.čo ste robili predtým, ako ste prišli do Afganistanu?
Učila som na prvom stupni, na gymnáziu, a potom aj dospelých v jazykovej škole. Na Slovensku, v Anglicku, ale aj v Rumunsku.
.ako ste sa dostali do Afganistanu?
Mám kamarátku z Človeka v ohrození, ktorá v Afganistane pracovala. Keď potom v zime tá organizácia vyhlásila konkurz na projekt Twin School, prihlásila som sa. Práca obsahuje niečo z manažmentu, logistiky aj kreativity, čo mi vyhovuje. Pozvali ma na pohovor. Neodpovedali mi hneď, a tak som odcestovala so sestrou na dovolenku do Paríža. Tam ma zastihla odpoveď, že ma berú. Dovolenku som si neužila, celý čas som už iba zvažovala, či ísť. (Smiech.)
.čo boli vo vašom rozhodovaní dôvody pre a proti?
Najväčšou výzvou bola krajina, o ktorej prichádzajú do Európy samé zlé správy. Aj tento rok vo februári, krátko predtým, ako som tam mala ísť, bol v Kábule samovražedný útok na indickú ambasádu. Samozrejme, mala som strach. Dovtedy som s moslimskými krajinami nemala skúsenosti.
.aké ste mali predstavy a čo vás tam v skutočnosti čakalo?
Afganci ma prijali, sú to veľmi milí ľudia. Ak vidia rešpekt voči svojej kultúre, komunikuje sa s nimi oveľa ľahšie. Všade som však mala pocit, že ľudia sú veľmi pohostinní, najmä keď chodím do terénu. Vyhľadávam školy, ktoré majú záujem vytvárať partnerstvá so školami v Európe. Ide najmä o zlepšenie metodík, didaktických pomôcok. Navštevujem aj šuru, teda zhromaždenie staršinov a vzdelávací výbor zložený z rešpektovaných mužov, ktorí majú za úlohu dbať o to, aby deti chodili do školy. Ak nechodia, navštevujú ich rodičov a presviedčajú ich.
.do akej miery sú afganskí učitelia ochotní akceptovať návrhy z Európy?
Myslím, že veľmi, čo je prekvapujúce, lebo väčšina učiteľov je zvyknutá na tradičné metódy. Ale sami hovoria, že chcú skúšať niečo iné, nové.
.stretli ste sa ako Európanka s odmietaním?
Nie, nikdy. Tak ako v každej krajine, aj Afganci môžu mať problém s inakosťou. Som cudzinka, vyzerám inak, a preto ma sledujú očami, pozerajú sa na mňa dlhšie, skúmavo.
.je vám to nepríjemné?
Áno. Nedávam im to však najavo, snažím sa nevšímať si to. S tými, s ktorými robím dlhšie, už také problémy nemám.
.aký je to pre vás pocit, chodiť zahalená šatkou?
Beriem to striktne ako potrebu rešpektovať inú kultúru. Prijala som to a nemám s tým problém. Iba v lete mi v šatke býva teplo. (Smiech.) Ak som niekde v miestnosti s mužmi a šatka mi padne, nič sa nedeje. Ak na to zabudnem, nikto mi to nepripomenie. Problém by som však mala s nosením burky.
.v Afganistane je zlá bezpečnostná situácia. Aké to bolo počas volieb?
Odporúčali nám radšej odísť z krajiny, situácia bola nepredvídateľná. Neodišla som do zahraničia, päť dní sme však v Kábule nevychádzali z domu.
.necítite sa tam niekedy osamelá?
Toho som sa bála asi najviac, ale necítim. Slovákov je tu málo, za trištvrte roka som stretla iba jedného. Chýba mi rodina, komunikujem s ňou aspoň cez internet.
.spomínate si na nejaký príbeh, ktorý vám utkvel v pamäti?
Raz som cestovala do Rustaku, malej dedinky na severe v provincii Tachar. Cesty tam zväčša nie sú asfaltové. Boli veľké záplavy a museli sme prechádzať cez rieku. Zastavili sme, nedalo sa ísť ďalej a nedalo sa ani vrátiť. Nestihli by sme prísť späť do Kábulu pred zotmením, čo je proti bezpečnostným pravidlám. Miestni vodiči hľadali spôsob, ako prejsť. Napokon sa postavili vo svahu a držali každé prechádzajúce auto vlastným telom, aby nespadlo do rieky. Veľmi mi imponovalo, ako si dokážu pomáhať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.