Na palestínskom území v Gaze sa demokraticky zvolená vláda Hamasu a demokraticky zvolený prezident palestínskej samosprávy ocitli zdanlivo zovretí v smrtiacich čeľustiach, keď museli sledovať, ako sa Gaza dostala do ekonomickej čiernej diery a ostala paralyzovaná, pretože pri izraelskej nekompromisnosti nemá priestor. A to všetko v čase, keď ich údajný politický spasiteľ Marwan Barghútí sedí v izraelskom väzení s doživotným trestom.
Medzitým bol výsledok prezidentských volieb v Iráne efektívne zmanipulovaný, čo zase rozdrobilo vládnucu elitu a zanechalo vládcov podozrivejších a izolovanejších, ako kedykoľvek predtým, počnúc od iracko-iránskej vojny z roku 1980. U susedov sa zase afganský prezident rozhodol, že svoje znovuzvolenie nenechá na náhodu alebo na afganský ľud.
To sú však najnovšie známky toho, že posledné demokratické experimenty Stredného východu prinášajú iba zvýšenie nestability. Niekedy má zdroj nestability hlbšie korene: nástupnícke problémy, volebné podvody, korupcia, neexistencia právneho štátu, porušovanie ľudských práv, alebo oficiálna etnická diskriminácia. Či tak, alebo onak, nespokojnosť populácie v regióne sa rozrastá, a priepasť medzi vládcami a ovládanými sa zväčšuje.
Štáty na Blízkom východe možno charakterizovať podľa skupiny "F-slov:" failed (zlyhávajúci), frozen (zmrazený), flexible (premenlivý), flourishing (prosperujúci) alebo frightening (desivý). Napríklad Jemen je v súčasnosti zlyhávajúci štát. Jeho politické inštitúcie prestali fungovať, čo vedie k občianskej vojne na severe a separatizmu na juhu krajiny. Medzitým, ako sa štát rozpadá, si al-Káida z Jemenu vytvorila bezpečný prístav.
Medzi zmrazené štáty patrí Saudská Arábia, kde „demokraciu” vynechali z oficiálneho diškurzu, aj obmedzené čiastkové voľby boli zastavené, a kráľovské následníctvo zostáva pre obyvateľstvo tajomstvom. V krátkodobom horizonte sa zmrazenie javí ako stabilnejšie, pretože príjmami z predaja ropy stále kupujú servilnosť a podriadenosť väčšiny subjektov, ale stabilita sa vyskytuje spolu s možnosťou zvýšenia násilia a občianskymi nepokojmi, ktoré sú spôsobené širokým rozhorčením nad protisektárskym zákonom.
Premenlivé štáty regiónu sa obávajú vojny. Väčšina ju zažila nedávno a dychtivo túži po stabilite a ekonomickom rozvoji. Napriek sektárskym bojom, a to najmä v Iraku a Libanone, niektoré premenlivé štáty prechovávajú nádej na obnovenie stability usporiadaním volieb. Tak sme to videli v Libanone a Iraku v roku 2009, v iných to, pravdepodobne, nebolo možné.
Tí malí, emiráty Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC – Gulf Cooperation Council), sú, s výnimkou momentálne sa potácajúceho Dubaja, prosperujúcimi štátmi, ktoré vstúpili do svetovej ekonomiky prostredníctvom politických a ekonomických reforiem. Správa sociálneho a politického postavenia v štátoch s nízkou populáciou, obdarených tradíciou kozmopolitizmu a obchodu, masívneho ropného bohatstva a výhodnou polohou na jednej z najväčších svetových obchodných ciest, nie je ťažká.
Desivé sú pre túto oblasť Spojené štáty, ktoré po teroristických útokoch zo septembra 2001 túžili priniesť demokratickú zmenu režimu – čo je zlyhávajúca politika, ktorú, ako sa zdá, nie sú USA schopné opustiť. Iné dve vonkajšie mocnosti, Rusko a Čína, si strategickú prítomnosť v regióne posilnili, ale spôsob, akým presadzujú svoje záujmy, ktoré sú predovšetkým ekonomické, nie je destabilizujúci, a nemá nič spoločné s podporou demokracie.
Zmena administratívy vo Washingtone nahradila americký dôraz na demokratizáciu Blízkeho východu v roku 2009 realistickejším prístupom. Barack Obama však vyvoláva aj očakávania na transformáciu vzťahov USA s regiónmi. Môže sa stať, že sa tak stane bez demokratizácie?
Ropa nie je spoľahlivý „spomaľovač“ postupujúcej demokracie v dlhodobej perspektíve, vzhľadom na jej cenovú nestálosť a rozvoj alternatívnych zdrojov energie. Okrem toho demokratické experimenty v krajine, akou je Katar, vytvárajú vyslovený kontrapunkt, veď Katar je jediný štát na Arabskom polostrove popri Saudskej Arábii, ktorá je zatuhnutá vo svojej strohej forme wahábistického islamu. Ak saudskí wahábisti prijmú demokratické procedúry, bude wahábizmus nútený zmeniť svoje postoje a hlavné zásady.
V Kuvajte, ďalšom prosperujúcom štáte, bola wahábistická úcast v parlamente umožnená až po povolení, ktoré bolo udelené veľkým muftim Saudskej Arábie, šejkom Abdul Aziz bin Bazom a jeho nástupcom, šejkom Abdulom Aziz Al-Sheikhom. Saudskoarabské wahábistické zriadenie je, ako sa zdá, objektom demokratických reforiem iba tam, kde môže dôjsť k oslabeniu moci režimu.
V nadväznosti na turbulencie a násilie po iránskych prezidentských voľbách v júni sa otázka demokracie v štátoch a populáciách regiónu posunula do popredia. V Iráne presadzuje reformy domáce hnutie a miestna odnož islamu, ktorá sa na povrchu javí najviac nezmieriteľná, má potenciál stať sa miernejšou a demokratickejšou, čiastočne aj pre šiítske tradície náboženských debát a inovácií idžtihádu (čo je podpora argumentácie a uvažovania).
Ale tlak na demokratizáciu je spojený nielen s ropou, islamom, a americkou politikou; demografické sily a technológie globalizácie takisto vytvárajú tlaky na zmenu. Drvivá väčšina mladej populácie je vystavená vonkajšiemu svetu a komunikácii s partnermi v regióne ako nikdy predtým – prostredníctvom cestovania, satelitnej TV a internetu. To zvyšuje požiadavky na sociálne a politické práva a väčšie ekonomické príležitosti, a stavia autoritatívne vlády pod čoraz väčší tlak.
Politické zmeny na Blízkom východe budú v roku 2010 a ďalej čoraz viac vnútornou záležitosťou. Hoci niektoré demokratické experimenty viedli k väčšej nestabilite, chudobnejšie krajiny nemajú inú možnosť, ako pokračovať na tejto ceste. Pokiaľ ide o tých, ktorí sa pri udržiavaní stability spoliehajú výlučne na ropu, odkladanie demokratizácie povedie k násiliu v dlhodobom horizonte. Ak sektárske politiky nenahradia integračnými, všetky typy „f“ štátov regiónu zostanú v stave dlhodobých turbulencií.
Mai Yaman je autor knihy Zmenené identity: Výzva novej generácie v Saudskej Arábii.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Medzitým bol výsledok prezidentských volieb v Iráne efektívne zmanipulovaný, čo zase rozdrobilo vládnucu elitu a zanechalo vládcov podozrivejších a izolovanejších, ako kedykoľvek predtým, počnúc od iracko-iránskej vojny z roku 1980. U susedov sa zase afganský prezident rozhodol, že svoje znovuzvolenie nenechá na náhodu alebo na afganský ľud.
To sú však najnovšie známky toho, že posledné demokratické experimenty Stredného východu prinášajú iba zvýšenie nestability. Niekedy má zdroj nestability hlbšie korene: nástupnícke problémy, volebné podvody, korupcia, neexistencia právneho štátu, porušovanie ľudských práv, alebo oficiálna etnická diskriminácia. Či tak, alebo onak, nespokojnosť populácie v regióne sa rozrastá, a priepasť medzi vládcami a ovládanými sa zväčšuje.
Štáty na Blízkom východe možno charakterizovať podľa skupiny "F-slov:" failed (zlyhávajúci), frozen (zmrazený), flexible (premenlivý), flourishing (prosperujúci) alebo frightening (desivý). Napríklad Jemen je v súčasnosti zlyhávajúci štát. Jeho politické inštitúcie prestali fungovať, čo vedie k občianskej vojne na severe a separatizmu na juhu krajiny. Medzitým, ako sa štát rozpadá, si al-Káida z Jemenu vytvorila bezpečný prístav.
Medzi zmrazené štáty patrí Saudská Arábia, kde „demokraciu” vynechali z oficiálneho diškurzu, aj obmedzené čiastkové voľby boli zastavené, a kráľovské následníctvo zostáva pre obyvateľstvo tajomstvom. V krátkodobom horizonte sa zmrazenie javí ako stabilnejšie, pretože príjmami z predaja ropy stále kupujú servilnosť a podriadenosť väčšiny subjektov, ale stabilita sa vyskytuje spolu s možnosťou zvýšenia násilia a občianskymi nepokojmi, ktoré sú spôsobené širokým rozhorčením nad protisektárskym zákonom.
Premenlivé štáty regiónu sa obávajú vojny. Väčšina ju zažila nedávno a dychtivo túži po stabilite a ekonomickom rozvoji. Napriek sektárskym bojom, a to najmä v Iraku a Libanone, niektoré premenlivé štáty prechovávajú nádej na obnovenie stability usporiadaním volieb. Tak sme to videli v Libanone a Iraku v roku 2009, v iných to, pravdepodobne, nebolo možné.
Tí malí, emiráty Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC – Gulf Cooperation Council), sú, s výnimkou momentálne sa potácajúceho Dubaja, prosperujúcimi štátmi, ktoré vstúpili do svetovej ekonomiky prostredníctvom politických a ekonomických reforiem. Správa sociálneho a politického postavenia v štátoch s nízkou populáciou, obdarených tradíciou kozmopolitizmu a obchodu, masívneho ropného bohatstva a výhodnou polohou na jednej z najväčších svetových obchodných ciest, nie je ťažká.
Desivé sú pre túto oblasť Spojené štáty, ktoré po teroristických útokoch zo septembra 2001 túžili priniesť demokratickú zmenu režimu – čo je zlyhávajúca politika, ktorú, ako sa zdá, nie sú USA schopné opustiť. Iné dve vonkajšie mocnosti, Rusko a Čína, si strategickú prítomnosť v regióne posilnili, ale spôsob, akým presadzujú svoje záujmy, ktoré sú predovšetkým ekonomické, nie je destabilizujúci, a nemá nič spoločné s podporou demokracie.
Zmena administratívy vo Washingtone nahradila americký dôraz na demokratizáciu Blízkeho východu v roku 2009 realistickejším prístupom. Barack Obama však vyvoláva aj očakávania na transformáciu vzťahov USA s regiónmi. Môže sa stať, že sa tak stane bez demokratizácie?
Ropa nie je spoľahlivý „spomaľovač“ postupujúcej demokracie v dlhodobej perspektíve, vzhľadom na jej cenovú nestálosť a rozvoj alternatívnych zdrojov energie. Okrem toho demokratické experimenty v krajine, akou je Katar, vytvárajú vyslovený kontrapunkt, veď Katar je jediný štát na Arabskom polostrove popri Saudskej Arábii, ktorá je zatuhnutá vo svojej strohej forme wahábistického islamu. Ak saudskí wahábisti prijmú demokratické procedúry, bude wahábizmus nútený zmeniť svoje postoje a hlavné zásady.
V Kuvajte, ďalšom prosperujúcom štáte, bola wahábistická úcast v parlamente umožnená až po povolení, ktoré bolo udelené veľkým muftim Saudskej Arábie, šejkom Abdul Aziz bin Bazom a jeho nástupcom, šejkom Abdulom Aziz Al-Sheikhom. Saudskoarabské wahábistické zriadenie je, ako sa zdá, objektom demokratických reforiem iba tam, kde môže dôjsť k oslabeniu moci režimu.
V nadväznosti na turbulencie a násilie po iránskych prezidentských voľbách v júni sa otázka demokracie v štátoch a populáciách regiónu posunula do popredia. V Iráne presadzuje reformy domáce hnutie a miestna odnož islamu, ktorá sa na povrchu javí najviac nezmieriteľná, má potenciál stať sa miernejšou a demokratickejšou, čiastočne aj pre šiítske tradície náboženských debát a inovácií idžtihádu (čo je podpora argumentácie a uvažovania).
Ale tlak na demokratizáciu je spojený nielen s ropou, islamom, a americkou politikou; demografické sily a technológie globalizácie takisto vytvárajú tlaky na zmenu. Drvivá väčšina mladej populácie je vystavená vonkajšiemu svetu a komunikácii s partnermi v regióne ako nikdy predtým – prostredníctvom cestovania, satelitnej TV a internetu. To zvyšuje požiadavky na sociálne a politické práva a väčšie ekonomické príležitosti, a stavia autoritatívne vlády pod čoraz väčší tlak.
Politické zmeny na Blízkom východe budú v roku 2010 a ďalej čoraz viac vnútornou záležitosťou. Hoci niektoré demokratické experimenty viedli k väčšej nestabilite, chudobnejšie krajiny nemajú inú možnosť, ako pokračovať na tejto ceste. Pokiaľ ide o tých, ktorí sa pri udržiavaní stability spoliehajú výlučne na ropu, odkladanie demokratizácie povedie k násiliu v dlhodobom horizonte. Ak sektárske politiky nenahradia integračnými, všetky typy „f“ štátov regiónu zostanú v stave dlhodobých turbulencií.
Mai Yaman je autor knihy Zmenené identity: Výzva novej generácie v Saudskej Arábii.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.