.ako ste sa vlastne dostali na Slovensko?
Skončil som štúdium filozofie a vtedy, koncom sedemdesiatych rokov, bol vo Francúzsku taký systém, že ak človek absolvoval univerzitu, mohol ísť na nejaký čas namiesto vojenskej služby pracovať do priateľských krajín. Väčšinou to znamenalo Afriku, ale tam nepotrebovali filozofov. Ale ja som ani za svet nechcel ísť na vojnu a tak som zostil, že nejaké možnosti sú aj v strednej Európe. Ja som vtedy ani nevedel, kde je Československo, no napriek tomu som prišiel práve sem. Najprv som bol dva roky v Prešove, kde som bol lektorom francúzštiny na univerzite. Bolo to veľmi príjemné.
.to bolo kedy?
V rokoch 1976 – 1978. Ja som bol vtedy už znechutený z filozofie a venoval som sa štúdiu literatúry. Po dvoch rokoch som odchádzal s tým, že sa na Slovensko už asi nikdy nevrátim. Vyzeralo to tak, že budem musieť učiť filozofiu, čo ma vôbec nebavilo. Našťastie však jeden otcov priateľ, ktorý pracoval na ministerstve školstva, našiel voľné miesto lektora francúzštiny na gymnáziách na Tomášikovej a Metodovej ulici v Bratislave. A tak som bol zase lektorom. V Senci bola škola pre študentov z Afriky a Vietnamu, ktorí tam strávili rok štúdiom slovenčiny. Tam spravili výbornú učebnicu slovenčiny a s jej pomocou sme sa s manželkou naučili po slovensky. Vzápätí som sa spoznal s Rudom Fillom, Bočkajovcami, s Danom Fišerom a s ďalšími výtvarníkmi. Zoznámil ma s nimi môj predchodca, ktorý tu pôsobil na univerzite.
.dokážete si spomenúť na svoj pocit, keď ste prvýkrát prišli na Slovensko?
Prvýkrát – v septembri 1976 – som prišiel sám vlakom. O štyri mesiace neskôr, v januári 1977, sme mali s Arlette svatbu a na svadobnú cestu sme išli autom do Prešova. Bola to dosť zvláštna cesta (smiech.) Mali sme starú železničnú mapu, a tak sme išli po všelijakých vedľajších cestách. Ja som dosť nekompetentný, čo sa týka mechaniky, bolo to v noci a absolvovali sme len pár hodín slovenčiny v Paríži s jednou ruskou učiteľkou. Strašne sme sa báli, že sa stane niečo zlé, ale nakoniec – neviem ako to bolo možné – sme sa predsa len dostali do Prešova. Nemal som o Československu žiadne predstavy a dosť ma prekvapilo, že to tu bolo do veľkej miery také ako u nás.
.keď človek príde z Paríža v roku 1976, tak to musí byť dosť veľký rozdiel, nie?
Áno, ale ja mám napriek tomu na Prešov „očarujúce spomienky”. Internát bol umiestnený pri rieke a na univerzitu sme chodili pešo cez mesto. Všade bola tráva, človek mal pocit, že to nie je ani mesto, ale skôr mesto-dedina, Nepoznal som to obrovské prešovské sídlisko. Ale tá časť Prešova, v ktorej som býval, bola oáza.
.v januári 1977 vznikla Charta ‛77. Zaregistrovali ste to v Prešove?
Samozrejme. Čo sa týka politiky, bol som dobre informovaný. Ja som sa narodil v roku 1950 a v roku 1968 som mal 18 rokov a bol som svedkom študentských nepokojov vo Francúzsku. Až neskôr som pochopil totálne nedorozumenie medzi Francúzmi a Čechmi. Dozvedel som sa, že nejakí Francúzi prišli Čechom vysvetliť, čo je to revolúcia a pritom to vôbec nepochopili. Mysleli si, že je to nejaké sociálno-demokratické, bledoreformátorské hnutie, čiže vôbec nechápali, o čo v roku 1968 v Československu išlo. Čechom zase nešlo do hlavy, ako môžu byť tí Francúzi takí blbí. Doteraz existujú pozostatky tohto veľkého nedorozumenia. Ja som veľmi rýchlo prijal „československé názory” (smiech.) Už pár mesiacov po príchode mi bolo dosť jasné, čo sa tu deje a na ktorej strane stojím. Moja opozícia voči prevažujúcemu uvažovaniu u nás doma vo Francúzsku sa prehlbovala, až to dospelo k mojim úvahám o umení...
.vy ste sa venovali umeniu už pred príchodom na Slovensko?
Ako zvedavý človek som navštevoval výstavy moderného umenia a veľmi ma to zaujímalo. Bol som napríklad trikrát vo Florencii, lebo som tie veci chcel vidieť naživo. Centre Pompidou ešte neexistovalo, a tak som veľké výstavy Kandinského a Kleeho videl v budove, ktorá stojí oproti Múzeu mesta Paríž. Boli to obrovské dojmy. Bol som tým všetkým ohromený. Súčasné umenie mi však nedalo to, čo som dostával od staršieho moderného umenia a od klasického umenia. Jadro toho kľúčového zážitku pri stretnutí so slovenskými neoficiálnymi výtvarníkmi bolo v tom, že konečne mi súčasné umenie dalo niečo také bohaté ako to, čo som dostal od Kandinského, Kleeho a od starých majstrov. Bolo to v kontraste s tým, čo som zažíval, keď som videl výstavy nášho, francúzskeho súčasného umenia.
.v čom bol hlavný rozdiel?
Vtedy frčal konceptualizmus. A to sú veci, ktoré nejdú cez maľbu ani cez sochárstvo, nie je v tom žiadna práca s hmotou. Sú to také jednostranné veci, kde je len jedna kvalita – ak tam vôbec je. A to je všetko. Väčšinou netrvá dlho, kým človek uhádne, kde je tá finta, ten fór, ktorý by mal byť zaujímavý a ďalej nič. Človek však potrebuje, aby ten záujem trval dlhšie, aby sa viackrát opakoval, aby v diele bolo viac zdrojov. Tak je to v staršom umení, v dobrej literatúre, v dobrej poézii. Taká miera jednoduchosti a jednostrannosti v umení nikdy nebola a ja to považujem za problém. Vnímal som to intenzívnejšie ako iní, ale veľa ľudí je z tohto dôvodu zo súčasného umenia sklamaných.
.keď príde človek z centra umenia, ktorým je Paríž, do Bratislavy, medzi ľudí, ktorí nemohli vycestovať ani do Viedne a nemali kontakt s umeleckým dianím v Európe, musí mu to pripadať ako periféria, nie?
To je paradox môjho života a myslím, že to je aj paradox tunajšieho umenia: to, na miestach, ktoré sa aj teraz bežne považujú za perifériu, je pre mňa centrum. To, čo sa bežne považuje za centrum, je v skutočnosti periféria. Toto je moje presvedčenie. Snažím sa nebrať to ako samozrejmosť, ale vždy sa to musí znovu obživiť a dokázať.
.keď ste tu v osemdesiatych rokoch žili a stretávali ste sa s nonkonformnými ľuďmi, nemali ste problém s tajnou políciou?
Napodiv nie. Len v tých posledných rokoch. Často sme chodievali do Viedne alebo aspoň do Hainburgu a keďže sme mali diplomatické značky, tak nás príliš nekontrolovali. Ale raz sa stalo, že moja manželka išla so svojou kolegyňou cez hranice s jedným Tatarkovým spisom, ktorý bol ukrytý za zadnými sedadlami auta. Neviem, či to vedeli dopredu, ale jednoducho ich zastavili a našli to. Stáli deväť hodín na hraniciach, a potom jej navrhovali stretnutia v kaviarni. Stretla sa s nimi dvakrát alebo trikrát. Vždy začali s tým, že sa určite nechceme predčasne vrátiť, čo sme naozaj nechceli. Jediné, čo ich zaujímalo, bolo, či nepoznáme ďalších Francúzov, ktorí boli napríklad homosexuáli, kde by mohli na nich tlačiť tak, aby od nich získali informácie o tom, čo sa hovorilo v Prahe na veľvyslanectve. Ja som už vtedy poznal vlastne celú slovenskú avantgardu a ľudí okolo Bratislavy Nahlas. Boli to naši priatelia a často sme im pomáhali. To ich však vôbec nezaujímalo. Vedeli sme, že náš byt je odpočúvaný. Na začiatku sme boli opatrní, zapli sme vždy rádio, keď sme chceli povedať niečo dôverné. Potom sme predpokladali, že určite nemajú nikoho, kto by tak dobre vedel po francúzsky, že by im to mohol preložiť, a tak sme sa o to prestali starať. (Smiech).
.v Československu ste boli dokedy?
Vrátil som sa v júni roku 1988. Potom som tu bol viackrát už len ako priateľ. Po páde komunizmu som sa snažil zorganizovať vo Francúzsku nejaké výstavy, písal som monografiu o Igorovi Minárikovi, takže dalo by sa povedať, že prichádzam aj pracovne.
.v novembri 1989 ste boli vo Francúzsku?
Áno.
.aký ste mali pocit z toho, čo sa tu vtedy udialo?
Malo som, samozrejme, obrovskú radosť. A bol som prekvapený: predsa len to bolo možné! Všetci, aj tí, ktorí v boji s komunistami najviac riskovali, boli presvedčení, že to nemôže padnúť. A zrazu to padlo. Obrovské nadšenie. Sledovali sme všetky správy z Československa. Veľmi rýchlo sa to vyvíjalo. Prišlo aj k sporom medzi priateľmi. Keď prišiel Mečiar, niektorí išli za ním a už tie priateľské vzťahy nemohli celkom pokračovať.
.pri oslavách dvadsiateho výročia Novembra sa stále vracala myšlienka, že tí, ktorí boli počas komunizmu najstatočnejší, a preto boli na okraji, sú na okraji aj dnes. Je to podľa vás normálne, alebo tu došlo k nejakej veľkej chybe?
Ak považujeme to, čo sa deje všade vo svete, za normálne, tak potom je to, čo sa udialo tu, celkom normálne. Ale je to hnusné. Zabúdanie, nevďačnosť. Ale je to aj pochopiteľné. Mladá generácia vyrástla už v slobode a nechce nosiť tú ťarchu hrdinov. Všade to tak býva. Keď vyhodili De Gaulla vo Francúzsku, bolo to 25 rokov po oslobodení a ja som mal pocit obrovskej nevďačnosti francúzskych revolucionárov, keď kričali „Desať rokov je dosť!“ (De Gaulle sa vrátil k moci v roku 1958, čiže 10 rokov pred rokom 1968). Bez De Gaulla by nemali tú slobodu, ktorú považovali za samozrejmú a ktorú zneužívali. Amnézia je príznakom krízy našej civilizácie. Je to obrovský problém, no ja, bohužiaľ, nevidím žiadne riešenie. Toto storočie trpí vážnou Alzheimerovou chorobou.
.čomu sa v posledných rokoch venujete?
Učím filozofiu. U nás je filozofia povinný predmet v maturitných triedach gymnázií. Je to koncipované tak, že sa študenti učia filozoficky rozmýšľať o problémoch, a nie dejiny filozofie. To je moja obživa. Tým sa živím. Okrem toho prednášam na univerzite v Paríži o dvoch hlavných témach. Jednou je umenie a humor – je to neprebádaná oblasť, čo mi úplne sedí. Mám to v povahe. Nebaví ma prednášať to, čo už iní predo mnou napísali. Druhou témou sú knihy, ktoré sú zároveň umelecké diela. Je to veľmi zaujímavé, lebo v takých knihách sa bijú dva spôsoby čítania: čítanie textu a čítanie obrazu. Pri čítaní obrazu dochádza k údivu, k ohromeniu, k stavu, pri ktorom človek prestáva rozmýšľať. Pri silných umeleckých dielach k tomu vždy musí dôjsť. Pri čítaní literatúry je to ináč. Dal som na univerzite dokopy fond takýchto kníh, ktoré ja volám „obludné knihy”.
.obludné knihy?
Je to trošku silné slovo, ale znamená to niečo, čo nevyvoláva len strach, ale napríklad pre deti to je veľmi príťažlivé. Obludy deti aj dospelých desia aj priťahujú. Je to živá téma, hoci, čo sa týka uznania a ohlasov vo Francúzsku, nemôžem byť príliš spokojný. Francúzski akademici potrebujú jasné kategórie: to, čo je umenie, nemôže byť literatúra, čo je literatúra, nemôže byť umenie. Skutočnosť je pritom úplne iná. Najlepšie diela to majú všetko naraz.
.naivná otázka: Ako rozlíšite dobrý obraz od zlého?
Je viac parametrov. Súvisí to aj s tým, či to je nové, či to má jasnú architektúru, či je to v súlade s hlavnou myšlienkou. Všetko sú to veľmi intuitívne postrehy. Dôležité sú aj hudobné kvality vo výtvarných dielach. Je to veľmi rôznorodé. Niekedy napríklad kompaktnosť alebo výpovedná sila. Napríklad Jankovičove veci majú obrovskú výpovednú silu. Kvality Minárikových alebo Fillových obrazov sú úplne iné. Vždy sa to musí posudzovať vzhľadom na poetiku umelca a na to, čo umelec hľadá. Človek k tomu musí pristupovať bez predsudkov.
.je každá poetika rovnako „hodnotná”?
Každá poetika je možná, ale ide o to, čo v nej robí umelec a ako to rozvíja. Dôležitým kritériom kvality je miera dokonalosti. Poetika a výpovedná sila môže byť akákoľvek: ak je dielo odfláknuté, nemôže byť dobré.
.ďalšia naivná otázka: prečo je pri umení vysoko cenený originál, no ak sa ukáže, že autorom nie je slávny maliar, dielo sa považuje za bezcenné?
V súčasnosti sa v umení čoraz viac cení novátorstvo. Moderný umelec musí prinášať niečo úplne nové, je to súčasť jeho kvality. Nestačí byť remeselne zdatný. Je veľa umelcov, ktorí nie sú remeselne zdatní a má to pritom veľkú silu. Napríklad umenie art brut, ktoré vytvárajú ľudia bez umeleckej školy a zručnosti a pritom robia fantastické a silné veci. Keď už také kritérium uznávame, otázka autentickosti je oveľa dôležitejšia. Ale netreba to preceniť. Je známe, že keď Picassovi ukázali veci, ktoré mohli byť od neho – on často nepodpísal vlastné obrazy – pokiaľ sa mu to zdalo zaujímavé, tak ich pokojne podpísal a prisvojil si ich. Asi sú medzi tými, ktoré nepodpísal aj také, ktoré naozaj namaľoval a medzi tými, ktoré podpísal, zase také, ktorých autorom je niekto iný. Ak niekto dokáže dokonale napodobniť obraz Fišera, Fillu alebo Bočkaja, tak klobúk dole. Ja som za taký obraz ochotný dať toľko, čo za originál. (Smiech.)
.chodíte často na výstavy?
Áno. Je to tak trochu aj povinnosť. Vždy čakám, že objavím niečo nové, že ma niekto prekvapí. Píšem však len o tom, čo ma zaujme. Negatívne recenzie nepíšem.
.keď vidíte dobrý obraz, dáva vám to radosť, energiu?
Aj jedno aj druhé. Vždy je to veľká záhada. Snažím sa tomu porozumieť. Úplne rozlúštiť sa to nedá nikdy. Sú to „definitívne hádanky”, vytvorené tak, aby sa nedali nikdy úplne rozlúštiť. Súvisí to s tým, že skutočnosť je veľmi záhadná a nevyspytateľná. To, čo ma ťahá k umeniu, je to isté, čo ma odpudzuje od filozofie a vedy. Je mi smiešne, že je toľko ľudí, ktorí veria, že veda dokáže všetkému porozumieť a všetko rozlúštiť. Je to totálna blbosť a krátkozrakosť. Filozofi sú ešte horší: na rozdiel od vedcov nemajú intelektuálnu opatrnosť. Filozofovia sú intelektuálne veľmi „odvážni”. Súčasní intelektuáli majú v sebe veľmi veľa nepokory. No a umenie je pre mňa lekciou pokory. Núti nás byť pokornými a umožňuje nám to. Dokonca nám dáva radosť a pokoru robí znesiteľnou.
.slovenskí hudobníci chcú hrať v Londýne a v New Yorku, výtvarníci chcú vystavovať v Paríži. Ak sa im to nedarí, majú niekedy pocit menejcennosti. Poznáte súčasné slovenské umenie. Je ďaleko od Paríža?
Hneď zajtra môžem urobiť výstavu dvadsiatich výborných slovenských výtvarníkov. No ťažko by som vedel vybrať dvadsať podobne kvalitných parížskych výtvarníkov. Tak to je.
.ale tí dvadsiati parížski umelci vystavujú po celom svete, zatiaľ čo slovenskú dvadsiatku nikto nepozná...
Už to celom tak nefunguje. Paríž už dávno stratil svoju kľúčovú pozíciu v umení. Na veľkých svetových výstavách, ako je Dokumenta v Nemecku, majú Francúzi dvoch-troch reprezentantov. Dnes už neexistuje centrum. Nie je svetová metropola umenia. Je to len ilúzia. Človek môže tvoriť vo svojej izolácii a mať dobré dôvody na to, že to raz bude uznané. Umelci, ktorých diela vidíme na veľkých výstavách, sú len malou časťou súčasnej umeleckej tvorby. To, čo vzniká v pokoji ateliéru, bez ohľadu na slávu, bude znovu vysoko cenené. Teda aspoň dúfam. Na veľké výstavy van Gogha, Cézanna či Kandinského dnes prichádzajú davy. Čiže tá potreba tu je. Aj dnešných neznámych umelcov čaká veľká budúcnosť.
.ste Francúz, no hovoríte dokonalou slovenčinou, dokonca viete povedať aj „r”. My Francúzov považujeme za nacionalistov, ktorí nechcú hovoriť ani po anglicky. Má to nejaký súvis s realitou?
Samozrejme. Ja nie som typický Francúz. Učitelia bedákajú, že sedem rokov učia na školách angličtinu, ustavične zlepšujú vyučovacie metódy, študenti chodia do Anglicka na výmenné pobyty a napriek tomu sa Francúzi nevedia naučiť po anglicky. S ostatnými jazykmi je to ešte horšie. Moja manželka učí španielčinu a hovorí, že je len veľmi málo žiakov, ktorí ten jazyk zvládnu. Často talianski intelektuáli hovoria dokonalou francúzštinou, Umberto Eco dokonca po francúzsky aj výborne píše. Súvisí to asi s tým, že voľakedy dávno bola francúzština európska reč. Napríklad Casanova písal krásnou, noblesnou francúzštinou. No to sa už veľmi dávno zmenilo. A Francúzi to nechcú uznať. Milo by sme to mohli nazvať „opakom komplexu menejcennosti.” (Smiech.)
Etienne Cornevine / francúzsky filozof a milovník umenia, si pred tridsiatimi rokmi do totalitnej krajiny prikrčenej strachom priniesol jednu veľkú vášeň - vášeň poznávať. V tom čase neomylne objavoval a vstrebával všetko to, čo vtedy vytvorila v umení alternatívna scéna, stáva sa jej spolutvorcom a akýmsi spojivom medzi ňou a slobodným svetom. Toto vzájomné priateľské spolubytie a porozumenie pre dobré umenie trvá dodnes.
Skončil som štúdium filozofie a vtedy, koncom sedemdesiatych rokov, bol vo Francúzsku taký systém, že ak človek absolvoval univerzitu, mohol ísť na nejaký čas namiesto vojenskej služby pracovať do priateľských krajín. Väčšinou to znamenalo Afriku, ale tam nepotrebovali filozofov. Ale ja som ani za svet nechcel ísť na vojnu a tak som zostil, že nejaké možnosti sú aj v strednej Európe. Ja som vtedy ani nevedel, kde je Československo, no napriek tomu som prišiel práve sem. Najprv som bol dva roky v Prešove, kde som bol lektorom francúzštiny na univerzite. Bolo to veľmi príjemné.
.to bolo kedy?
V rokoch 1976 – 1978. Ja som bol vtedy už znechutený z filozofie a venoval som sa štúdiu literatúry. Po dvoch rokoch som odchádzal s tým, že sa na Slovensko už asi nikdy nevrátim. Vyzeralo to tak, že budem musieť učiť filozofiu, čo ma vôbec nebavilo. Našťastie však jeden otcov priateľ, ktorý pracoval na ministerstve školstva, našiel voľné miesto lektora francúzštiny na gymnáziách na Tomášikovej a Metodovej ulici v Bratislave. A tak som bol zase lektorom. V Senci bola škola pre študentov z Afriky a Vietnamu, ktorí tam strávili rok štúdiom slovenčiny. Tam spravili výbornú učebnicu slovenčiny a s jej pomocou sme sa s manželkou naučili po slovensky. Vzápätí som sa spoznal s Rudom Fillom, Bočkajovcami, s Danom Fišerom a s ďalšími výtvarníkmi. Zoznámil ma s nimi môj predchodca, ktorý tu pôsobil na univerzite.
.dokážete si spomenúť na svoj pocit, keď ste prvýkrát prišli na Slovensko?
Prvýkrát – v septembri 1976 – som prišiel sám vlakom. O štyri mesiace neskôr, v januári 1977, sme mali s Arlette svatbu a na svadobnú cestu sme išli autom do Prešova. Bola to dosť zvláštna cesta (smiech.) Mali sme starú železničnú mapu, a tak sme išli po všelijakých vedľajších cestách. Ja som dosť nekompetentný, čo sa týka mechaniky, bolo to v noci a absolvovali sme len pár hodín slovenčiny v Paríži s jednou ruskou učiteľkou. Strašne sme sa báli, že sa stane niečo zlé, ale nakoniec – neviem ako to bolo možné – sme sa predsa len dostali do Prešova. Nemal som o Československu žiadne predstavy a dosť ma prekvapilo, že to tu bolo do veľkej miery také ako u nás.
.keď človek príde z Paríža v roku 1976, tak to musí byť dosť veľký rozdiel, nie?
Áno, ale ja mám napriek tomu na Prešov „očarujúce spomienky”. Internát bol umiestnený pri rieke a na univerzitu sme chodili pešo cez mesto. Všade bola tráva, človek mal pocit, že to nie je ani mesto, ale skôr mesto-dedina, Nepoznal som to obrovské prešovské sídlisko. Ale tá časť Prešova, v ktorej som býval, bola oáza.
.v januári 1977 vznikla Charta ‛77. Zaregistrovali ste to v Prešove?
Samozrejme. Čo sa týka politiky, bol som dobre informovaný. Ja som sa narodil v roku 1950 a v roku 1968 som mal 18 rokov a bol som svedkom študentských nepokojov vo Francúzsku. Až neskôr som pochopil totálne nedorozumenie medzi Francúzmi a Čechmi. Dozvedel som sa, že nejakí Francúzi prišli Čechom vysvetliť, čo je to revolúcia a pritom to vôbec nepochopili. Mysleli si, že je to nejaké sociálno-demokratické, bledoreformátorské hnutie, čiže vôbec nechápali, o čo v roku 1968 v Československu išlo. Čechom zase nešlo do hlavy, ako môžu byť tí Francúzi takí blbí. Doteraz existujú pozostatky tohto veľkého nedorozumenia. Ja som veľmi rýchlo prijal „československé názory” (smiech.) Už pár mesiacov po príchode mi bolo dosť jasné, čo sa tu deje a na ktorej strane stojím. Moja opozícia voči prevažujúcemu uvažovaniu u nás doma vo Francúzsku sa prehlbovala, až to dospelo k mojim úvahám o umení...
.vy ste sa venovali umeniu už pred príchodom na Slovensko?
Ako zvedavý človek som navštevoval výstavy moderného umenia a veľmi ma to zaujímalo. Bol som napríklad trikrát vo Florencii, lebo som tie veci chcel vidieť naživo. Centre Pompidou ešte neexistovalo, a tak som veľké výstavy Kandinského a Kleeho videl v budove, ktorá stojí oproti Múzeu mesta Paríž. Boli to obrovské dojmy. Bol som tým všetkým ohromený. Súčasné umenie mi však nedalo to, čo som dostával od staršieho moderného umenia a od klasického umenia. Jadro toho kľúčového zážitku pri stretnutí so slovenskými neoficiálnymi výtvarníkmi bolo v tom, že konečne mi súčasné umenie dalo niečo také bohaté ako to, čo som dostal od Kandinského, Kleeho a od starých majstrov. Bolo to v kontraste s tým, čo som zažíval, keď som videl výstavy nášho, francúzskeho súčasného umenia.
.v čom bol hlavný rozdiel?
Vtedy frčal konceptualizmus. A to sú veci, ktoré nejdú cez maľbu ani cez sochárstvo, nie je v tom žiadna práca s hmotou. Sú to také jednostranné veci, kde je len jedna kvalita – ak tam vôbec je. A to je všetko. Väčšinou netrvá dlho, kým človek uhádne, kde je tá finta, ten fór, ktorý by mal byť zaujímavý a ďalej nič. Človek však potrebuje, aby ten záujem trval dlhšie, aby sa viackrát opakoval, aby v diele bolo viac zdrojov. Tak je to v staršom umení, v dobrej literatúre, v dobrej poézii. Taká miera jednoduchosti a jednostrannosti v umení nikdy nebola a ja to považujem za problém. Vnímal som to intenzívnejšie ako iní, ale veľa ľudí je z tohto dôvodu zo súčasného umenia sklamaných.
.keď príde človek z centra umenia, ktorým je Paríž, do Bratislavy, medzi ľudí, ktorí nemohli vycestovať ani do Viedne a nemali kontakt s umeleckým dianím v Európe, musí mu to pripadať ako periféria, nie?
To je paradox môjho života a myslím, že to je aj paradox tunajšieho umenia: to, na miestach, ktoré sa aj teraz bežne považujú za perifériu, je pre mňa centrum. To, čo sa bežne považuje za centrum, je v skutočnosti periféria. Toto je moje presvedčenie. Snažím sa nebrať to ako samozrejmosť, ale vždy sa to musí znovu obživiť a dokázať.
.keď ste tu v osemdesiatych rokoch žili a stretávali ste sa s nonkonformnými ľuďmi, nemali ste problém s tajnou políciou?
Napodiv nie. Len v tých posledných rokoch. Často sme chodievali do Viedne alebo aspoň do Hainburgu a keďže sme mali diplomatické značky, tak nás príliš nekontrolovali. Ale raz sa stalo, že moja manželka išla so svojou kolegyňou cez hranice s jedným Tatarkovým spisom, ktorý bol ukrytý za zadnými sedadlami auta. Neviem, či to vedeli dopredu, ale jednoducho ich zastavili a našli to. Stáli deväť hodín na hraniciach, a potom jej navrhovali stretnutia v kaviarni. Stretla sa s nimi dvakrát alebo trikrát. Vždy začali s tým, že sa určite nechceme predčasne vrátiť, čo sme naozaj nechceli. Jediné, čo ich zaujímalo, bolo, či nepoznáme ďalších Francúzov, ktorí boli napríklad homosexuáli, kde by mohli na nich tlačiť tak, aby od nich získali informácie o tom, čo sa hovorilo v Prahe na veľvyslanectve. Ja som už vtedy poznal vlastne celú slovenskú avantgardu a ľudí okolo Bratislavy Nahlas. Boli to naši priatelia a často sme im pomáhali. To ich však vôbec nezaujímalo. Vedeli sme, že náš byt je odpočúvaný. Na začiatku sme boli opatrní, zapli sme vždy rádio, keď sme chceli povedať niečo dôverné. Potom sme predpokladali, že určite nemajú nikoho, kto by tak dobre vedel po francúzsky, že by im to mohol preložiť, a tak sme sa o to prestali starať. (Smiech).
.v Československu ste boli dokedy?
Vrátil som sa v júni roku 1988. Potom som tu bol viackrát už len ako priateľ. Po páde komunizmu som sa snažil zorganizovať vo Francúzsku nejaké výstavy, písal som monografiu o Igorovi Minárikovi, takže dalo by sa povedať, že prichádzam aj pracovne.
.v novembri 1989 ste boli vo Francúzsku?
Áno.
.aký ste mali pocit z toho, čo sa tu vtedy udialo?
Malo som, samozrejme, obrovskú radosť. A bol som prekvapený: predsa len to bolo možné! Všetci, aj tí, ktorí v boji s komunistami najviac riskovali, boli presvedčení, že to nemôže padnúť. A zrazu to padlo. Obrovské nadšenie. Sledovali sme všetky správy z Československa. Veľmi rýchlo sa to vyvíjalo. Prišlo aj k sporom medzi priateľmi. Keď prišiel Mečiar, niektorí išli za ním a už tie priateľské vzťahy nemohli celkom pokračovať.
.pri oslavách dvadsiateho výročia Novembra sa stále vracala myšlienka, že tí, ktorí boli počas komunizmu najstatočnejší, a preto boli na okraji, sú na okraji aj dnes. Je to podľa vás normálne, alebo tu došlo k nejakej veľkej chybe?
Ak považujeme to, čo sa deje všade vo svete, za normálne, tak potom je to, čo sa udialo tu, celkom normálne. Ale je to hnusné. Zabúdanie, nevďačnosť. Ale je to aj pochopiteľné. Mladá generácia vyrástla už v slobode a nechce nosiť tú ťarchu hrdinov. Všade to tak býva. Keď vyhodili De Gaulla vo Francúzsku, bolo to 25 rokov po oslobodení a ja som mal pocit obrovskej nevďačnosti francúzskych revolucionárov, keď kričali „Desať rokov je dosť!“ (De Gaulle sa vrátil k moci v roku 1958, čiže 10 rokov pred rokom 1968). Bez De Gaulla by nemali tú slobodu, ktorú považovali za samozrejmú a ktorú zneužívali. Amnézia je príznakom krízy našej civilizácie. Je to obrovský problém, no ja, bohužiaľ, nevidím žiadne riešenie. Toto storočie trpí vážnou Alzheimerovou chorobou.
.čomu sa v posledných rokoch venujete?
Učím filozofiu. U nás je filozofia povinný predmet v maturitných triedach gymnázií. Je to koncipované tak, že sa študenti učia filozoficky rozmýšľať o problémoch, a nie dejiny filozofie. To je moja obživa. Tým sa živím. Okrem toho prednášam na univerzite v Paríži o dvoch hlavných témach. Jednou je umenie a humor – je to neprebádaná oblasť, čo mi úplne sedí. Mám to v povahe. Nebaví ma prednášať to, čo už iní predo mnou napísali. Druhou témou sú knihy, ktoré sú zároveň umelecké diela. Je to veľmi zaujímavé, lebo v takých knihách sa bijú dva spôsoby čítania: čítanie textu a čítanie obrazu. Pri čítaní obrazu dochádza k údivu, k ohromeniu, k stavu, pri ktorom človek prestáva rozmýšľať. Pri silných umeleckých dielach k tomu vždy musí dôjsť. Pri čítaní literatúry je to ináč. Dal som na univerzite dokopy fond takýchto kníh, ktoré ja volám „obludné knihy”.
.obludné knihy?
Je to trošku silné slovo, ale znamená to niečo, čo nevyvoláva len strach, ale napríklad pre deti to je veľmi príťažlivé. Obludy deti aj dospelých desia aj priťahujú. Je to živá téma, hoci, čo sa týka uznania a ohlasov vo Francúzsku, nemôžem byť príliš spokojný. Francúzski akademici potrebujú jasné kategórie: to, čo je umenie, nemôže byť literatúra, čo je literatúra, nemôže byť umenie. Skutočnosť je pritom úplne iná. Najlepšie diela to majú všetko naraz.
.naivná otázka: Ako rozlíšite dobrý obraz od zlého?
Je viac parametrov. Súvisí to aj s tým, či to je nové, či to má jasnú architektúru, či je to v súlade s hlavnou myšlienkou. Všetko sú to veľmi intuitívne postrehy. Dôležité sú aj hudobné kvality vo výtvarných dielach. Je to veľmi rôznorodé. Niekedy napríklad kompaktnosť alebo výpovedná sila. Napríklad Jankovičove veci majú obrovskú výpovednú silu. Kvality Minárikových alebo Fillových obrazov sú úplne iné. Vždy sa to musí posudzovať vzhľadom na poetiku umelca a na to, čo umelec hľadá. Človek k tomu musí pristupovať bez predsudkov.
.je každá poetika rovnako „hodnotná”?
Každá poetika je možná, ale ide o to, čo v nej robí umelec a ako to rozvíja. Dôležitým kritériom kvality je miera dokonalosti. Poetika a výpovedná sila môže byť akákoľvek: ak je dielo odfláknuté, nemôže byť dobré.
.ďalšia naivná otázka: prečo je pri umení vysoko cenený originál, no ak sa ukáže, že autorom nie je slávny maliar, dielo sa považuje za bezcenné?
V súčasnosti sa v umení čoraz viac cení novátorstvo. Moderný umelec musí prinášať niečo úplne nové, je to súčasť jeho kvality. Nestačí byť remeselne zdatný. Je veľa umelcov, ktorí nie sú remeselne zdatní a má to pritom veľkú silu. Napríklad umenie art brut, ktoré vytvárajú ľudia bez umeleckej školy a zručnosti a pritom robia fantastické a silné veci. Keď už také kritérium uznávame, otázka autentickosti je oveľa dôležitejšia. Ale netreba to preceniť. Je známe, že keď Picassovi ukázali veci, ktoré mohli byť od neho – on často nepodpísal vlastné obrazy – pokiaľ sa mu to zdalo zaujímavé, tak ich pokojne podpísal a prisvojil si ich. Asi sú medzi tými, ktoré nepodpísal aj také, ktoré naozaj namaľoval a medzi tými, ktoré podpísal, zase také, ktorých autorom je niekto iný. Ak niekto dokáže dokonale napodobniť obraz Fišera, Fillu alebo Bočkaja, tak klobúk dole. Ja som za taký obraz ochotný dať toľko, čo za originál. (Smiech.)
.chodíte často na výstavy?
Áno. Je to tak trochu aj povinnosť. Vždy čakám, že objavím niečo nové, že ma niekto prekvapí. Píšem však len o tom, čo ma zaujme. Negatívne recenzie nepíšem.
.keď vidíte dobrý obraz, dáva vám to radosť, energiu?
Aj jedno aj druhé. Vždy je to veľká záhada. Snažím sa tomu porozumieť. Úplne rozlúštiť sa to nedá nikdy. Sú to „definitívne hádanky”, vytvorené tak, aby sa nedali nikdy úplne rozlúštiť. Súvisí to s tým, že skutočnosť je veľmi záhadná a nevyspytateľná. To, čo ma ťahá k umeniu, je to isté, čo ma odpudzuje od filozofie a vedy. Je mi smiešne, že je toľko ľudí, ktorí veria, že veda dokáže všetkému porozumieť a všetko rozlúštiť. Je to totálna blbosť a krátkozrakosť. Filozofi sú ešte horší: na rozdiel od vedcov nemajú intelektuálnu opatrnosť. Filozofovia sú intelektuálne veľmi „odvážni”. Súčasní intelektuáli majú v sebe veľmi veľa nepokory. No a umenie je pre mňa lekciou pokory. Núti nás byť pokornými a umožňuje nám to. Dokonca nám dáva radosť a pokoru robí znesiteľnou.
.slovenskí hudobníci chcú hrať v Londýne a v New Yorku, výtvarníci chcú vystavovať v Paríži. Ak sa im to nedarí, majú niekedy pocit menejcennosti. Poznáte súčasné slovenské umenie. Je ďaleko od Paríža?
Hneď zajtra môžem urobiť výstavu dvadsiatich výborných slovenských výtvarníkov. No ťažko by som vedel vybrať dvadsať podobne kvalitných parížskych výtvarníkov. Tak to je.
.ale tí dvadsiati parížski umelci vystavujú po celom svete, zatiaľ čo slovenskú dvadsiatku nikto nepozná...
Už to celom tak nefunguje. Paríž už dávno stratil svoju kľúčovú pozíciu v umení. Na veľkých svetových výstavách, ako je Dokumenta v Nemecku, majú Francúzi dvoch-troch reprezentantov. Dnes už neexistuje centrum. Nie je svetová metropola umenia. Je to len ilúzia. Človek môže tvoriť vo svojej izolácii a mať dobré dôvody na to, že to raz bude uznané. Umelci, ktorých diela vidíme na veľkých výstavách, sú len malou časťou súčasnej umeleckej tvorby. To, čo vzniká v pokoji ateliéru, bez ohľadu na slávu, bude znovu vysoko cenené. Teda aspoň dúfam. Na veľké výstavy van Gogha, Cézanna či Kandinského dnes prichádzajú davy. Čiže tá potreba tu je. Aj dnešných neznámych umelcov čaká veľká budúcnosť.
.ste Francúz, no hovoríte dokonalou slovenčinou, dokonca viete povedať aj „r”. My Francúzov považujeme za nacionalistov, ktorí nechcú hovoriť ani po anglicky. Má to nejaký súvis s realitou?
Samozrejme. Ja nie som typický Francúz. Učitelia bedákajú, že sedem rokov učia na školách angličtinu, ustavične zlepšujú vyučovacie metódy, študenti chodia do Anglicka na výmenné pobyty a napriek tomu sa Francúzi nevedia naučiť po anglicky. S ostatnými jazykmi je to ešte horšie. Moja manželka učí španielčinu a hovorí, že je len veľmi málo žiakov, ktorí ten jazyk zvládnu. Často talianski intelektuáli hovoria dokonalou francúzštinou, Umberto Eco dokonca po francúzsky aj výborne píše. Súvisí to asi s tým, že voľakedy dávno bola francúzština európska reč. Napríklad Casanova písal krásnou, noblesnou francúzštinou. No to sa už veľmi dávno zmenilo. A Francúzi to nechcú uznať. Milo by sme to mohli nazvať „opakom komplexu menejcennosti.” (Smiech.)
Etienne Cornevine / francúzsky filozof a milovník umenia, si pred tridsiatimi rokmi do totalitnej krajiny prikrčenej strachom priniesol jednu veľkú vášeň - vášeň poznávať. V tom čase neomylne objavoval a vstrebával všetko to, čo vtedy vytvorila v umení alternatívna scéna, stáva sa jej spolutvorcom a akýmsi spojivom medzi ňou a slobodným svetom. Toto vzájomné priateľské spolubytie a porozumenie pre dobré umenie trvá dodnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.