Takže zachovajme mieru. Napríklad taká spoločnosť. Aj ona je vecou miery, bilančnou hrou, založenou na princípe viac alebo menej niečoho, kde vždy niekto vyhráva a niekto prehráva, ale niet v nej víťazov a porazených, alebo na princípe všetko alebo nič, kde víťaz berie všetko.
Alebo ináč: Sme jednotlivcami, žijúcimi spolu. Spoločnosť napokon nie je ničím iným ako sieťou utkanou zo vzťahov medzi jednotlivcami.
Opakom miery je excesívnosť: nemiernosť, strata miery, vybočenie z medzí, výstrednosť, výtržníctvo, výstrelky, bezuzdnosť. Divoké excesy sa postupne menia na brutalitu a násilie. Spoločnosť, ktorá nemá mieru, sa stáva spoločnosťou vnútorného a vonkajšieho násilia. V dvadsiatom storočí dostali také spoločnosti zjednodušené pomenovanie totalitné a aj keď bola ich forma rozdielna, spájal ich základný moment excesívnosti.
Od toho sa odvíja aj naša vianočná otázka. Je to vlastne tradičná otázka Jonáša Záborského: aké sú naše Dva dni v Chujave? V deň sviatočný sme spoločnosťou miery. To je náš pekný deň v Chujave. Dožičili sme si ho aj v spoločnosti, ktorá bola ináč vo svojej nesviatočnej, celoročnej podobe excesívna. A ako správni rabi sme si v nej vedeli karnevalovo aspoň raz do roka spraviť bláznov z našich pánov. Ale aký je v Chujave náš deň škaredý, každodenný? Excesívny, ako bol tak často v dejinách, alebo si uchováva mieru?
Náš vianočný problém spočíva v tom, že už dvadsať rokov vlastne nevieme, či sme spoločnosťou miery, alebo excesu. Oscilujeme, alebo sa možno len tak kymácame medzi Scyllou miery a Charybdou excesu.
Lebo, veď čím iným ako excesom je bezuzdnosť dnešnej a včerajšej korupcie, ktorá sa stáva politickou a ekonomickou základňou spoločnosti?
Čím iným ako výstrelkom je nahrádzanie skutočného vlastenectva, vzdelanosti a kultúrnosti naordinovaným pseudovlastenčením, ktoré má len zastrieť neschopnosť vybudovať vzdelanú spoločnosť, správajúcu sa kultúrne a kamufluje neprítomnosť skutočného vlastenectva tým, že chce nahradiť Pieseň práce a Internacionálu piesňami Nad Tatrou sa blýska a Blíž, k Tebe, Bože, blíž.
Čím iným ako excesom je príbeh Parku kultúry a odychu, ktorý sa začal včera zrušením funkcie nábrežia pri jeho hrdle a pokračuje dnes jeho rušením v ústí? Len prejavom straty kresťanského zmyslu pre mieru a bezuzdnosťou, ktorá sa potom zastiera kresťanskou pokorou pri nádejnom zábavnom megaparku. No aj ten je, napokon, nielen otázkou ekonomického využitia, ale aj ľudskej miery.
Čím iným, ako vykĺbením je náš dnešný jazykový zákon, ten falošný revival nacionalizmu devätnásteho storočia, ak nie prejavom straty miery jazykovedcov, ktorí túžia zazubadliť slovenský jazyk a politikov, ktorí chcú z neho ryžovať. Používajú pritom excesívny jazyk, ktorým chcú pacifikovať menšiny a vynútiť si ich poslušnosť.
A čím iným ako brutálnou vylomeninou sú reči politikov na adresu novinárov, ktorých častujú najmiernejším slovom psi. To nie je len budovanie si popularity, ale predovšetkým zastrašovanie médií, ktoré chce moc dostať do svojich rúk alebo zlikvidovať.
Kedysi sme preložili s Jánom Štrasserom báseň Petra Hacksa Anglické otvorenie. Bola o mieri, ale to znamená aj o miere. Baladický príbeh líčil stretnutie anglickej flotily s tromi francúzskymi fregatami na šírom mori v čase medzi mierom a vojnou. Na otázku kapitána francúzskej fregaty, či je medzi oboma krajinami mier, alebo vojna, odpovedal kapitán anglickej lode Dunkirk: Mier! a smerom k vlastným námorníkom dodal: Mier a páľ!
Vianoce sú sviatkom miery, mierumilovnosti a mieru. A ako hovorí môj spoluprekladateľ: Nenechajme sa spacificovať, priatelia!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.