Ste ešte v šoku, máte trému, bojíte sa chytákov, v sále sedí priateľka, na ktorú chcete urobiť dojem vedomosťami a aj ten milión by sa vám dosť hodil. Ja by som za seba nedala ruku do ohňa, že nebudem potrebovať pomoc publika.
Nikto z toho milého publika síce nezvolí Venušu a len dve percentá Mars, ale 42 percent si myslí, že našu planétu obieha Mesiac a až 56 percent hlasuje za Slnko. Keby sme boli v Nohavicovej pesničke Milionář, tak vieme, že „aj v obecenstvu možu sedět voly“. Lenže toto sa odohráva vo Francúzsku. Môžeme pochybovať o úrovni ich školstva, ale môžeme sa zamyslieť aj nad vysvetlením, ktoré ponúkajú v knihe Houpačka, Proč se chováme iracionálně (Dokořán, 2009) bratia Brafmanovci. Tí tvrdia, že v tomto prípade zafungoval zmysel pre spravodlivosť. Publikum nepovažovalo za spravodlivé, aby milión eur vyhral niekto taký blbý, čo váha už pri takejto ľahkej otázke. Tvrdia a dokazujú to na rôznych príkladoch, že tento zmysel pre spravodlivosť sa výrazne líši od kultúrneho prostredia, z ktorého pochádzame. Napríklad v americkej verzii Milionára správnu odpoveď poradí až 90 percent publika. Na druhej strane v Rusku si všimli, že publikum uvádza zámerne zlé odpovede až podozrivo často, a to aj v prípade, že ide o súťažiacich, ktorí sú inak múdri a vo Francúzsku by si pomoc a milión podľa publika zaslúžili. V knihe sa to vysvetľuje ruským historickým odporom voči ľuďom, ktorí sa odchyľujú od normy, teda napríklad zbohatli a to oveľa viac, ako ostatní. Náhle zbohatnutie na úkor normálneho publika je jednoducho nespravodlivé bez ohľadu na vedomosti a schopnosti.
Nesledovala som slovenského Milionára tak často, aby som si všimla u publika náš špecifický zmysel pre spravodlivosť. Všeličo sa však dá vyčítať aj z nápovedy publika zvanej volebné preferencie. Uvidíme v júni, kto sa spravodlivo stane milionárom.
Nikto z toho milého publika síce nezvolí Venušu a len dve percentá Mars, ale 42 percent si myslí, že našu planétu obieha Mesiac a až 56 percent hlasuje za Slnko. Keby sme boli v Nohavicovej pesničke Milionář, tak vieme, že „aj v obecenstvu možu sedět voly“. Lenže toto sa odohráva vo Francúzsku. Môžeme pochybovať o úrovni ich školstva, ale môžeme sa zamyslieť aj nad vysvetlením, ktoré ponúkajú v knihe Houpačka, Proč se chováme iracionálně (Dokořán, 2009) bratia Brafmanovci. Tí tvrdia, že v tomto prípade zafungoval zmysel pre spravodlivosť. Publikum nepovažovalo za spravodlivé, aby milión eur vyhral niekto taký blbý, čo váha už pri takejto ľahkej otázke. Tvrdia a dokazujú to na rôznych príkladoch, že tento zmysel pre spravodlivosť sa výrazne líši od kultúrneho prostredia, z ktorého pochádzame. Napríklad v americkej verzii Milionára správnu odpoveď poradí až 90 percent publika. Na druhej strane v Rusku si všimli, že publikum uvádza zámerne zlé odpovede až podozrivo často, a to aj v prípade, že ide o súťažiacich, ktorí sú inak múdri a vo Francúzsku by si pomoc a milión podľa publika zaslúžili. V knihe sa to vysvetľuje ruským historickým odporom voči ľuďom, ktorí sa odchyľujú od normy, teda napríklad zbohatli a to oveľa viac, ako ostatní. Náhle zbohatnutie na úkor normálneho publika je jednoducho nespravodlivé bez ohľadu na vedomosti a schopnosti.
Nesledovala som slovenského Milionára tak často, aby som si všimla u publika náš špecifický zmysel pre spravodlivosť. Všeličo sa však dá vyčítať aj z nápovedy publika zvanej volebné preferencie. Uvidíme v júni, kto sa spravodlivo stane milionárom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.