Voľby budú samozrejme veľmi dôležitou udalosťou roka 2010. Rozhodnú, či tu bude pokračovať najhoršia možná vláda, alebo ju nahradí čosi menej zlostné.
Vyzerá, že nenahradí. Ale povinnosťou lepšieho Slovenska je pokúsiť sa zo všetkých síl o víťazstvo. Výsledok je neistý, v tejto chvíli sa zdá skôr zlý ako dobrý, navyše, kto je dnes vlastne ono lepšie Slovensko? Táto opozícia? Jej časť? Alebo už len niektorí jej voliči?
Ale dôležitý je už samotný pokus. A nemyslím teraz na smiešny donkichotský boj, ale na poctivú, dlhodobú prácu na zmene. Ak je horšie Slovensko pripravené a odhodlané, a ono je, musí byť pripravené a odhodlané aj to lepšie. Je?
Tento pokus by dal roku 2010 istý zmysel. Ísť proti múru, proti väčšinovej mienke, aktuálne do poctivého boja s populistami, nacionalistami a zlodejmi, a to všetko len preto, že je to správne, nie je silnou stránkou našich dejín. Ale bez takýchto „márnych“ pokusov nebudeme mať nikdy skutočné dejiny, ale iba sled udalostí a odporných kompromisov kvôli prežitiu.
Nebuďme nedočkaví. Takýto odhodlaný pokus v roku 2010 môže predsa znamenať triumf v roku 2014. Ale ak má mať takýto dlhodobejší efekt, nesmie sa už dnes počítať s povolebným prizvaním maričov referend, únoscov a asi aj vrahov, pretože potom to nebude užitočný pokus, ale prašivý podfuk, ktorý vás, páni koketujúci predsedovia Dzurinda, Sulík, Bugár a Csáky, úplne zrovná s Ficom. Veď aj on zobral Slotu a Mečiara len pre väčšinu. Ostaňte aspoň trochu iní.
Ale akokoľvek dôležité voľby sa blížia, Slovensko v roku 2010 nebude zadefinované ich výsledkom.
Minulý týždeň zomrel v Česku Ivan Medek. Po smrti Pavla Tigrida ďalší bolestný odchod „starej školy“. Ivan Medek bol katolík, novinár, prenasledovaný disident, signatár Charty 77, a preto umývač riadu a šatniar, donútený k emigrácii. Jeho hlas z Viedne bol až do roku 1989 Hlasom Ameriky. Po revolúcii bol najmä poradcom – Českej filharmónie, ministra kultúry a Václava Havla. Vlastne vždy bol človekom v pozadí. A predsa bol pre Československo a neskôr Česko dôležitejší než voľby. Svojou nenapodobiteľnou rečou, zvláštnou hĺbkou, krásnymi spôsobmi. Sebou.
Slovenský rok 2010 nebude iný. Dôležitejšie než masa pomýlených voličov, ktorá možno rozhodne voľby, bude, či tu budú žiť Medkovia a Tigridovia.
A budú. Slovensko 2010, to budú Silvester Krčméry a Vlado Jukl a Anton Srholec, a vlastne všetci politickí väzni, ktorí budú aj tento rok tichou pripomienkou toho, že za pravdu sa dá a má ísť až na hranu existencie.
Slovensko 2010 budú stovky obetavých sestričiek v hospicoch, tisícky v nemocniciach, bude to Plamienok, Divadlo z pasáže a všetky rodiny, ktoré prijmú deti z domovov.
Bude to Zuzana Čaputová a odvážni ľudia nielen z Pezinka, ktorí budú znovu bojovať prehratý boj s mafiou, ktorá si hovorí štát.
Bude to Hedviga Malinová, a ľudia, ktorí pri nej stoja zoči-voči presile prokuratúry a vyšetrovateľov a labašov.
Budú to politici, ktorí nepodľahnú klamu, že klamať sa musí.
Budú to učitelia a profesori, ktorí budú Učiť. Biskupi, ktorí budú Hovoriť. Novinári, ktorí budú Písať. Umelci, ktorí budú Tvoriť.
Ale rok 2010 budú aj hokejisti, ktorí možno urobia vo Vancouveri národu poslednýkrát obyčajnú radosť, a futbalisti Vlada Weissa, ktorí to možno v Južnej Afrike dokážu po prvý raz.
A hoci sa to nezdá, budú to aj naši miliardári, ktorí budú stále častejšie riešiť, čo so svojím životom a niektorí sa rozhodnú prvýkrát pomôcť dobrej veci.
Rok 2010 našťastie nebude o voľbách. Slovensko 2010 máme všetci v rukách.
Tak nech sa darí.
Vyzerá, že nenahradí. Ale povinnosťou lepšieho Slovenska je pokúsiť sa zo všetkých síl o víťazstvo. Výsledok je neistý, v tejto chvíli sa zdá skôr zlý ako dobrý, navyše, kto je dnes vlastne ono lepšie Slovensko? Táto opozícia? Jej časť? Alebo už len niektorí jej voliči?
Ale dôležitý je už samotný pokus. A nemyslím teraz na smiešny donkichotský boj, ale na poctivú, dlhodobú prácu na zmene. Ak je horšie Slovensko pripravené a odhodlané, a ono je, musí byť pripravené a odhodlané aj to lepšie. Je?
Tento pokus by dal roku 2010 istý zmysel. Ísť proti múru, proti väčšinovej mienke, aktuálne do poctivého boja s populistami, nacionalistami a zlodejmi, a to všetko len preto, že je to správne, nie je silnou stránkou našich dejín. Ale bez takýchto „márnych“ pokusov nebudeme mať nikdy skutočné dejiny, ale iba sled udalostí a odporných kompromisov kvôli prežitiu.
Nebuďme nedočkaví. Takýto odhodlaný pokus v roku 2010 môže predsa znamenať triumf v roku 2014. Ale ak má mať takýto dlhodobejší efekt, nesmie sa už dnes počítať s povolebným prizvaním maričov referend, únoscov a asi aj vrahov, pretože potom to nebude užitočný pokus, ale prašivý podfuk, ktorý vás, páni koketujúci predsedovia Dzurinda, Sulík, Bugár a Csáky, úplne zrovná s Ficom. Veď aj on zobral Slotu a Mečiara len pre väčšinu. Ostaňte aspoň trochu iní.
Ale akokoľvek dôležité voľby sa blížia, Slovensko v roku 2010 nebude zadefinované ich výsledkom.
Minulý týždeň zomrel v Česku Ivan Medek. Po smrti Pavla Tigrida ďalší bolestný odchod „starej školy“. Ivan Medek bol katolík, novinár, prenasledovaný disident, signatár Charty 77, a preto umývač riadu a šatniar, donútený k emigrácii. Jeho hlas z Viedne bol až do roku 1989 Hlasom Ameriky. Po revolúcii bol najmä poradcom – Českej filharmónie, ministra kultúry a Václava Havla. Vlastne vždy bol človekom v pozadí. A predsa bol pre Československo a neskôr Česko dôležitejší než voľby. Svojou nenapodobiteľnou rečou, zvláštnou hĺbkou, krásnymi spôsobmi. Sebou.
Slovenský rok 2010 nebude iný. Dôležitejšie než masa pomýlených voličov, ktorá možno rozhodne voľby, bude, či tu budú žiť Medkovia a Tigridovia.
A budú. Slovensko 2010, to budú Silvester Krčméry a Vlado Jukl a Anton Srholec, a vlastne všetci politickí väzni, ktorí budú aj tento rok tichou pripomienkou toho, že za pravdu sa dá a má ísť až na hranu existencie.
Slovensko 2010 budú stovky obetavých sestričiek v hospicoch, tisícky v nemocniciach, bude to Plamienok, Divadlo z pasáže a všetky rodiny, ktoré prijmú deti z domovov.
Bude to Zuzana Čaputová a odvážni ľudia nielen z Pezinka, ktorí budú znovu bojovať prehratý boj s mafiou, ktorá si hovorí štát.
Bude to Hedviga Malinová, a ľudia, ktorí pri nej stoja zoči-voči presile prokuratúry a vyšetrovateľov a labašov.
Budú to politici, ktorí nepodľahnú klamu, že klamať sa musí.
Budú to učitelia a profesori, ktorí budú Učiť. Biskupi, ktorí budú Hovoriť. Novinári, ktorí budú Písať. Umelci, ktorí budú Tvoriť.
Ale rok 2010 budú aj hokejisti, ktorí možno urobia vo Vancouveri národu poslednýkrát obyčajnú radosť, a futbalisti Vlada Weissa, ktorí to možno v Južnej Afrike dokážu po prvý raz.
A hoci sa to nezdá, budú to aj naši miliardári, ktorí budú stále častejšie riešiť, čo so svojím životom a niektorí sa rozhodnú prvýkrát pomôcť dobrej veci.
Rok 2010 našťastie nebude o voľbách. Slovensko 2010 máme všetci v rukách.
Tak nech sa darí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.