Útek pred Vianocami

Druhá vec je, či to stojí za návrh zákona. Lebo takých nepríjemností ako rôzne otravné popevky je na svete strašne veľa. Pochybujem, že by sa dali všetky legislatívne regulovať – ak nemám pravdu, vopred sa ospravedlňujem, no zakázať novembrové čľapkanice, december bez snehu, predčasné konce lyžovačiek, lebo sa pokazil vlek, alebo záver víťaznej série obľúbeného hokejového tímu zrejme nepôjde. A to, pekne prosím, dokáže každá z tých zdanlivých maličkostí človeka nesmierne otráviť.

Ale treba uznať, že aj my, čo nemáme prístup k legislatívnym pákam, každý rok znovu premýšľame, koľko tej vianočnej atmosféry ešte unesieme. Teda bez toho, aby v nás pohľad na červené gate stvorenia, ktorého meno je stále záhadou, nevyvolal syndróm útočiaceho býka. A dotyčné stvorenie, veselo zvané Santom, Dedom Mrázom a úplne anachronicky aj Mikulášom, sa zatiaľ žoviálne natriasa napríklad pred miestnym shopping centrom – najlepšie ako nafukovací gigant, aby sme ho náhodou neprehliadli.

V Británii už dokonca  podľa slovutnej BBC  začínajú obmedzovať firemné vianočné večierky, ktoré bývali roky príležitosťou na zábavu v rôznom stupni bezuzdnosti. Našťastie ich neobmedzujú zákonom, aj keď menej spoločenským členom pracovných kolektívov sa také parties nepochybne protivia aspoň tak intenzívne ako predvianočné reklamné vyvreskovanie. Firemnej zábavy je vraj menej, lebo je kríza. Prípadne si večierky musia aspoň sčasti financovať zamestnanci, a to už, pochopiteľne, nie je také atraktívne. Podľa prieskumu YouGov, ktorý BBC uvádza ako jeden zo svojich zdrojov, sa tento rok na firemnú párty môžu tešiť ani nie štyria z desiatich zamestnancov. A z každých šiestich, ktorí „dostanú šancu na predvádzanie opitých tančekov pred kolegami“, bude jeden na zlatý okamih svojho spoločenského života priplácať. Veľa firiem žiadny večierok jednoducho neusporiada a ako dôvod uvádza nedávne prepúšťanie zamestnancov – keby zvyšní nákladne oslavovali, bolo by to voči prepusteným neúctivé a necitlivé. Sama BBC sa „vo svetle súčasnej atmosféry“ rozhodla za posledné tri roky znížiť príspevok na zamestnanecké večierky z päťdesiatich libier na hlavu na nulu.

Kým sa Briti dohadujú, či je taká novodobá šetrnosť len ďalšou príležitosťou na zametanie so zamestnancami (lebo podľa nejedného ťažko pracujúceho obyvateľa Veľkého súostrovia pri Európe bol vianočný večierok prejavom toho, ako si firma váži svojich ľudí), možno ide len o ďalší pokus o útek pred Vianocami.

Nemám na mysli útek pred sviatkom ako takým. Len pred jeho verejnou podobou a do súkromia. Tak ako sa ľuďom časom prejedli vianočné reklamy, čo bežia takmer od začiatku školského roka, možno majú už niektorí plné zuby aj rôznych predvianočných „kapustníc“, ako sa u nás Christmas parties často označujú. Ako zamestnankyňa som sa zúčastnila iba jednej takej „kapustnice“ a zostali mi príjemné spomienky na pohopkávanie do rytmu Sympathy for the Devil vo vláčiku (!) s naskrze nediabolskými, sympatickými a na prvý pohľad ani nie rockerskými kolegami. Asi menej nadšená by som bola, keby som sa mala pravidelne natriasať s červenou čapicou na hlave pod stroboskopom – tak nejako vyzerali tie tradičné britské firemné zábavky.

Ale jedna ingrediencia predvianočného zabávania sa mi zatiaľ vôbec neprejedla. Nech si kto chce, čo chce myslí o „besiedkach“, ktoré  pripravujú deti pre seba a pre rodičov, pre mňa sú skrátka nenahraditeľné. Pohľad na ratolesť, ktorá ešte pred dvoma rokmi nemo otvárala ústa pri zborovej básničke vedľa škôlkarskeho stromčeka a v očiach mala čistučko vydestilovanú hrôzu, a teraz profesionálne zahrá pastiera, ba ešte aj komediálny horehronský prízvuk mu prihodí, ten naozaj stojí za to. Milí Briti, taká besiedka je super, ak ju máte, vziať si ju rozhodne nedajte. (Aj keď s betlehemskými scénkami sa už v tej vašej zmultikultovanej spoločnosti asi v školstve veľmi nestretnete.)

Nemusíme sa ani utiekať k legislatíve. Stačí utekať pred Vianocami – tou ich verejnou podobu, často navlečenou v nafúknutých červených gatiach. Ešte zatiaľ máme k čomu utiecť. K našim potomkom v kožuštekoch betlehemcov, k učiteľkám, ktoré s nimi nacvičia taký program, že otvárame ústa, a k rodičom, ktorí na besiedke zahrajú na husliach a akordeóne, aby si všetci mohli zaspievať tradičné koledy, ale aj Oči, oči, čierne oči. Alebo niekto nech pokojne utečie hoci k milej pracovnej „kapustnici“ – lebo, hoci sa to nestáva často, aj kolegovia môžu byť priateľmi.