Hlavným cieľom bolo prekaziť výhru niekomu, kto pred pár rokmi vyhral anglickú verziu Superstar a odvtedy každý rok vyhráva vianočné hitparády. Jeho meno neviem, pop ma príliš nezaujíma a pesničkovo-súťažné televízne estrády už vôbec nie. Aj napriek druhému miestu ostáva pre mňa aj v tomto roku víťazom ten pre mňa neznámy muž a vlastne celý popový svet. Milovníci tvrdej hudby, alternatívy alebo akokoľvek to nazveme, títo ľudia, ktorí by ani nemali tušiť o nejakých komerčných hitparádach, ich chcú silou mocou vyhrať – čo iné ako dôkaz sily popu to je? Očakával by som, že keď sa o všetkom dozvedeli tvrďasi z Rage against the Machine, mali sa iba zasmiať a poďakovať, prípadne si pomôcť vulgárnym spojením fuck you, ktorého je, mimochodom, ich „vianočná“ pesnička plná. Naozaj som nečakal, že budú tak nefalšovane nadšení a poctení virtuálnym súbojom s rôznymi anglickými verziami Gotta, Vondráčkovej a ich detských klonov. Aby toho nebolo málo – táto kapela máva počas svojich koncertov na pódiu zavesenú obrovskú červenú hviezdu a zvykne ich otvárať internacionálou. Keby ich pieseň vyhrala napríklad v súťaži o hymnu osláv Leninových narodenín, tak by mi ich radosť pripadala pochopiteľná – ale Ježiš? Som z toho úplný jeleň. Radosť majú isto aj autori celého nápadu – z výhry i z toho, že ich pozná celý svet. Radosť má aj druhý v poradí, aj autor Superstar, veď málokedy dostali väčšie ocenenie ako teraz, keď z nich išiel zošalieť takzvaný nekomerčný svet. Mne to pripadá absurdné. Nepáči sa mi armádna dychovka. Pri oslavách SNP by som však nerád namiesto nej (a nad ňou) videl vyhrávať nejakú neofašistickú kapelu hrajúcu so svastikou v pozadí, nech by aj bola „lepšia“ ako všetky posádkové hudby, Paul McCartney a Meky dohromady.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.