Evolúcia je faktom

Samozrejme, bola to veľká trauma. Moja stará mama sa vždy bála, že pôjde do nemeckého koncentračného tábora, pretože bola spolovice Židovka. Hneď po vojne ju však ako kapitalistku zavreli do českého koncentráku, kde aj zomrela. Ako rodina sme vtedy stratili všetko, keď sme odchádzali z domu, nemali sme vôbec nič. Vždy však hovorím, že hoci sme všetko stratili, opäť sme získali slobodu. Boli sme radi, že sme nemuseli žiť pod komunistickým útlakom. Moji rodičia však nikdy nehovorili o Čechoch zle a na drámu medzi nemeckým a českým nacionalizmom sa dívali s pochopením cez optiku dejín. Dá sa teda povedať, že som vyrastal v otvorenom a liberálnom postoji voči vlasti.

Pre oba, pretože oba obsahujú parciálne pravdy. Zlo devätnásteho storočia sa začalo nacionalizmom. Radikálni nemeckí nacionalisti už vtedy pracovali na pláne ako germanizovať Slovanov. Samozrejme, slovanskí nacionalisti mali po druhej svetovej vojne pocit, že národnostný problém sa dá vyriešiť iba etnickými čistkami. V Benešových memoároch je veľmi jasne sformulované, že po skúsenosti s nemeckým nacionalizmom 19: storočia, po skúsenosti s Henleinovou stranou počas prvej republiky, a neskôr nacizmom, existuje len jediné riešenie, teda úplné rozdelenie. Lenže vyhnanie jednej tretiny obyvateľstva bolo obrovskou chybou, šialenstvom a katastrofou pre celú krajinu. Prinieslo to nespočetné množstvo ľudských drám, ktoré ublížili obom stranám. Česi už nikdy nedokázali nanovo kultivovať oblasti takzvaných Sudet s ich prekvitajúcimi mestami, dedinami a hospodárstvom, bolo to nemožné. Došlo tak k nesmiernej kultúrnej strate, pretože bola zničená dôležitá časť českej a moravskej kultúry. Z Československa sa potom stala ľahká korisť Sovietskeho zväzu, čo by sa možno nebolo stalo, keby nedošlo k odsunu.

Od malička som sa cítil ako Rakúšan, keďže z historického pohľadu sme boli Rakúšanmi. Moja matka pochádza z rakúskej rodiny, rodina z otcovej strany je zas z Nemecka. Boli sme doma v Čechách a na Morave, ale súčasne sme boli boli, takpovediac, Európanmi. Ale samozrejme, na mojich rodičoch, najmä na matke, som videl, ako veľmi lipli na svojej moravskej vlasti. Matka sa narodila v Brne, chodila tu ako dieťa do školy, neskôr na gymnázium. Dokonca ešte dnes hovorí plynulou češtinou.

Žiaľ, len zopár slov.

Nie, len nostalgiu za svojou vlasťou. 

Skôr by som povedal, že to nebolo celkom netypické, ale nebolo to ani príliš časté. Môj prapraprastrýko František Schönborn bol pražským arcibiskupom, v rodine sme mali takisto benediktínskych mníchov.  

Nie, išlo celkom o moje rozhodnutie. Vedel som síce, že môj starý otec Karl, ktorého som už nepoznal, si želal, aby sa jedno z jeho vnúčat stalo kňazom, ale nebolo to mojím motívom. 

Povolanie a tiež objavovanie cirkvi ako môjho domova.

Len veľmi čiastočne. Obaja sú predovšetkým veľkolepými intelektuálmi. Pápež Ján Pavol II. bol určite jedným z najbrilantnejších intelektuálov, ktorých mala cirkev za posledné desaťročia. Mal skvelú myseľ, vynikal vnímavosťou, bol profesionálnym filozofom, napokon, on si doviedol Josepha Ratzingera, chcel ho mať totiž bezpodmienečne po svojom boku.

Bez toho, že by som chcel niekoho v Rímskej kúrii uraziť, možno povedať, že tí dvaja boli jediní, ktorí si boli zarovno na jednej veľmi vysokej intelektuálnej úrovni. Ján Pavol dokázal rovnocenne diskutovať s vedcami celého sveta, rovnako ako Benedikt. Intelektuálne, ľudsky aj spirituálne si stáli obaja veľmi blízko. Napriek tomu boli celkom iné osobnosti. Ján Pavol bol až neuveriteľne prítomný človek so zázračnou schopnosťou urobiť správne gesto v správny okamih. Bol tiež hlboko mysticky založený človek, v živote som asi nezažil človeka, ktorý by sa modlil ako on. Keď sa vnoril do modlitby, akoby sa vnoril do samotného Boha. Aj keď sa stretal s ľuďmi, mali ste pocit, akoby v tej svojej spätosti s Bohom mal k nemu až priamy kontakt. Joseph Ratzinger má iný temperament, je veľmi plachý, nie je to muž veľkých telesných gest, musel sa naučiť, ako treba správne rozprestrieť ruky (smiech). Myslím si však, že pápežský úrad v ňom prebudil skrytú virtualitu, ktorá v ňom vždy bola. Vždy bol veľmi srdečný, láskavý, pozorný. Oboch pápežov spája ešte čosi: fenomenálna pamäť. O Jánovi Pavlovi je to všeobecne známe, o Benediktovi to viem na základe našej 37- ročnej známosti. Jeho pamäť je neskutočná. Vždy si vie okamžite vybaviť podstatu problému a súčasne v jeho spomienkach ostávajú uložené aj najmenšie anekdoty.  

Nenadarmo priťahoval toľko žiakov, mal veľa doktorantov z celého sveta. Bol nadaným učiteľom schopným presne formulovať. V tom bol určite lepší než Ján Pavol, ktorý používal zložité formulácie, kým Ratzinger hovorí vždy v jasnej štruktúre. Aj veľmi komplikované veci zredukuje na to najpodstatnejšie a urobí tak prehľadnými. Táto jeho schopnosť bola dôvodom, prečo bývali jeho posluchárne naplnené.

Vždy boli aj budú isté napätia, keďže Benedikt zastáva jasné pozície, ktoré sa nepáčia všetkým. Nie všetci majú rovnakú teologickú senzibilitu ako on, a myslím si, že to ani nie je dôležité. Každý pápež predsa prináša aj svoje osobné akcenty. Pápež Ján Pavol bol morálny filozof, etik. Benedikt hovorí o morálnych otázkach relatívne málo, viac sa venuje otázkam viery. Podaktorí sa z toho tešia, niektorí to vidia inak, ale ja si myslím, že tie rozdiely sú stále v zdravej miere.

Áno, a enormnú. Špeciálne v Nemecku a u katolíckych teológov a exegétov sa znieslo na tú knihu veľa kritiky. Podľa mňa však bola sčasti neoprávnená a krátkozraká. Je však veľmi dobré, ak pápež povie: pokojne o tom diskutujte!

Nie. Ja som totiž v hlbokom súlade s jeho videním exegézy a biblických vied. Aj môj pohľad na exegézu čelil v minulosti prudkým polemikám. 

Dá sa to tak povedať. On je však na úrovni majstra a ja na úrovni toho, kto kráča za ním.

Pocity sú menej negatívne než v istých kruhoch takzvaného bibelbelt v USA (ide o južanských konzervatívnych evanjelikálov – pozn. red.), v ktorých je Darwin určite čímsi ako nepriateľskou postavou. Moja pozícia je v tom veľmi jasná. Darwin ako vedec vytvoril geniálnu teóriu, ktorá sa rovnako ako každá iná vedecká teória musí verifikovať, musí obstáť a rozvinúť sa. To je obvyklá cesta vedy. Darwin však podobne ako Zigmund Freud prekročil hranice svojej vedy a odvodzoval z nej všeobecné uzávery. Robili to však najmä jeho propagátori, v Nemecku Ernst Haeckel a vo Veľkej Británii Alfred R. Wallace. Obaja Darwinovu vedeckú teóriu ideologicky podfarbili a aj zneužili. Problém preto podľa mňa nespočíva v samotnej Darwinovej evolučnej teórii, rovnako ako nevidím žiadny problém v Einsteinovej teórii relativity, teda okrem toho, že jej nerozumiem (smiech). Pre cirkev je problematickým až darwinizmus, ktorý sám seba chápe ako svetonázor. Keď ľudia odvodzujú z tejto teórie, že nemohol existovať žiadny stvoriteľ, že všetko je len náhoda, že sme výsledkom neplánovaného procesu, potom treba skonštatovať, že nejde o vedu, ale ideológiu. Tu treba protestovať a povedať: moment, rozlišujme medzi tým.

Celkom rozdielne. Bolo mnoho teológov, ktorí jeho teóriu nepokladali za problém. Veď cirkev nezavrhla ani genetickú teóriu Gregora Mendela, ktorý bol sám augustínskym mníchom. Vedecké fakty sú jednoducho vedeckými faktmi. A je jedno, či ich autorom je Darwin alebo ktokoľvek iný. Ak sa verifikujú, kde môže vzniknúť problém pre vieru? Ony nám predsa dávajú hlbší ponor do reality.

Nie. Teória inteligentného dizajnu sa tejto otázke nevenuje, ona nie je teóriou o pôvode druhov, ale je pokusom ukázať pomocou vysokej komplexnosti prírodných procesov, že to všetko nemohlo vzniknúť bez dizajnu. Moja námietka proti prívržencom tejto teórie je, že sa pokúšajú na základe prírodovedeckých metód vytvoriť dôkaz o Bohu.

Áno, pretože je to rovnako nemožné, ako je nemožné vytvoriť prírodovedecký dôkaz ateizmu, čo skúša Richard Dawkins. Na druhej strane nás môže veda priviesť k otázkam, ktorých zodpovedanie vychádza z iného zdroja, filozofie, náboženstva. Otázka, ako sa vyvíjal genóm, je z oblasti vedy. No viera v stvoriteľa dáva odpoveď na inú, starú metafyzickú otázku: prečo existuje niečo, a nie nič, prečo existuje svet, prečo sme tu my? Tú otázku nedokáže zodpovedať evolučná teória, ona môže len vysvetliť, aké boli podmienky a mechanizmy, ktoré umožnili vývoj.

Domnievam sa, že dnes možno s istotou hovoriť o príbuznosti všetkého živého. Všetko živé sa vytvorilo na základe toho istého genetického jazyka, toho istého kódu.

Je to len časť teórie, ktorú, samozrejme, nedokážeme nikdy absolútne verifikovať, pretože sme pred miliardami rokov jednoducho neboli pritom. Skúmanie evolúcie je v tomto zmysle historickou vedou, pretože rekonštruuje, ale len vo veľmi obmedzenej miere verifikuje  pomocou experimentu. Som však presvedčený, že descendenčná teória, podľa ktorej je všetko živé spojené rovnakými stavebnými kameňmi, je istotou. Ako to fungovalo v jednotlivých krokoch, bude ešte predmetom ďalšieho skúmania. Iste sa veľa zistí vďaka skúmaniu genetického kódu. Nedávno bol napríklad celkom dekódovaný genóm neandertálca. Môžeme preto lepšie porovnávať, kde sa príbuznosť medzi nami a neandertálcami začína a kde sa končí. To je predsa veľkolepé. Len z toho vynechajme ideológiu, číra veda je predsa vždy to najlepšie. 

 Po prvé, Biblia nie je prírodovedecká rukoväť. Po druhé, Biblia nie je akýmsi tajným kódom pre znalosti, ktoré dnes dekódujeme a ktoré boli, takpovediac, zakódované v Biblii. To je celkom nesprávne chápanie Biblie. Kniha Genezis a prvá kapitola Genezis sú oslavou stvorenia a vyjadrujú základné presvedčenie, ktoré je pre nás neodvolateľné: totiž, že Boh naozaj všetko stvoril, a že v tomto stvorenstve je poriadok, ktorý spontánne uznávame. Keď zrazíte mačku, nepôjdete zato do väzenia, ale keď zrazíte človeka, ste vinný. Tým len hovoríme, že človek je viac než mačka, i keď aj mačka má svoju hodnotu a je úžasnou bytosťou. Po tretie, Genezis hovorí, že Boh si želal rôznorodosť. Po štvrté, Genezis tiež hovorí, že Boh nechal zo Zeme vyklíčiť rôzne druhy semenoplodných bilín. Teda aj Genezis vníma vznik druhov sprostredkovane cez zem a more. Nie je to nijaká prírodovedecká správa, ale je to niečo, čo teológovia vždy vedeli, teda že Boh koná prostredníctvom druhotných príčin. Z toho dôvodu je rozumný predpoklad, že to, čo vzniklo zo zeme, prírody, vzniklo na Boží príkaz. Celý proces je teda Bohom chcený a riadený. 

Špeciálne pre tieto Vianoce, keď zažívame hospodársku krízu, by sme si mali pripomenúť, v posledných 50 rokoch sme žili nielen v Rakúsku v ideológii rastu. Teraz sa musíme zas o niečo zmenšiť. Ako to spraviť? Ako sa máme opäť uskromniť a zmenšiť, keď sme predtým rástli 50 rokov? Myslím, že práve teraz by sme sa mali pozerať na Boha, Krista, ktorý sa ponížil, aby nás spasil. Povedal by som to takto: poďme ako pastieri do Betlehemu a pozrime sa, ako to spravil Boh, aby sa opäť ponížil. Veľkosť by sme nemali hľadať v raste, ale v blízkosti k Bohu, v takej blízkosti, ako on stojí k nám.

_______________________________________________________________________

Christoph Schönborn: narodil sa 22. januára 1945 v šľachtickej rodine na hrade Skalka v Česku. Vyštudoval filozofiu, teológiu, psychológiu vo Viedni a Paríži. Vstúpil do rehole dominikánov, v roku 1970 bol vysvätený za kňaza. Prednášal dogmatickú teológiu, pracoval vo vatikánskej komisii pre katechizmus. V roku 1995 sa stal viedenským arcibiskupom, v roku 1998 bol prijatý do kolégia kardinálov. V apríli roku 2005, po smrti Jána Pavla II., sa o ňom hovorilo ako o jednom z kandidátov na pápežský stolec. Začiatkom decembra prednášal kardinál Schönborn v Trnave na pozvanie občianskeho združenia Schola Philosophica v rámci prednáškového cyklu Boh a racionalita.