Naša ekonomika v krízovom roku

Kto by zostal pokojný, keby vletel do najtemnejšej búrky, akú kedy videl, a lietadlo by ďalej pokračovalo v režime ľahkovážneho autopilota?

Finančná kríza, ktorej „vyriešenie“ pred niekoľkými týždňami absurdne ohlásil premiér Fico, sa Slovensku vyhla. My sme si svoje „bailouty“ absolvovali pred desiatimi rokmi, keď sme viac ako stovkou miliárd korún oddlžovali a ozdravovali náš finančný sektor. Napriek tomu sa však ekonomike dôsledky krízy nevyhli – keďže sme vysoko exportne orientovaní, prepad dopytu vo veľkých európskych ekonomikách nutne pocítili aj slovenské firmy. Klesli (alebo zmizli) im zisky, vracia sa problém reťaziacej sa platobnej neschopnosti, nezamestnanosť narástla o polovicu. Čo je z hľadiska tvorby bohatstva v krajine ešte dôležitejšie, pomerne dramaticky klesla zamestnanosť – teda podiel ľudí v produktívnom veku, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť. V treťom štvrťroku tohto roka zaznamenala medziročný pokles až o 3,7 percenta, čo inými slovami znamená, že sa „vyparilo“ viac ako 90-tisíc pracovných miest. Každé jedno z nich je jeden ľudský osud, tvoriaci aj osudy svojej rodiny a komunity. Situácia je vážna, a tomu zodpovedá aj nálada v spoločnosti, ktorá sa oproti vlaňajšej jeseni naozaj zásadne zmenila. Čo sa však nezmenilo, je ľahkovážna alebo naozaj až neuveriteľne neschopná vláda, ktorá na ten vývoj reaguje opatreniami, ktoré sú buď veľmi krátkodobé, alebo škandalózne, a všetky ich spája minimálny alebo takmer nulový vplyv na reálne problémy.

Vlajkovou loďou protikrízového snaženia vlády v sociálnej politike malo byť – okrem prispievania na odvody pre niektorých zamestnávateľov – odštartovanie ôsmich pilotných sociálnych podnikov. Ide o podniky, ktoré mali za peniaze daňových poplatníkov (respektíve z väčšej časti za peniaze daňových poplatníkov EÚ prostredníctvo Európskeho sociálneho fondu) vytvoriť pracovné miesta primárne pre dlhodobo nezamestnaných, ktorým mali ponúknuť možnosť zárobku, získania zručností a pracovných návykov. Rýchlo však vyšlo najavo, že tie podniky vo väčšine prípadov založili ľudia, prepojení so stranou Smer. Novinári odhalili aj nákupy luxusných džípov či iných neefektívnych a neospravedlniteľných výdavkov. Ukázalo sa tiež, že tie podniky obstarávajú vzdelávacie služby vo veľmi zvláštnych obstarávaniach – je evidentné, že išlo o „malé domov“. A napokon sa inštitútu SGI podarilo zistiť, že tie podniky vykazujú všetky známky nedovolenej štátnej pomoci. To znamená, že Európska komisia s najväčšou pravdepodobnosťou nepreplatí z vynaložených stoviek miliónov ani cent. Ak sa preráta, koľko peňazí sa tak minulo v pomere k počtu vytvorených pracovných miest, je jasné, že pilotné sociálne podniky majú najväčší protikrízový efekt na tých, ktorým vďaka politickým konexiám dali pohodlný život.

Nad Slovenskom sa koncom roku 2008 začali zaťahovať mračná hospodárskej krízy. Po nevídaných rastoch hospodárstva z predchádzajúcich rokov tento rok prišla búrka v podobe strmého pádu smerom dolu. 

Podľa aktualizovanej prognózy Národnej banky Slovenska tento rok naša ekonomika poklesne o 4,8 percenta. Nejde  o zapotácanie sa, ktoré by sme si spôsobili sami. Do priepasti nás ako otvorenú ekonomiku stiahli silné ekonomiky sveta. Na druhej strane, Slovensko obišla finančná kríza, ktorá tej hospodárskej predchádzala. Vďaka relatívne dobrej kondícii bankového sektora nemusela vláda zasahovať sanáciou postihnutých finančných inštitúcii ako vo väčšine vyspelých krajín západného sveta a nemusela ani pristúpiť k ich znárodňovaniu, ako napríklad u susedov v Rakúsku.

Napriek tomu zasiahla kríza Slovensko pomerne dramaticky. Dokazuje to nielen výrazný pokles priemyselnej produkcie (za prvých 8 mesiacov medziročne o 19,9 %) a tržieb v takmer všetkých odvetviach (indikátor vybraných hlavných odvetví klesol o 18,7 %), ale následne aj nárast miery nezamestnanosti o polovicu. 

Na tú situáciu musela, samozrejme, zareagovať aj vláda. Hoci nikto neočakával, že krízu na Slovensku vyrieši, čakalo sa aspoň, že zmierni jej dopady na trh práce i hospodárstvo ako celok. Do konca jari navrhla vláda viac ako 60 takzvaných protikrízových opatrení. Takzvaných preto, lebo počet tých, ktoré v boji s krízou naozaj môžu pomôcť, spočítame na prstoch jednej ruky: zvýšenie nezdaniteľnej časti základu dane, skrátenie lehoty na vrátenie nadmerných odpočtov DPH, zrýchlenie odpisovania majetku, pozastavenie platenia odvodov a znižovanie administratívnych bremien. 

Pri komplexnejšom pohľade na všetky opatrenia možno povedať, že stále chýba sústredenejší dôraz na podnikateľov, ktorí sú v súboji s krízou v kontaktnej línii. Namiesto toho, aby im vláda v časoch krízy plošne uvoľnila slučku cestou znižovania nákladov na prácu, rozhodla sa selektívne prispieť na odvody niektorým z nich. Namiesto spružnenia Zákonníka práce vláda zvýšila minimálnu mzdu a zakladala sociálne podniky, ktoré predstavujú štátom dotovanú umelú konkurenciu zdravo fungujúcim firmám. Tiež vytvárajú neudržateľné pracovné miesta, priestor na korupciu, a predstavujú aj hrozbu, že budeme musieť do Európskeho sociálneho fondu vracať desiatky miliónov eur. V súlade s rétorikou o kríze spotreby, na ktorej si vylámala zuby aj iniciatíva niektorých reklamných agentúr (dnes už zabudnutí Bojovníci proti kríze), zaviedla vláda šrotovné, o ktorého negatívach hovorí nielen Európska centrálna banka a renomovaní ekonómovia po celom svete, ale aj samo ministerstvo financií pripúšťa, že pozitívny efekt tohto opatrenia na štátny rozpočet je len dôsledkom presunu spotreby z budúcich rokov do roku 2009. Budúci rok sa jeho dôsledky prejavia v plnej nahote.

Ani zimná vlna protikrízových opatrení neprináša systémovú podporu súkromného sektora, ktorý generuje drvivú väčšinu produkcie a ktorý zamestnáva viac než 80 percent ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Schválený zákon o strategických podnikoch je hrubým zásahom do vlastníckych práv a prináša do podnikateľského prostredia nový zdroj neistoty. Zahraničným investorom zase ukázal, že ak na Slovensku vláda niečo chce, môže to ešte stále dostať akýmikoľvek prostriedkami. 

Zaujímavé je aj to, že od jari ani raz nezasadala Rada pre hospodársku krízu. Nevedno, či je to spôsobené neistotou ohľadom efektivity opatrení, neochotou vymýšľať nové opatrenia či nemým očakávaním rastu za hranicami Slovenska, na ktorom by sa zviezlo aj Slovensko. Mimochodom, na ňom, a nie na vládnych opatreniach bude postavený náš rast v budúcnosti. Vláda dosiahne najvyšší efekt vtedy, ak nebude rozdávať prostriedky na stimuloch, ale rovno ich nechá firmám, ktoré ich vedia použiť najlepšie.

Prekvapenie sa teda nekoná, a ani budúci volebný rok nedáva veľa nádejí na opatrenia, ktorých efekty nevidno na prvý pohľad alebo sa neprejavia hneď. Darmo, ak strieľate naslepo, nemôžete očakávať, že trafíte do stredu terča.

A čo ďalšie protikrízové opatrenia v sociálnej politike? Vláda si svojou neschopnosťou zredukovať výdavky nechtiac urobila z rozpočtu najväčší „automatický stabilizátor“ – výdavky plynuli, ako keby pokračoval vysoký rast ekonomiky a v štátnej správe neklesali platy ani počty pracovných miest. Inak neurobila nič, čo by stálo za reč. Nepripravila sa nijaká seriózna a priechodná idea na zníženie nákladov práce (reformou odvodov), nijaké opatrenie na zvýšenie právnej istoty a vymáhateľnosti práva (čo je popri nákladoch na prácu pre investorov to najpodstatnejšie). Ak sa k tomu pridá nulová ochota zmierňovať korupciu, je to žalostne málo. Táto vláda od roku 2006 funguje na princípe marketingových hesiel, a nie reálneho obsahu. Kríza na tom nič nezmenila, len to ešte viac a bolestivejšie odhaľuje. Najsmutnejšie však je, že najviac priaznivcov má táto politika medzi ľuďmi, ktorí na ňu doplácajú najviac.