Určite by zavážila noblesnosť a elegancia, s akou sa tento majster pohybuje medzi žánrami džezu, rocku, country, folku alebo súčasnej klasickej hudby. Ani jeden z jeho gitarových kolegov sa totiž nemôže pochváliť viac ako troma desiatkami nominácií Grammy v 12 rozličných kategóriách! Kým väčšina zo sedemnástich Methenyho zlatých gramofónikov nesie označenie Best Jazz Fusion Performance alebo Best Contemporary Jazz Album, kuriozitou je triumf v kategórii Best New Age Performance (sólový album One Quiet Night z roku 2004), alebo nominácie s prívlastkom country hudby.
.gitarový chameleón
Nadžánrovosť nemusí byť výhodou ani prvenstvom. Patriť k najlepším vo všetkom často predznamenáva absenciu vlastného rukopisu. Platí to aj v Methenyho prípade: „methenyovský“ štýl napriek obdivu rôznorodých skupín fanúšikov a uznaniam pôsobí pri pohľade cez džezovú optiku akosi neswingujúco, podľa vyznávačov tradičnejších hodnôt je príliš hľadačským a priekopníckym, iným prekáža uhladená elegancia alebo naopak mätúca nevyspytateľnosť jeho projektov.
Na vlastnej koži som tento rozpor vnímal pred rokmi počas vystúpenia Pat Metheny Group v univerzitnej štvrti St. Louis, Missouri. Koncert v mamuťom klube The Pageant pôsobil familiárne – takmer akoby bol Metheny, rodák z opačného konca štátu Missouri, na pravidelnej domácej návšteve. Jeho teta sediaca predo mnou s neskrývanou hrdosťou spomínala na nezbedy malého Patricka. „Ktovie, či nevymenil povestné pruhované tričko,” nedočkavo šepkala ďalšia z jeho sesterníc. Tričko, kučeravú hrivu a dobrácky výraz Metheny neopustil. Počas svojej kariéry však niekoľkokrát prehodnotil charakter svojej najslávnejšej kapely fungujúcej už viac ako tri desaťročia. Konštantou Pat Metheny Group ostali výrazne štruktúrované témy: niekedy spevnejšie, inokedy sotva pamätateľné na prvé počutie. Koncom 70. rokov boli piliermi kapely výraznejšie basgitarové groovy, akoby pozostatok Methenyho spolupráce s pionierom bezpražcovej basgitary Jacom Pastoriusom. Vodcovský tandem Methenyho s klávesistom Lyle Maysom neskôr pritvrdil, a pootvoril tak dvere aj iným poslucháčom. Priamočiarosť legendárnych albumov American Garage (1980) a Offramp (ten priniesol kapele v roku 1982 prvú Grammy) charakterizujú takmer rockové výboje, ktoré preniesli Methenyho zo zafajčených klubov na festivalové pódiá. Líder sa netajil snahou prinášať hudbu čo najširšiemu poslucháčskemu spektru a na cestách ročne trávil až dvesto dní. Postupom času kapela uberala tak z rockového dratvu, ako aj z „volume“ a nechala sa poznačiť koloritom hosťujúcich spoluhráčov (perkusionisti-vokalisti Pedro Aznar a Armando Marcal). Ingrediencie hudby sveta neboli v prípade PMG natoľko výrazné ako v Syndicate Joe Zawinula, charakter kapely však nadobúdal jemnejšie kontúry aj v symbióze s americkými rozhlasovými stanicami, ktorých poslucháči vyhľadávali menej konfliktnú hudbu s pozitívnym nádychom. Na albumoch Still Life (Talking) alebo We Live Here počujeme uhladenejší methenyovský „happy jazz“, ktorý som zažil aj na spomínanom saintlouiskom koncerte. Gitarista na ňom predstavoval novinku Speaking of Now (2002) ktorá bola comebackom plného a „veľkého“ zvuku, ako aj bohatších štylisticko-aranžérskych možností. Rôznofarebné spektrá akoby odrazu ubrali na spontánnej radosti z muzicírovania, aj kontúry vzájomne podobných skladieb sa odohrávali v rámci jednotných mustier. Hudba s optimisticky nákazlivou atmosférou roztancovala Methenyho priaznivcov, v mojom ponímaní však len príjemne kĺzala po povrchu. Dočasnosť pozitívnych emócií, ktoré Pat Metheny Group zanechávajú, je na druhej strane dostatočne oceňovaná: za sedem po sebe nasledujúcich albumov získala kapela rovnaký počet Grammy.
.sólo pre Orchestrion
Navonok menej efektné sú Methenyho „bočné“ projekty komornejšieho charakteru. Okrem nadupaného debutu Bright Size Life s plačúcou Pastoriusovou basgitarou a bicími Boba Mosesa (1976) stoja za pozornosť triové albumy, na ktorých Metheny zamestnáva napríklad kontrabasistu Charlieho Hadena. Zo spolupráce dua Metheny-Haden vznikla v roku 1997 až folkovo úprimná kolekcia piesní bez slov Beyond the Missouri Sky. Na čelo rebríčkov prestížneho magazínu Downbeat sa prebojovali projekty s legendárnym saxofonistom Ornette Colemanom (Song X, 1986) alebo s klaviristom Bradom Mehldauom (Metheny Mehldau Quartet, 2007). Na vykreslenie rôznotvárnosti možno spomenúť hosťovanie po boku unikátnej pesničkárky Joni Mitchell (do pozornosti dávam koncertný album Shadows and Light z roku 1980 s Pastoriusom, Michaelom Breckerom, Donom Aliasom a ďalšími) alebo skladbu Electric Counterpoint pre elektrickú gitaru a vopred nahratý magnetofónový pás, ktorú minimalistický guru Steve Reich skomponoval Methenymu „na telo“.
Päťdesiatpäťročný umelec neuberal v posledných rokoch z plynu kvôli pozvoľnej príprave na dôchodkový vek. Za Methenyho utiahnutím stála realizácia dlhoročného sna: „Ako malý chlapec som trávil prázdniny u starých rodičov na vidieku. Po zvítaní sme s bratancami utekali do suterénu, kde starý otec uchovával rodinný poklad – mechanický klavír, na ktorom bolo možné prehrávať dierkované valčeky s rozličnou hudbou. Celé hodiny sme šliapali po pedáloch, až kým sme ich starému otcovi úplne nezničili. Rokmi ma čoraz väčšmi zamestnávala myšlienka podobných mechanických nástrojov. Fascinovala ma ich dobová patina, na druhej strane pôsobili ako z vedecko-fantastického sveta. Začal som študovat rozličné orchestrióny, hudobné automaty a idea mechanického orchestra ovládaného jediným človekom ma pohltila úplne.“ Technický vývoj jednočlenného orchestra zamestnával dlhší čas viacero popredných amerických nástrojárov. V reálnom čase riadený akustický „one man band“ nazvaný Orchestrión uzrel svetlo nahrávacieho štúdia v októbri 2009 a od februára 2010 mu Metheny zasvätí štyri mesiace, v rámci ktorých navštívi osemdesiat európskych, amerických a kanadských miest. Skupinu viac ako dvadsiatich mechanicky ovládaných hudobných nástrojov – rozličné typy gitár, klavír, vibrafón, marimbu, bicie nástroje, rôznorodé perkusie, ale aj organ, ktorého píšťaly tvoria fľaše naplnené tekutinou – bude kapelník „kontrolovať“ a ovládať prostredníctvom gitary, robotických technológií a počítačových softvérov. Paralela s velikánmi klasickej hudby, ktorým sa odrazu ponúka možnosť hrať na všetkých nástrojoch orchestra presne podľa ich „vnútorného obrazu“, je možno hyperbolou; pravdou však ostáva, že poslucháč dostane možnosť pozorovať ansámbel fungujúci podľa predstáv skladateľa. Na Methenyho stránkach zverejnené zvukové ochutnávky vychádzajú zo vzájomne sa prepletajúcich repetitívnych modelov, ktorých intenzita narastá vrstvením jednotlivých nástrojov s citlivo dominujúcim zvukom elektrickej gitary. Mnohé prekvapenia však odhalí až pódiová prezentácia, ktorá bude podľa očakávaní Methenyho kolegov z brandže (napríklad Chicka Coreu) fascinujúcou.
O Methenyho návšteve Slovenska sa už rozprávalo mnoho rokov; doteraz však pravidelne navštevoval len okolité metropoly. Projekt Orchestrión sľubujúci výpravnú šou, aká tu doposiaľ nebola, nám v priestoroch bratislavskej Incheby tento umelec predvedie v piatok 26. februára v rámci cyklu Hviezdy svetového džezu. Fanúšikom azda netreba pripomínať, že umelec Methenyho formátu dokáže prekvapivo zostať nad vecou aj počas „súboja“ človeka s mechanickým orchestrom.
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
.gitarový chameleón
Nadžánrovosť nemusí byť výhodou ani prvenstvom. Patriť k najlepším vo všetkom často predznamenáva absenciu vlastného rukopisu. Platí to aj v Methenyho prípade: „methenyovský“ štýl napriek obdivu rôznorodých skupín fanúšikov a uznaniam pôsobí pri pohľade cez džezovú optiku akosi neswingujúco, podľa vyznávačov tradičnejších hodnôt je príliš hľadačským a priekopníckym, iným prekáža uhladená elegancia alebo naopak mätúca nevyspytateľnosť jeho projektov.
Na vlastnej koži som tento rozpor vnímal pred rokmi počas vystúpenia Pat Metheny Group v univerzitnej štvrti St. Louis, Missouri. Koncert v mamuťom klube The Pageant pôsobil familiárne – takmer akoby bol Metheny, rodák z opačného konca štátu Missouri, na pravidelnej domácej návšteve. Jeho teta sediaca predo mnou s neskrývanou hrdosťou spomínala na nezbedy malého Patricka. „Ktovie, či nevymenil povestné pruhované tričko,” nedočkavo šepkala ďalšia z jeho sesterníc. Tričko, kučeravú hrivu a dobrácky výraz Metheny neopustil. Počas svojej kariéry však niekoľkokrát prehodnotil charakter svojej najslávnejšej kapely fungujúcej už viac ako tri desaťročia. Konštantou Pat Metheny Group ostali výrazne štruktúrované témy: niekedy spevnejšie, inokedy sotva pamätateľné na prvé počutie. Koncom 70. rokov boli piliermi kapely výraznejšie basgitarové groovy, akoby pozostatok Methenyho spolupráce s pionierom bezpražcovej basgitary Jacom Pastoriusom. Vodcovský tandem Methenyho s klávesistom Lyle Maysom neskôr pritvrdil, a pootvoril tak dvere aj iným poslucháčom. Priamočiarosť legendárnych albumov American Garage (1980) a Offramp (ten priniesol kapele v roku 1982 prvú Grammy) charakterizujú takmer rockové výboje, ktoré preniesli Methenyho zo zafajčených klubov na festivalové pódiá. Líder sa netajil snahou prinášať hudbu čo najširšiemu poslucháčskemu spektru a na cestách ročne trávil až dvesto dní. Postupom času kapela uberala tak z rockového dratvu, ako aj z „volume“ a nechala sa poznačiť koloritom hosťujúcich spoluhráčov (perkusionisti-vokalisti Pedro Aznar a Armando Marcal). Ingrediencie hudby sveta neboli v prípade PMG natoľko výrazné ako v Syndicate Joe Zawinula, charakter kapely však nadobúdal jemnejšie kontúry aj v symbióze s americkými rozhlasovými stanicami, ktorých poslucháči vyhľadávali menej konfliktnú hudbu s pozitívnym nádychom. Na albumoch Still Life (Talking) alebo We Live Here počujeme uhladenejší methenyovský „happy jazz“, ktorý som zažil aj na spomínanom saintlouiskom koncerte. Gitarista na ňom predstavoval novinku Speaking of Now (2002) ktorá bola comebackom plného a „veľkého“ zvuku, ako aj bohatších štylisticko-aranžérskych možností. Rôznofarebné spektrá akoby odrazu ubrali na spontánnej radosti z muzicírovania, aj kontúry vzájomne podobných skladieb sa odohrávali v rámci jednotných mustier. Hudba s optimisticky nákazlivou atmosférou roztancovala Methenyho priaznivcov, v mojom ponímaní však len príjemne kĺzala po povrchu. Dočasnosť pozitívnych emócií, ktoré Pat Metheny Group zanechávajú, je na druhej strane dostatočne oceňovaná: za sedem po sebe nasledujúcich albumov získala kapela rovnaký počet Grammy.
.sólo pre Orchestrion
Navonok menej efektné sú Methenyho „bočné“ projekty komornejšieho charakteru. Okrem nadupaného debutu Bright Size Life s plačúcou Pastoriusovou basgitarou a bicími Boba Mosesa (1976) stoja za pozornosť triové albumy, na ktorých Metheny zamestnáva napríklad kontrabasistu Charlieho Hadena. Zo spolupráce dua Metheny-Haden vznikla v roku 1997 až folkovo úprimná kolekcia piesní bez slov Beyond the Missouri Sky. Na čelo rebríčkov prestížneho magazínu Downbeat sa prebojovali projekty s legendárnym saxofonistom Ornette Colemanom (Song X, 1986) alebo s klaviristom Bradom Mehldauom (Metheny Mehldau Quartet, 2007). Na vykreslenie rôznotvárnosti možno spomenúť hosťovanie po boku unikátnej pesničkárky Joni Mitchell (do pozornosti dávam koncertný album Shadows and Light z roku 1980 s Pastoriusom, Michaelom Breckerom, Donom Aliasom a ďalšími) alebo skladbu Electric Counterpoint pre elektrickú gitaru a vopred nahratý magnetofónový pás, ktorú minimalistický guru Steve Reich skomponoval Methenymu „na telo“.
Päťdesiatpäťročný umelec neuberal v posledných rokoch z plynu kvôli pozvoľnej príprave na dôchodkový vek. Za Methenyho utiahnutím stála realizácia dlhoročného sna: „Ako malý chlapec som trávil prázdniny u starých rodičov na vidieku. Po zvítaní sme s bratancami utekali do suterénu, kde starý otec uchovával rodinný poklad – mechanický klavír, na ktorom bolo možné prehrávať dierkované valčeky s rozličnou hudbou. Celé hodiny sme šliapali po pedáloch, až kým sme ich starému otcovi úplne nezničili. Rokmi ma čoraz väčšmi zamestnávala myšlienka podobných mechanických nástrojov. Fascinovala ma ich dobová patina, na druhej strane pôsobili ako z vedecko-fantastického sveta. Začal som študovat rozličné orchestrióny, hudobné automaty a idea mechanického orchestra ovládaného jediným človekom ma pohltila úplne.“ Technický vývoj jednočlenného orchestra zamestnával dlhší čas viacero popredných amerických nástrojárov. V reálnom čase riadený akustický „one man band“ nazvaný Orchestrión uzrel svetlo nahrávacieho štúdia v októbri 2009 a od februára 2010 mu Metheny zasvätí štyri mesiace, v rámci ktorých navštívi osemdesiat európskych, amerických a kanadských miest. Skupinu viac ako dvadsiatich mechanicky ovládaných hudobných nástrojov – rozličné typy gitár, klavír, vibrafón, marimbu, bicie nástroje, rôznorodé perkusie, ale aj organ, ktorého píšťaly tvoria fľaše naplnené tekutinou – bude kapelník „kontrolovať“ a ovládať prostredníctvom gitary, robotických technológií a počítačových softvérov. Paralela s velikánmi klasickej hudby, ktorým sa odrazu ponúka možnosť hrať na všetkých nástrojoch orchestra presne podľa ich „vnútorného obrazu“, je možno hyperbolou; pravdou však ostáva, že poslucháč dostane možnosť pozorovať ansámbel fungujúci podľa predstáv skladateľa. Na Methenyho stránkach zverejnené zvukové ochutnávky vychádzajú zo vzájomne sa prepletajúcich repetitívnych modelov, ktorých intenzita narastá vrstvením jednotlivých nástrojov s citlivo dominujúcim zvukom elektrickej gitary. Mnohé prekvapenia však odhalí až pódiová prezentácia, ktorá bude podľa očakávaní Methenyho kolegov z brandže (napríklad Chicka Coreu) fascinujúcou.
O Methenyho návšteve Slovenska sa už rozprávalo mnoho rokov; doteraz však pravidelne navštevoval len okolité metropoly. Projekt Orchestrión sľubujúci výpravnú šou, aká tu doposiaľ nebola, nám v priestoroch bratislavskej Incheby tento umelec predvedie v piatok 26. februára v rámci cyklu Hviezdy svetového džezu. Fanúšikom azda netreba pripomínať, že umelec Methenyho formátu dokáže prekvapivo zostať nad vecou aj počas „súboja“ človeka s mechanickým orchestrom.
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.