi a režimu, ktorý stojí na pleciach islamských klerikov, sú teda na prvý pohľad Mír a Zahra. Nesmieme však zabúdať na tisícky bezmenných Iráncov, ktorí boli počas nepokojov bití i zabíjaní a po potlačení protestov sa ocitli vo väzení aj na popravisku. Tváre týchto ľudí nepoznáme, no ich utrpenie azda raz prinesie ovocie, aké by si tá časť obyvateľov Iránu, ktorá túži po slobodnejšej existencii vo vlasti, zaslúžila.

Rok 2009 však dokázal aj to, že vládnuce elity majú v Iráne stále toľko sily, že si udržia moc a môžu zastrašovať doma aj smerom von. Irán sa nevzdal jadrových ambícií, ďalej hrozí elimináciou štátu Izrael a vydieračskou politikou si vynucuje ústupky aj na Západe. To sa dalo čakať. A, žiaľ, dala sa čakať aj mäkkosť Európy. Európa sa Iránu bojí natoľko, že sa radšej tvári, že sa ho niet prečo báť. Ochotne strká hlavu do piesku a nahovára si, že rokovania s diktátormi prinášajú zlepšenie, aké by tvrdý prístup nepriniesol. Ak už nie zdravý rozum, tak aspoň vlastné dejiny by mali starému kontinentu pošepnúť, že to tak nie je.

O nič lepšia však tento rok nebola ani politika Spojených štátov, ktoré sa pod vedením čerstvého prezidenta Baracka Obamu blysli novou ústretovosťou voči Iránu. Tá zbytočne posilnila postavenie Mahmúda Ahmadínedžáda, nijako nezmiernila jeho antiamerikanizmus a svetu dala danajský dar v podobe falošného dojmu, že s ľuďmi, ktorí teraz vládnu Iránu, sa predsa len dá dohodnúť.

Rok 2009 je však jasným mementom, že to tak nie je. Kým bude Irán ovládaný islamským duchovenstvom ruka v ruke s diktátormi, ako je Ahmadínedžád, od politiky tejto krajiny nemožno očakávať ani zdravý rozum, ani civilizovanejšie spôsoby. Nádejou do budúceho roku by azda mohli byť tie hlasy zdravého rozumu, ktoré už zazneli počas Zelenej revolúcie, ale aj rozpory, ktoré už podľa všetkého panujú aj v tvrdom jadre islamskej republiky, teda medzi prezidentom a klerikmi.

Pre väčšinu médií antiosobnosť, pre nás človek, ktorý tento rok viac ako povýšenectvom upútal hrdinským vzdorom proti Lisabonskej zmluve. Jeho zaťatosť tak znervóznila eurokratov, až Čechom odkývli aj výnimku, akú by donedávna vyhlásili za nemožnú.

Nie všetky africké krajiny sú chudobné a skorumpované. Dvojmiliónová Botswana zaznamenala v posledných rokoch deväťpercentný rast, má stabilnú politiku a dodržuje ľudské práva. Negatívom je, že je na rebríčku postihnutých HIV/AIDS na druhom mieste sveta. 

Arcibiskup z Canterbury označil ponuku Vatikánu, ktorá umožní anglikánom, ktorí sa chcú pričleniť ku katolíckej cirkvi a zachovať si identitu aj niektoré obrady, za „ukončenie obdobia neistoty“. Snaží sa udržať jednotu anglikánskej cirkvi a prikláňa sa ku konzervatívnym hodnotám. 

Úspešná sociálna sieť vznikla pred piatimi rokmi a tento rok očakáva zisk vyše 500 miliónov dolárov. Zmenila vnímanie spoločenského života na sieti a ponúkla celkom nové možnosti pre voľný čas i biznis. V decembri mala 350 miliónov užívateľov a ich počet každým dňom rastie.

Zambijskej ekonómke vyšla tento rok kniha Dead Aid o skutočných dôsledkoch medzinárodnej pomoci pre Afriku. Dambisa Moyo predložila konzistentné argumenty za to, čo zdravý rozum hovoril už dávno: Afrika potrebuje funkčný trh, nie milodary, ktoré pomáhajú len vyvoleným.

Vďaka šéfovi konzervatívcov sa možno po rokoch zmení tvár Veľkej Británie. Labouristi už svoje územie ovládli a finančne i morálne zdecimovali. Cameron je symbolom zmeny, ktorú ostrovy veľmi potrebujú a mohla by prísť už v marcových všeobecných voľbách.