Posolstvo svedomia

Môžeme mať rovnaký názor na určité veci a na iné veci zasa rozdielny názor, ale bez určitého základu, v ktorom sme zajedno, neboli by možné ani rozdielne názory. Jestvujú pravdy, ktoré nemožno poprieť, v ktorých musíme byť zajedno, aby sme tým vytvorili podmienky na to, aby sme boli v rozpore v iných skutočnostiach

Predpokladám, že jednou z hodnôt, v ktorých môžeme byť zajedno, je aj skutočnosť, že človek má duchovnú danosť, ktorú voláme svedomie. 

Úvaha o svedomí je však nevyhnutne podmienená jedným zo základných problémov súčasného človeka, a tým je ústredné rozhodnutie medzi dvoma principiálnymi postojmi: na jednej strane stojí viera v možnosť človeka poznať pravdu a na druhej strane je vízia sveta, v ktorom človek sám vytvára kritériá na svoj život. Rezignácia na možnosť poznať pravdu vedie nevyhnutne k čisto formalistickému používaniu slov a pojmov. Následne strata obsahu pojmov vedie k čistému formalizmu úsudkov. V mnohých prostrediach sa dnes nepýtajú, čo si človek myslí: už je totiž pripravený posudok o jeho myšlienkach v miere, v ktorej ho možno zaradiť so zodpovedajúcou formálnou nálepkou: konzervatívec, reakcionár, fundamentalista, progresista, revolucionár. Katalogizácia do formálnej schémy stačí, aby urobila zbytočnou konfrontáciu s obsahmi. A keď obsahy nič nezavážia, technika sa stáva najvyšším kritériom. Moc – či je to už moc revolučná alebo reakčná – sa stáva kategóriou ovládajúcou každú vec. Ľudia každej doby prežívajú pokušenie byť ako Boh (porov. Gen 3,1-7), inými slovami, sme konfrontovaní s pokušením neprijať stav stvorenia, ale zaujať pozíciu stvoriteľa. No špecifickým znakom človeka – práve ako človeka – nie je otázka „čo je v mojej moci”, ale „čo je moja povinnosť”. Úvaha o svedomí je možná, keď pripustím otázku „čo je v živote mojou povinnosťou?“. Otázka o povinnostiach predstavuje moju otvorenosť voči hlasu pravdy, voči jej požiadavkám. 

Kresťanská filozofická tradícia vymedzila dve úrovne svedomia, ktoré sú na jednej strane presne rozlíšené a na druhej strane nevyhnutne vzájomne súvisia. Prvým rozmerom je ontologická úroveň svedomia, ktorá spočíva v skutočnosti, že do každého človeka je vložené niečo ako pôvodné bytostné vedomie o jestvovaní dobra a pravdy. Pre človeka veriaceho v Boha je potom samozrejmá formulácia, že vnútorné vedomie o dobre a pravde má svoj pôvod v Bohu, ktorý je najdokonalejším Dobrom a úplnou Pravdou a človek, stvorený na Boží obraz (porov. Gen 1,27), si v sebe úplne prirodzene nesie bytostné vedomie o dobre a pravde. O tom hovorí svätý Pavol v druhej kapitole listu Rimanom, podľa ktorého pohania nemajú zákon, no „od prírody robia, čo zákon požaduje“, požiadavky zákona majú „vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia.“ (Rim 2,14-15). Rovnaké presvedčenie formuluje svätý Augustín takto: „V našich úsudkoch by nebolo možné povedať, že jedna vec je lepšia od druhej, ak by v nás nebolo vtlačené základné poznanie dobra“ (De Trinitate, VIII, 3, 4; PL 42, 949).

Okrem prvej ontologickej úrovne svedomia rozoznávame druhý rozmer, ktorý si uvedomujeme ako spolupôsobenie medzi kontrolnou funkciou svedomia a rozhodovacou funkciou. Svätý Tomáš Akvinský rozlišuje tri činnosti svedomia, ktoré si človek môže uvedomiť vo svojom vnútri: rozoznávanie (recognoscere), vydávanie svedectva (testificare) a napokon posúdenie (iudicare), (porov. Summa Theologiae I, q.79, a. 13). 

Pokiaľ ide o mieru rozoznávania či poznávania, tá miera závisí vždy aj od vôle človeka, od jeho určitého morálneho charakteru, ktorý však môže byť postupne buď deformovaný, alebo ešte viac očistený. Platí zásada, vyjadrená už svätým Pavlom, že nik nesmie konať proti svojmu presvedčeniu (porov. Rim 14,23). No získané presvedčenie, zaväzujúce vo chvíľach konania, nijako nemá kanonizovať subjektivitu. Vinou totiž môže byť aj samo pomýlené poznanie, vina sa teda môže nachádzať aj hlbšie: nielen vo chvíli úkonu, nielen v prítomnom úsudku svedomia, ale už v predchádzajúcej hluchote voči hlasu pravdy, voči jej vnútorným vnuknutiam. Preto napríklad kriminálnici, konajúci z presvedčenia ako Hitler alebo Stalin, zostávajú vinní. No po týchto makroskopických príkladoch nielenže nesmieme spohodlnieť, ale máme byť ešte viac bdelí voči slovám žalmu: „Osloboď ma od vín, ktoré nevidím“ (Ž 19,13).

Bdelosť nášho svedomia a oslobodzovanie sa od vín má človeka otvárať pre lásku a dobro. Kardinál Jozef Ratzinger, súčasný pápež Benedikt XVI.,  ktorý inšpiroval viaceré z vyššie uvedených úvah, hovoril v súvislosti so svedomím ešte ako predseda Kongregácie pre náuku viery o „schodoch dobra“. Vystupujúc po nich človek odkrýva krásu  namáhavým odkrývaním pravdy, v ktorej nachádza svoje vykúpenie. Namáhavú cestu pokánia prostredníctvom priznania pravdy o sebe vyjadruje napríklad mnohoznačný príbeh mytologického Oresta. Jeho matka Klytaimestra zavraždila jeho otca kráľa Agamemnona, ktorého sa Orestes rozhodol – podľa svojho svedomia – pomstiť, čo ho viedlo k hroznému činu matkovraždy. Za trest naňho bohovia dopustili nekonečné výčitky v podobe strašlivých fúrií, ktoré vlastne zosobňovali svedomie. Poslušnosť božiemu rozkazu sa v skutočnosti ukázala ako previnenie. Celá tragika ľudskej situácie vyvstáva v tomto boji medzi bohmi, vo vnútornom konflikte svedomia. Orestes sa očistí až priznaním svojej viny, až potom sa fúrie premieňajú na duchov zmierenia. V tom mýte – podľa švajčiarskeho teológa Hans Urs von Balthasara  – k nám dolieha nostalgický hlas, že objektívne spravodlivý výrok svedomia o vine a z neho pochádzajúce pokánie nemôžu mať a nemajú posledné slovo. Jestvuje totiž ešte moc milosti a sila vynáhrady, ktorá môže vymazať vinu, a tak konečne učiniť pravdu oslobodzujúcou. Pravda je viac ako zaväzujúca výzva, veď pravda nás tiež premieňa cez vynáhradu a odpustenie. V tom spočíva najosobitejšia novosť kresťanstva: Logos, zosobnená Pravda, prináša zároveň premieňajúce zmierenie a odpustenie. Tam, kde toto jadro kresťanského posolstva nie je dostatočne hlásané a pochopené, tam sa pravda stáva jarmom príliš ťažkým pre naše plecia, jarmom, spod ktorého sme nútení hľadať únik. Ale sloboda získaná takým spôsobom je prázdna a vedie do sebazničujúcej prázdnoty. Jarmo pravdy sa podľa Kristových slov stalo „ľahkým” (Mt 11,30), keď on, Pravda, prišiel, miloval nás a spálil naše viny vo svojej láske. Iba vnútorným poznávaním a prežívaním tejto skutočnosti sa stávame slobodnými, slobodnými počúvať s radosťou a bez strachu posolstvo svedomia.