.už samo prijatie tohto prípadu na rozhodovanie ICJ ako najvyššej súdnej autority OSN je diplomatickým úspechom Srbska, ktoré striktne odmieta nezávislosť Kosova ako porušenie svojej územnej integrity.
.ani áno, ani nie?
Doteraz uznalo Kosovo 63 zo 192 členských krajín OSN, teda zhruba tretinu. Proces sa však prerokovaním tohto prípadu v Haagu spomalil. Na čele bloku, ktorý nezávislosť Kosova podporuje, stoja Spojené štáty a 22 krajín EÚ. Dôležité krajiny, ktoré naopak podporujú Srbsko – najmä Rusko, Čína a Brazília – tvrdia, že v tom spore ide aj o zamedzenie ďalšej dezintegrácie štátov. Prečo však potom Rusko od rozpadu ZSSR v roku 1991 podporuje a uznáva separatizmus Podnesterska, Abcházska a Južného Osetska? Čína sa bojí separatizmu Tibetu, Rusko Čečenska. Aj motívy 5 z 27 krajín EÚ, ktoré zatiaľ nezávislosť Kosova neuznali, sú zrejme všetkým iným, len nie prejavom hlbokého záujmu o osudy Srbov a Albáncov. Španielsko si „rieši“ svojich Baskov, Slovensko a Rumunsko Maďarov.
Medzinárodné právo, tak ako každý právny systém, je pružný nástroj. Nejednoznačnosť rozhodnutia, ktoré nebude mať záväzný charakter, už prejudikoval prezident ICJ Hisahi Owada z Japonska, ktorý povedal, že súd nevysloví jasné ÁNO alebo NIE. Podpredsedom súdu je slovenský právnik Peter Tomka, pričom 8 z 15 členov senátu pochádza z krajín, ktoré Kosovo uznali. To však nie je určujúce, pretože by mali byť v rozhodovaní nezávislí. Nádeje Srbska sa opierajú najmä o ilúziu, že prípadný verdikt súdu v jeho prospech donúti Prištinu, aby opäť zasadla s Belehradom za rokovací stôl. Aj srbskí politici však vedia, že existencia nezávislého Kosova je nezvratný fakt. O čom by sa teda rokovalo? Jedinou hypotetickou, no za istých okolností reálnou úvahou je pričlenenie prevažne srbského severu Kosova k Srbsku, v duchu rozprávky o sýtom vlkovi a celej ovci. To by však destabilizovalo ako-tak upokojený Balkán, kde hrozí rozpad Bosny, a ozvali by sa aj Albánci v južnom Srbsku.
.slovensko: sme proti
Do 11. decembra predstúpili pred ICJ zástupcovia prizvaných krajín. A bolo čo počúvať či čítať. Kým Spojené štáty (152-stranové stanovisko) vyzvali súd, aby zbytočne nezvyšoval napätie na Balkáne, Rusko (43-stranové stanovisko) a Španielsko sa postavili na stranu Srbska. Vedúci srbskej delegácie Dušan Batakovič zdôraznil, že „Kosovo je historickou kolískou Srbska a jedným z hlavných pilierov jeho identity“. Tento mýtus s tuhým korienkom pritom neobstojí, pretože ak už niekoho, tak za kolísku Srbska možno považovať oblasť Rašky, kde panovala v stredoveku prvá dynastia Nemjaničovcov. Emocionalitou však nešetrili ani kosovskí zástupcovia. Vicepremiér Rame Manaj povedal: „Srbsko deportovalo polovicu obyvateľov Kosova a zmasakrovalo viac než 12-tisíc ľudí (pre správnosť treba uviesť, že asi pätina obetí je nealbánskeho, prevažne srbského pôvodu a veľkú časť z nich má na svedomí Kosovská oslobodzovacia armáda)... a kvôli tomu sme vyhlásili nezávislosť.“ Pre Srbsko je určite trpké zistenie, že s obhajobou nezávislosti Kosova v Haagu vystúpil aj zástupca Chorvátska, pričom s výnimkou Bosny a Hercegoviny ju už uznali všetky ostatné republiky bývalej Juhoslávie – aj Slovinsko, Macedónsko, či dokonca Čierna Hora, donedávna tvoriaca so Srbskom jeden štát.
Poučné v našom kontexte však bude najmä porovnanie diametrálne odlišných postojov Slovenska a Českej republiky. Bratislava v pomerne stručnom 6-stranovom stanovisku, ktoré ani slovom nespomína kontext (vojny a rozpad Juhoslávie) opiera svoju argumentáciu proti nezávislosti Kosova o tri argumenty: princíp územnej integrity štátov, právo národov/menšín na samourčenie a rezolúciu Bezpečnostnej rady (BR) OSN č.1244 z roku 1999. Územná integrita štátov je podľa Slovenska „starý princíp“, osobitne platný posledných viac ako 60 rokov, ktorý stanovuje zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch, pričom si ho osvojil aj Záverečný akt Helsinskej konferencie v roku 1975. Slovensko ďalej tvrdí, že menšiny nemajú právo na samourčenie, pričom tento argument opiera iba o to, že „mimo koloniálneho kontextu ho OSN priznáva iba veľmi neochotne“. A napokon, spomínaná rezolúcia 1 244 podľa Slovenska stanovuje „suverenitu a územnú integritu Juhoslávie“ (teda štátu, ktorý už neexistuje), pričom pre Kosovo pripúšťa „podstatnú autonómiu“ v rámci Juhoslávie, nie nezávislosť.
.česko: sme za
Praha uvádza v 12-stranovom stanovisku argumenty na uznanie nezávislosti Kosova. Ale aj podrobný opis súvislostí, teda rozpad Juhoslávie, vojny, medzinárodnú správu (UNMIK) v Kosove a dlhoročné (neúspešné) multilaterálne rokovania, najprv pod vedením Marttiho Ahtisaariho, neskôr Trojky zástupcov EÚ, Ruska a Spojených štátov. „Nezávislé Kosovo pod medzinárodným dohľadom je jedinou cestou k mieru, stabilite a ekonomickej prosperite Západného Balkánu,“ uvádza sa v českom stanovisku. Dnešná realita, keď sa z pokojného Kosova postupne sťahujú vojská NATO (aj slovenské), mu dáva za pravdu. Podľa Prahy „neexistuje iná možnosť ako akceptovať nezávislosť Kosova ako politickú realitu“.
Ku kľúčovému sporu o územnú integritu české stanovisko uvádza dva aspekty. Po prvé, je to síce zásadný, no nie absolútny princíp. A po druhé, tento princíp chráni územie a hranice štátov „osobitne proti použitiu sily zo strany iných štátov“, avšak „odtrhnutie sa nemôže považovať za porušenie územnej integrity“. V súlade s Viedenskou konvenciou musí byť podľa Prahy rezolúcia 1 244 interpretovaná „vo svojom kontexte“, čo v prípade Kosova znamená, že paragraf o suverenite a územnej integrite Juhoslávie treba spojiť s „nevyriešeným konečným usporiadaním“ a „politickým procesom smerujúcim k určeniu budúceho štatútu Kosova“. Česko opiera svoj argument, že nezávislosť Kosova nie je v rozpore s rezolúciou 1 244, aj o paralely. Keď sa v roku 1961 odtrhlo Katango od Konga, keď v roku 1965 vznikla Rodézia a keď v roku 1983 vyhlásili Severocyperskú tureckú republiku, tak BR OSN okamžite označila odtrhnutie týchto území za nelegálne a vyzvala štáty sveta, aby ich neuznali. V prípade Kosova tak neurobila.
.pomsta za poníženie
Britský publicista a balkánsky korešpondent týždenníka The Economist Tim Judah okrem iného analyzuje postoj Ruska. To síce vždy verbálne deklarovalo podporu Srbsku, v skutočnosti však za Jeľcina, keď v roku 1999 NATO bombardovalo Juhosláviu, neurobilo na jeho obranu nič. Po nástupe Putina sa to zmenilo. V marci 2007 bol v BR OSN prezentovaný Ahtisaariho plán. Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov ho odmietol s tým, že uznajú len dokument prijateľný pre obe strany, Belehrad aj Prištinu.
„Rusku, samozrejme, nešlo o Kosovo,“ uvádza Judah s tým, že pre mnohé ruské vedúce postavy je to osobná záležitosť. V roku 1999 bol Lavrov ruským veľvyslancom pri OSN a odrazu zacítil príležitosť pomstiť sa Západu za poníženie. Takže na geopolitickom pódiu bolo a je Kosovo malým, no dôležitým pešiačikom. Rusko pochopilo, že bez neho nijaká rezolúcia v BR OSN neprejde, čo v konečnom dôsledku ešte viac rozdelilo nejednotnú EÚ.
.ani áno, ani nie?
Doteraz uznalo Kosovo 63 zo 192 členských krajín OSN, teda zhruba tretinu. Proces sa však prerokovaním tohto prípadu v Haagu spomalil. Na čele bloku, ktorý nezávislosť Kosova podporuje, stoja Spojené štáty a 22 krajín EÚ. Dôležité krajiny, ktoré naopak podporujú Srbsko – najmä Rusko, Čína a Brazília – tvrdia, že v tom spore ide aj o zamedzenie ďalšej dezintegrácie štátov. Prečo však potom Rusko od rozpadu ZSSR v roku 1991 podporuje a uznáva separatizmus Podnesterska, Abcházska a Južného Osetska? Čína sa bojí separatizmu Tibetu, Rusko Čečenska. Aj motívy 5 z 27 krajín EÚ, ktoré zatiaľ nezávislosť Kosova neuznali, sú zrejme všetkým iným, len nie prejavom hlbokého záujmu o osudy Srbov a Albáncov. Španielsko si „rieši“ svojich Baskov, Slovensko a Rumunsko Maďarov.
Medzinárodné právo, tak ako každý právny systém, je pružný nástroj. Nejednoznačnosť rozhodnutia, ktoré nebude mať záväzný charakter, už prejudikoval prezident ICJ Hisahi Owada z Japonska, ktorý povedal, že súd nevysloví jasné ÁNO alebo NIE. Podpredsedom súdu je slovenský právnik Peter Tomka, pričom 8 z 15 členov senátu pochádza z krajín, ktoré Kosovo uznali. To však nie je určujúce, pretože by mali byť v rozhodovaní nezávislí. Nádeje Srbska sa opierajú najmä o ilúziu, že prípadný verdikt súdu v jeho prospech donúti Prištinu, aby opäť zasadla s Belehradom za rokovací stôl. Aj srbskí politici však vedia, že existencia nezávislého Kosova je nezvratný fakt. O čom by sa teda rokovalo? Jedinou hypotetickou, no za istých okolností reálnou úvahou je pričlenenie prevažne srbského severu Kosova k Srbsku, v duchu rozprávky o sýtom vlkovi a celej ovci. To by však destabilizovalo ako-tak upokojený Balkán, kde hrozí rozpad Bosny, a ozvali by sa aj Albánci v južnom Srbsku.
.slovensko: sme proti
Do 11. decembra predstúpili pred ICJ zástupcovia prizvaných krajín. A bolo čo počúvať či čítať. Kým Spojené štáty (152-stranové stanovisko) vyzvali súd, aby zbytočne nezvyšoval napätie na Balkáne, Rusko (43-stranové stanovisko) a Španielsko sa postavili na stranu Srbska. Vedúci srbskej delegácie Dušan Batakovič zdôraznil, že „Kosovo je historickou kolískou Srbska a jedným z hlavných pilierov jeho identity“. Tento mýtus s tuhým korienkom pritom neobstojí, pretože ak už niekoho, tak za kolísku Srbska možno považovať oblasť Rašky, kde panovala v stredoveku prvá dynastia Nemjaničovcov. Emocionalitou však nešetrili ani kosovskí zástupcovia. Vicepremiér Rame Manaj povedal: „Srbsko deportovalo polovicu obyvateľov Kosova a zmasakrovalo viac než 12-tisíc ľudí (pre správnosť treba uviesť, že asi pätina obetí je nealbánskeho, prevažne srbského pôvodu a veľkú časť z nich má na svedomí Kosovská oslobodzovacia armáda)... a kvôli tomu sme vyhlásili nezávislosť.“ Pre Srbsko je určite trpké zistenie, že s obhajobou nezávislosti Kosova v Haagu vystúpil aj zástupca Chorvátska, pričom s výnimkou Bosny a Hercegoviny ju už uznali všetky ostatné republiky bývalej Juhoslávie – aj Slovinsko, Macedónsko, či dokonca Čierna Hora, donedávna tvoriaca so Srbskom jeden štát.
Poučné v našom kontexte však bude najmä porovnanie diametrálne odlišných postojov Slovenska a Českej republiky. Bratislava v pomerne stručnom 6-stranovom stanovisku, ktoré ani slovom nespomína kontext (vojny a rozpad Juhoslávie) opiera svoju argumentáciu proti nezávislosti Kosova o tri argumenty: princíp územnej integrity štátov, právo národov/menšín na samourčenie a rezolúciu Bezpečnostnej rady (BR) OSN č.1244 z roku 1999. Územná integrita štátov je podľa Slovenska „starý princíp“, osobitne platný posledných viac ako 60 rokov, ktorý stanovuje zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch, pričom si ho osvojil aj Záverečný akt Helsinskej konferencie v roku 1975. Slovensko ďalej tvrdí, že menšiny nemajú právo na samourčenie, pričom tento argument opiera iba o to, že „mimo koloniálneho kontextu ho OSN priznáva iba veľmi neochotne“. A napokon, spomínaná rezolúcia 1 244 podľa Slovenska stanovuje „suverenitu a územnú integritu Juhoslávie“ (teda štátu, ktorý už neexistuje), pričom pre Kosovo pripúšťa „podstatnú autonómiu“ v rámci Juhoslávie, nie nezávislosť.
.česko: sme za
Praha uvádza v 12-stranovom stanovisku argumenty na uznanie nezávislosti Kosova. Ale aj podrobný opis súvislostí, teda rozpad Juhoslávie, vojny, medzinárodnú správu (UNMIK) v Kosove a dlhoročné (neúspešné) multilaterálne rokovania, najprv pod vedením Marttiho Ahtisaariho, neskôr Trojky zástupcov EÚ, Ruska a Spojených štátov. „Nezávislé Kosovo pod medzinárodným dohľadom je jedinou cestou k mieru, stabilite a ekonomickej prosperite Západného Balkánu,“ uvádza sa v českom stanovisku. Dnešná realita, keď sa z pokojného Kosova postupne sťahujú vojská NATO (aj slovenské), mu dáva za pravdu. Podľa Prahy „neexistuje iná možnosť ako akceptovať nezávislosť Kosova ako politickú realitu“.
Ku kľúčovému sporu o územnú integritu české stanovisko uvádza dva aspekty. Po prvé, je to síce zásadný, no nie absolútny princíp. A po druhé, tento princíp chráni územie a hranice štátov „osobitne proti použitiu sily zo strany iných štátov“, avšak „odtrhnutie sa nemôže považovať za porušenie územnej integrity“. V súlade s Viedenskou konvenciou musí byť podľa Prahy rezolúcia 1 244 interpretovaná „vo svojom kontexte“, čo v prípade Kosova znamená, že paragraf o suverenite a územnej integrite Juhoslávie treba spojiť s „nevyriešeným konečným usporiadaním“ a „politickým procesom smerujúcim k určeniu budúceho štatútu Kosova“. Česko opiera svoj argument, že nezávislosť Kosova nie je v rozpore s rezolúciou 1 244, aj o paralely. Keď sa v roku 1961 odtrhlo Katango od Konga, keď v roku 1965 vznikla Rodézia a keď v roku 1983 vyhlásili Severocyperskú tureckú republiku, tak BR OSN okamžite označila odtrhnutie týchto území za nelegálne a vyzvala štáty sveta, aby ich neuznali. V prípade Kosova tak neurobila.
.pomsta za poníženie
Britský publicista a balkánsky korešpondent týždenníka The Economist Tim Judah okrem iného analyzuje postoj Ruska. To síce vždy verbálne deklarovalo podporu Srbsku, v skutočnosti však za Jeľcina, keď v roku 1999 NATO bombardovalo Juhosláviu, neurobilo na jeho obranu nič. Po nástupe Putina sa to zmenilo. V marci 2007 bol v BR OSN prezentovaný Ahtisaariho plán. Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov ho odmietol s tým, že uznajú len dokument prijateľný pre obe strany, Belehrad aj Prištinu.
„Rusku, samozrejme, nešlo o Kosovo,“ uvádza Judah s tým, že pre mnohé ruské vedúce postavy je to osobná záležitosť. V roku 1999 bol Lavrov ruským veľvyslancom pri OSN a odrazu zacítil príležitosť pomstiť sa Západu za poníženie. Takže na geopolitickom pódiu bolo a je Kosovo malým, no dôležitým pešiačikom. Rusko pochopilo, že bez neho nijaká rezolúcia v BR OSN neprejde, čo v konečnom dôsledku ešte viac rozdelilo nejednotnú EÚ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.