Prípad Kukučín

Urobili sme si z neho ozdobný perník, do ktorého sme zahryzli dávno, v školských rokoch. Kto by mal dnes čas a energiu na Kukučína!

A pritom aj udalosti ohraničené rokmi jeho narodenia a smrti (1860 –1928 ) sú ako veľká epopej. Je to kombinácia rozvážnosti a uvážlivosti i prudkých zvratov a riskantných rozhodnutí. Osemnásťročný Matej Bencúr, takmer chlapček, sa stáva učiteľom na škole v rodnej Jasenovej. Keď roku 1885 odchádza na dlhé, osemročné štúdia medicíny do Prahy, ani sám netuší, že je to navždy. Veru, jeden z najslovenskejších slovenských spisovateľov mal na Slovensku súvislý pobyt len do svojej päťadvadsiatky! Potom býval už len hosťom a návštevníkom. V Kristových rokoch odchádza lekár Bencúr na chorvátsky Brač, kde si až po niekoľkých rokoch vybral nevestu. Oženil sa 44-ročný a dva roky pred päťdesiatkou – čo bola v tom čase takmer staroba, odchádza s ňou do Čile. On, Slovák, žije v chorvátskej komunite na juhoamerickom kontinente štrnásť rokov! Do Európy, ale nie na Slovensko, lež na Balkán, sa vracia dožiť. A tento svetoobčan, nomád a kozmopolita, vo dne vykonáva rutinnú lekársku prax a po večeroch zapisuje svoje postrehy i vízie. On, odtrhnutý od živého materinského jazyka, sa z akýchsi iracionálnych dôvodov drží slovenčiny, zapisuje v nej nielen mytológiu svojho národa, ale aj cudzích etník.  

Martin Kukučín (pseudonym, ako na to upozornil Ondrej Sliacky, si dal pravdepodobne podľa svojej mamy, ktorej pre očnú chorobu prischla prezývka kukuča), je najvianočnejší z našich klasikov. Bez jeho sfilmovaných humoresiek sa nezaobídu hádam nijaké verejnoprávne televízne sviatky. A v povrchnom vedomí národa je zafixovaný ako ľudový rozprávač, kalendárový autor, zručný kolorista jarmočných a žánrových výjavov. Veď si len zalistujme v názvoch jeho najznámejších čŕt a poviedok: Na hradskej ceste, Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Hody, Veľkou lyžicou, Z teplého hniezda, Dedinský jarmok, Na podkonickom bále, Obecné trampoty... Obecné tu neznamená univerzálne, ale dedinské, teda špecificky slovenské. Akoby potreboval aj tento národ svoj epický skanzen, v ktorom sú uchované historky, príhody, anekdoty, facécie, skazky a pikantárie z priestoru medzi štvoruholníkom: fara – škola – krčma – cintorín. Keď sa však zahryzneme do tohto perníka, zistíme, že má nielen tradičnú ornamentalizáciu a archaizujúci dizajn, ale že vo vejári jeho chutí je nielen bôľna sladkosť a cukrovosť, ale aj horkosť a štipľavosť. Nie, Kukučín nie je rozprávačom ľudových anekdot, hoci sa niekedy aj sám zaňho vydáva. V postave Trávu z Báčika z Chochoľova je okrem humorného deja načrtnutá karikatúra súdobého špekulanta „Ako mešťan mení podľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva mení podľa okolností články svojho obchodu.“ Kukučín skicuje rýchlo, neľútostne, ale objektívne. Ako chirurg operujúci telesný orgán. Spomienky sú preňho nielen zásobárňou sentimentu, ale aj generátorom, ktorý udržuje v prevádzke oko pozorovateľa. Niekedy sa zdá, že Kukučín písal príbehy iba preto, aby mohol do nich zakomponovať presný opis, diagnostický postreh.           

Jedna z najmodernejších, najpriebojnejších próz klasickej literatúry má enigmatický názov Neprebudený. Kukučín ju napísal roku 1886, teda ako 26-ročný! Vo svete vrcholilo storočie pary, ale Slovensko bolo opäť ponorené do pár a oparu, nielen hmiel nad pasienkami, ale aj do pareniska rojčenia a pasivity: „Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský.“ Každé jedno slovo z tejto prvej vety, ktorá je iniciáciou i inskripciou celého strhujúceho príbehu, je významotvorné, gnómické, ako sezam roztvára otvor budúcej tragédie. V jedenástich častiach (až by sa nám chcelo povedať paragrafoch!) sa odohráva príbeh jednotlivca, ale aj rodiny a rodu, obce a občiny... Na štyroch prvých stranách dospeje dedinský truľko Ondráš do svojej dvadsiatky a tu sa začne odvíjať jeho osobná dráma, ktorá je, ako vôbec u slovenských realistických prozaikov, popreväzovaná s drámou kolektívu, dediny. Požiar, ktorý zachváti dedinu vo chvíľach svadby, ktorá mala patriť Ondrášovi, autor nekomentuje. Nepodsúva nám predstavu božieho trestu, opisuje ho na necelých jedenástich stranách ako veľkolepú syntézu prírodných síl a ľudskej slabosti, ako rituál zmaru, ako scénickú fresku hlasov, ktoré sa pretínajú v monológoch i dialógoch... Aktéri tejto zničujúcej deštrukcie sa zmietajú v nevedomosti, svoje vie, zasvätený autorom, iba čitateľ. Ale aj v ňom po dočítaní tejto strhujúcej drámy ostáva neistota: bola to náhoda alebo predurčenosť, trest alebo očista? Isté je, že touto útlou novielkou sa prebudila slovenská moderná próza k európskym výšinám.      

Hoci pre Martina Kukučína nemala kvantitatívna stránka podstatnejší význam – veď inak by nevenoval takú pozornosť efemérnym zápiskom napr. pozorovania z paluby lode – skoro opúšťa pôdorys črty, historky, poviedky a pokúša sa o väčšie útvary. Jeho romány sa už nestretli s takým vrúcnym čitateľským ani kritickým ohlasom. Mohli by sme povedať, že to bolo pre ich umeleckú menejhodnotnosť. Ale pravda je taká, že to bolo pre prostredie, v ktorom sa odohrávali (hoci slovanské, predsa len cudzie) a najmä – pre ich rozsiahlosť. Román Dom v stráni je dilógia a románová epopej Mať volá je päťdielna sága, ktorá má spolu vyše tisíc strán. Komu by sa chcelo čítať také bachanty! Mať volá sa pôvodne mala volať Stroskotanci, a niečo z tohto pocitu ostalo aspoň v podnázve: Ohlasy z obce roztratených. Bol to veľkolepý projekt, možno najambicióznejší pokus o univerzálnu epiku tej doby. Text tohto arcirománu písal spisovateľ už v Európe, ale látku nemohol nasúkať na svoje krosná bez toho, aby nemal skúsenosť s priestorom šíreho sveta. Keby sme chceli byť prorockí, mohli by sme povedať, že Kukučín vizionársky objavil spôsob, aký dlho, dlho po ňom (a bez jeho znalosti) použil Márquez v Sto rokoch samoty. Kukučínove roky kolektívnej samoty dnes čakajú na objavenie tam, kde by mali jeho diela žiť – na Slovensku. 

Kto nepodľahol všeobecnej kritickej mienke, že posledné (historické) romány Martina Kukučína Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor, ktoré vyšli rok po jeho smrti, sú nezvládnutými pokusmi o reflektovanie národnej témy, môže aj pri čítaní týchto opusov zakúsiť silný estetický i noetický zážitok. Je pravda, že tu sa naplno prejavil deficit neprítomnosti na Slovensku, že epická látka je zaťažovaná neustálym proklamovaním ideologických názorov a že je to skôr pohľad zvonku (z hľadiska Čechov) na slovenskú skutočnosť. Čitateľ je prekvapený, že v období národného obrodenia nás Česi vnímali cudzorodo, mýlili si nás s Poliakmi, že česko-slovenská blízkosť bola ešte iba v začiatkoch.     

„Na Slovensko! Do nového kraja, o ktorom počuť iba chýry, i to nie vždy priaznivé; do kraja, ktorý nezná iba z povestí. Tiež akýsi bájny kraj pažravých šarkanov, zlých ježibáb a zakliatych princezien,“ hovorí jedna ženská postava z Blahoseja. Aj tu je množstvo názorov, ktorými Kukučín predbehol svoju dobu – a doby po nej. Napríklad už vtedy hlásal náboženský ekumenizmus, zjednotenie kresťanov „Podstavec kríža je dosť široký, aby sa na ňom v tôni svätého znamenia sňala a zmestila vo svornom spoločnom cite celá trojcirkev.“ Z kronikára dedinského života sa stal moderný autor, ktorý absolvoval výdobytky kapitalizmu, aby v ňom videl nielen potenciu rozvoja, ale aj zdroj budúcich konfliktov a problémov. 

Martin Kukučín je možno najčítanejší z nečítaných slovenských klasikov (vďaka tomu, že zdanlivo vychádzal v ústrety čitateľskej ochote investovať doň svoj čas). Jeho veľké romány sú však dnes už zabudnuté a jeho posledné historické prózy sú na periférii čitateľského i odborného záujmu. S pompou sme svojho času túto osobnosť prepochovali z cudzej zemi na národný cintorín, ale našich „národných“ by sme mali resuscitovať. Aspoň raz v každej generácii.  

________________________________________________________________________
Z románu Lukáš Blahosej Krasoň: Na svete vládnu špehy: špehuješ ty, alebo teba špehujú iní. – Skutočnosť je iná od novín a časopisov! – Filozofi hovoria, hovoria, ale nedopovedia. – Veru groš za groš, niť za niťou: tak sa robí blahobyt. Dnešný svet by len ham. – Trubiroh, kto vymyslel hlavné dvere. Cez hlavné dvere ti vtiahne i fúra vymlátenej slamy alebo hrachoviny. – Systém je večná ustanovizeň. Systém vydrží ďalej ako všetky národy a vlády. – Ľudí vyhnali z raja anjeli: tam v samej bráne pripojil sa k nim satan a doprevádza ich. – Tlačiarne ich vydávali v Púchove, Žiline, Rajci, v mestách, ktoré akoby dnes zamreli v mŕtvom sne a hlivení. – V Tatrách sa kryje niečo, čo sa inde vytratilo. Čo to bude? Možno duch predkov. – Kto chce mať úrad, musí sa k nemu prehrýzť. – Keď sa nevedomosť a vrodená surovosť zamúli bohatstvom, národ upadne. – Literatúre i tu nie najlepšie. Chýba groš. – Nepíše sa lepšie, lebo sa nemíňa, čo sa napíše. – Spájať a spájať, čo sa oddeľuje. Staré spojivá sa trhajú, nadväzovať nové. – Bieda kreše z ľudí ľudí. Viete, bez biedy nevedia, prisám, že sú ľudia. – Česi musia vychovávať Slovákov, Slováci Čechov. Obaja bratia sa musia podložiť tej kázni. – Slúž systému, usiluj sa, odmena ťa neminie. – Ach, protivní ľudia, títo idealisti: všetko uveria, berú za hotový groš. – Nepožičiavajme, najmä od suseda nie. On požičia vďačne i svoje slová a výrazy. Najradšej by požičal i reč, ale pýta úžernícke úroky za pôžičku. – Bratia pod Tatrami, von zo stariny! – Všade je hýbanie: či len Slovensko ostane driemať, sťa havran v zasneženom kraji, keď sadne na drevený kríž v cintoríne?