Vystupujeme z metra v North Greenwich a rovno pred nami sa týči monumentálna londýnska O2 aréna. Jej názov, ale aj sivobiela plachtovina namiesto strechy nám pripomenú ostatnú Pohodu a nešťastie, ktoré nás stále trápi. Myslím na to, aj keď prechádzame okolo oplotenia, ktoré je vyzdobené fotografiami, mapujúcimi históriu hudby. Každý rok jedna fotka, každý rok legenda, symbol či nezabudnuteľná akcia. Sú tu takmer všetci velikáni či koncerty, ktoré sa stali hudobným synonymom toho-ktorého roku. Súboj Oasis versus Blur, Love Aid, U2 a mnoho ďalších. Ktovie, čo bude charakterizovať rok 2009, pre nás zostane rokom smútku.
.nadhľad a sebairónia
Symbolom ska popu je pre mohých skupina Madness, práve jej koncert nás v O2 aréne čaká. Tešíme sa, kedysi dávno sme spolu s Mišom Kaščákom ich vtipné ska radi počúvali. Prvý album One Step Beyond... vydali už v roku 1979, v marci o 30 rokov neskôr prišli s kritikami vrelo prijatou novinkou The Liberty of Norton Folgate. Sú naozaj rovnako skvelí aj po dlhých rokoch?
Iná legenda 2 tones hudby vystúpila v úlohe predskokana – zakladateľ The Specials Jerry Dammers zahral zvláštne, miestami zasnené, inokedy tajomné reggae so svojim Spatial AKA Orchestra. Na produkcii devätnásťčlenného ansámblu bolo od začiatku niečo čudné, ako sa ukázalo, bol to fakt, že celý orchester hral z nôt, a to v prípade takejto muziky nie je úplne bežné. Magická hudba tak nabrala iný, skutočne až orchestrálny rozmer.
Vyše hodinové čakanie na hlavné hviezdy večera by u nás vedelo ľudí poriadne vytočiť, v Londýne si fanúšikovia dopriali pivo či cider za 4,5 libry a s úsmevom sledovali dokument s príznačným názvom Ako uspieť v hudobnom priemysle, ktorý bežal na dvoch veľkoplošných obrazovkách. Madness pred tridsiatimi rokmi. Partička vyziabnutých ucháňov, ktorá si uťahuje sama so seba. Archívne zábery z prvých skúšok, na ktorých sa dokonca dokázali pobiť, prvé vyhadzovy pôvodných členov, dokonca aj spevák Graham Suggs McPherson raz dostal padáka, no našťastie ho kapela zobrala na milosť, prvé nástroje či prvá žltá dodávka, ktorou sa presúvali na prvé koncerty. Madness si za svojím názvom stoja aj po rokoch. Vyziabnutí ucháni sa síce zmenili na pánov v rokoch, no kto zatvoril oči, len ťažko uveril, že túto šou odpálila partička päťdesiatnikov.
.hity aj nový album
Koncert odštartovali legendárnou One step beyond a publikum rozpálili ďalšími známymi pesničkami. Najväčšie hity si však nechávali v talóne a nadšeným divákom, z ktorých mali mnohí na hlave legendárny červený fez, predviedli aj niekoľko menej známych songov. Stredná pasáž koncertu patrila predovšetkým novým veciam z albumu The Liberty Of Norton Folgate. Bolo vidno, že väčšina publika nové songy úplne nepozná a dovtedy skvele fungujúca chémia medzi skupinou a divákmi sa vytratila. Ale len na chvíľku. To však neznamená, že kapela hrala horšie. Ostatný album ukázal, že Madness vedia stále zložiť kvalitné a zaujímavé melódie. NW5, MK II či Clerkenwell Polka sú ako vystrihnuté z dôb najväčšej slávy sedmičky z londýnskeho Camden Townu.
Suggs a druhý spevák (a príležitostný trubkár) Chas Smash síce v trblietavých oblekoch občas pôsobili ako české estrádne duo Těžkej Pokondr, držali sa okolo pliec, spoločne sa pohupovali a ich pokusy o divoké tance z čias mladosti sa skončili rýchlejšie, ako začali, no, našťastie išlo len o vizuálny dojem. Hudobne všetko šliapalo tak, ako má. Klávesy Mika Barsona, saxofóny Leeho Thompsona, gitara Chrisa Foremana, k tomu pánska dychová sekcia i sláčikové kvarteto príťažlivých dám, jednoducho, slávnostný vianočný koncert ako má byť. Toľko energie, dynamiky a radosti z hry by im mohli závidieť aj mnohé mladšie ročníky.
Keď Suggs spieval „zostaňte navždy mladí“, posledný singel Forever Young z ostatného albumu, pôsobilo to možno až príliš smutne, ale vzápätí rozbláznený Chris Foreman ohlásil, že kapela zahrá päť najväčších hitov a aréna ožila úplne naplno. House Of Fun, Wings Of A Dove, Baggy Trousers, Our House a It Must Be Love dokázali, že Madness aj napriek vráskam a šedinám zostali mladíkmi. Pri Madness určite nejde o comeback typu „ešte niečo vytrieskame z bývalej slávy“, kapela síce rada vyhovie publiku a zahrá známe odrhováky, no nespolieha sa len na ne a naďalej tvorí. A tvorí dobre. O tom, že hrať vedia skvele, nemusia už dávno nikoho presviedčať.
P.S. Otázka, či bude hrať Madness na tohtoročnej Pohode, je zatiaľ otvorená.
Autor je spoluorganizátor festivalu Bažant Pohoda.
.nadhľad a sebairónia
Symbolom ska popu je pre mohých skupina Madness, práve jej koncert nás v O2 aréne čaká. Tešíme sa, kedysi dávno sme spolu s Mišom Kaščákom ich vtipné ska radi počúvali. Prvý album One Step Beyond... vydali už v roku 1979, v marci o 30 rokov neskôr prišli s kritikami vrelo prijatou novinkou The Liberty of Norton Folgate. Sú naozaj rovnako skvelí aj po dlhých rokoch?
Iná legenda 2 tones hudby vystúpila v úlohe predskokana – zakladateľ The Specials Jerry Dammers zahral zvláštne, miestami zasnené, inokedy tajomné reggae so svojim Spatial AKA Orchestra. Na produkcii devätnásťčlenného ansámblu bolo od začiatku niečo čudné, ako sa ukázalo, bol to fakt, že celý orchester hral z nôt, a to v prípade takejto muziky nie je úplne bežné. Magická hudba tak nabrala iný, skutočne až orchestrálny rozmer.
Vyše hodinové čakanie na hlavné hviezdy večera by u nás vedelo ľudí poriadne vytočiť, v Londýne si fanúšikovia dopriali pivo či cider za 4,5 libry a s úsmevom sledovali dokument s príznačným názvom Ako uspieť v hudobnom priemysle, ktorý bežal na dvoch veľkoplošných obrazovkách. Madness pred tridsiatimi rokmi. Partička vyziabnutých ucháňov, ktorá si uťahuje sama so seba. Archívne zábery z prvých skúšok, na ktorých sa dokonca dokázali pobiť, prvé vyhadzovy pôvodných členov, dokonca aj spevák Graham Suggs McPherson raz dostal padáka, no našťastie ho kapela zobrala na milosť, prvé nástroje či prvá žltá dodávka, ktorou sa presúvali na prvé koncerty. Madness si za svojím názvom stoja aj po rokoch. Vyziabnutí ucháni sa síce zmenili na pánov v rokoch, no kto zatvoril oči, len ťažko uveril, že túto šou odpálila partička päťdesiatnikov.
.hity aj nový album
Koncert odštartovali legendárnou One step beyond a publikum rozpálili ďalšími známymi pesničkami. Najväčšie hity si však nechávali v talóne a nadšeným divákom, z ktorých mali mnohí na hlave legendárny červený fez, predviedli aj niekoľko menej známych songov. Stredná pasáž koncertu patrila predovšetkým novým veciam z albumu The Liberty Of Norton Folgate. Bolo vidno, že väčšina publika nové songy úplne nepozná a dovtedy skvele fungujúca chémia medzi skupinou a divákmi sa vytratila. Ale len na chvíľku. To však neznamená, že kapela hrala horšie. Ostatný album ukázal, že Madness vedia stále zložiť kvalitné a zaujímavé melódie. NW5, MK II či Clerkenwell Polka sú ako vystrihnuté z dôb najväčšej slávy sedmičky z londýnskeho Camden Townu.
Suggs a druhý spevák (a príležitostný trubkár) Chas Smash síce v trblietavých oblekoch občas pôsobili ako české estrádne duo Těžkej Pokondr, držali sa okolo pliec, spoločne sa pohupovali a ich pokusy o divoké tance z čias mladosti sa skončili rýchlejšie, ako začali, no, našťastie išlo len o vizuálny dojem. Hudobne všetko šliapalo tak, ako má. Klávesy Mika Barsona, saxofóny Leeho Thompsona, gitara Chrisa Foremana, k tomu pánska dychová sekcia i sláčikové kvarteto príťažlivých dám, jednoducho, slávnostný vianočný koncert ako má byť. Toľko energie, dynamiky a radosti z hry by im mohli závidieť aj mnohé mladšie ročníky.
Keď Suggs spieval „zostaňte navždy mladí“, posledný singel Forever Young z ostatného albumu, pôsobilo to možno až príliš smutne, ale vzápätí rozbláznený Chris Foreman ohlásil, že kapela zahrá päť najväčších hitov a aréna ožila úplne naplno. House Of Fun, Wings Of A Dove, Baggy Trousers, Our House a It Must Be Love dokázali, že Madness aj napriek vráskam a šedinám zostali mladíkmi. Pri Madness určite nejde o comeback typu „ešte niečo vytrieskame z bývalej slávy“, kapela síce rada vyhovie publiku a zahrá známe odrhováky, no nespolieha sa len na ne a naďalej tvorí. A tvorí dobre. O tom, že hrať vedia skvele, nemusia už dávno nikoho presviedčať.
P.S. Otázka, či bude hrať Madness na tohtoročnej Pohode, je zatiaľ otvorená.
Autor je spoluorganizátor festivalu Bažant Pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.