Keď sa povie Holandsko, každému hneď napadne niekoľko vecí: krajina tolerantná k homosexuálom i prisťahovalcom, krajina, ktorej veľká časť leží pod hladinou mora a ani ten zvyšok nie je oveľa vyššie, Rotterdamský prístav, Amsterdam, ležiaci na vode a prepchatý bicyklami, dreváky a veterné mlyny, kvety a cibule, Rembrandt a van Gogh, drogy a eutanázia, poslanec Geert Wilders, pre našinca najznámejší holandský politik, ktorému tohto roku v množstve informácií z jeho štátu mohol konkurovať azda len jarný atentát na kráľovnú.
Opísať túto krajinu nie je ľahké. Od čias Karla Čapka, ktorý napísal svoje Obrázky z Holandska takmer pred osemdesiatimi rokmi, sa tam mnohé zmenilo, ale po ňom to už krajšie neurobil nikto. Vedomý si svojich nedostatkov, radšej som fotil.
Keďže nie som krajinkár, rozhodol som sa fotiť najmä to, čo rád pozorujem: ľudí, ich každodenné zvyky v ich prirodzenom prostredí. Snažil som sa zamerať na nezvyčajné situácie, na zachytenie každodenného života, akoby vytrhnuté z kontextu, banality a stereotypu. Hádam to nebude znieť nadnesene, keď napíšem, že mojou ambíciou bolo zachytiť iróniu, malomeštiactvo i odcudzenosť ľudí, skrátka, nejaký smer vývoja.
.cesty
Na cestu po Holandsku som sa vybral so svojím spolužiakom z VŠVU Janom Viazaničkom. Za ten mesiac sme na jeho aute najazdili asi päťtisíc kilometrov. Hoci je takmer také veľké ako Slovensko, dá sa Holandsko precestovať za podstatne kratší čas ako naša domovina. Diaľnica akoby sa nikde nekončila, za pár minút sa na ňu dá dostať z každej dediny, je v perfektnom stave a navyše je zadarmo.
Čo sa od Čapkových čias nezmenilo, to sú bicykle. „Videl jsem už ledacos, ale tolik kol, jako například v Amsterodamě, jsem ještě neviděl; to už nejsou kola, nýbrž něco hromadného, roje, hejna, kolonie velocipedů, něco podobného bujení bakterií nebo hemžení nálevníků nebo víření mušek,“ píše spisovateľ. Poetický pohľad dnes dopĺňajú cyklistické cestičky, vedúce popri diaľniciach, so smiešnymi semafórikmi. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že holandskí cyklisti sú niečo ako indické kravy: posvätný druh. Ak sa stane nehoda, vyjdú z toho cyklisti väčšinou lepšie ako šoféri áut.
.krajina
Holandsko patrí so svojimi šestnástimi miliónmi obyvateľov k najhustejšie osídleným krajinám sveta (v Holandsku pripadá na štvorcový kilometer 400 obyvateľov, kým u nás len 110). Tak sa nemožno čudovať, že je to veľmi usporiadaná krajina. Nejde len o diaľnice a cestičky, ale aj o grachty, nahrádzajúce ulice, či poldre, s námahou po stáročia dobývané kusy mora premenené na pasienky či lány kvetov. Nakoniec, more je veľkou láskou miestnych obyvateľov: chránia sa pred ním, opatrujú si ho a spolu s ním sa aj tešia. Obdivujú ho i rešpektujú.
Na rozdiel od Slovenska tam človek len málokedy narazí na nedbalosť, nečistotu či neudržiavaný kus zeme. Kým u nás sú polia, priekopy pri cestách či priestranstvá medzi panelákmi často zarastené burinou, Holandsko je krásne obhospodarovaná krajina, akoby práve vyskočila z nejakej gýčovej pohľadnice. Každý štvorcový meter tu má svoje určenie. Prekvapí a poteší aj taká drobnosť, ako jazierka umiestnené pri diaľničných nájazdoch. Neviem, či majú aj nejaký praktický význam, ale aj keby nie, sú aspoň krásne.
.mestá
„V Holandsku jsem se divil ještě víc, jak tu lidé spojují dům a ulici: Před okny zahrádka ničím neohrazená, a ta široká, vyleštěná okna ničím nezastřená, aby každý mimojdoucí mohl vidět blahobyt a vzorný život rodiny pod domácí lampou. Holandská ulice je vlastně interiér; je to jen společná chodba sousedů; proto je tak čistá a spořádaná.“ Ani tieto Čapkove vety nie sú mŕtve. Nezastreté okná – azda pozostatok kalvinizmu –ma stále znovu prekvapovali. Kde sa končí verejné a kde sa začína súkromné?
Kým z domov sála na ulicu teplo domova, holandské katedrály sú chladné. Bez obrazov a bez sôch, krásna architektúra naplnená neosobným pocitom. Alebo skôr väčším priestorom pre Boha, ktorému, na rozdiel od katolíckych chrámov, nemusia sekundovať drevení a kamenní pomocníci.
.ľudia
Bude to znieť ako klišé, ale Holandsko je skutočne vyspelá a tolerantná krajina. Aj keby nechcela, musí taká byť. Veď ako inak by vedľa seba mohli žiť početní ateisti a agnostici, katolíci, kalvíni, luteráni i takmer milión moslimov a štvrť milióna buddhistov? Rôzne náboženstvá, zvyky, tradície i farby pleti by sa inak nedohodli. Nie som psychológ, ale ten organizovaný holandský ruch či fakt, že na rozdiel od Slovenska človek nevidí v meste policajtov, musí znamenať, že Holanďania majú v sebe zakódovaný nejaký kódex pravidiel, ktoré im nedovoľujú prekročiť isté pravidlá správania.
Ale dosť už písania, majstra nedobehnem a vás by som len unavoval. Hádam vás to, čo som nafotil, zaujme.
Opísať túto krajinu nie je ľahké. Od čias Karla Čapka, ktorý napísal svoje Obrázky z Holandska takmer pred osemdesiatimi rokmi, sa tam mnohé zmenilo, ale po ňom to už krajšie neurobil nikto. Vedomý si svojich nedostatkov, radšej som fotil.
Keďže nie som krajinkár, rozhodol som sa fotiť najmä to, čo rád pozorujem: ľudí, ich každodenné zvyky v ich prirodzenom prostredí. Snažil som sa zamerať na nezvyčajné situácie, na zachytenie každodenného života, akoby vytrhnuté z kontextu, banality a stereotypu. Hádam to nebude znieť nadnesene, keď napíšem, že mojou ambíciou bolo zachytiť iróniu, malomeštiactvo i odcudzenosť ľudí, skrátka, nejaký smer vývoja.
.cesty
Na cestu po Holandsku som sa vybral so svojím spolužiakom z VŠVU Janom Viazaničkom. Za ten mesiac sme na jeho aute najazdili asi päťtisíc kilometrov. Hoci je takmer také veľké ako Slovensko, dá sa Holandsko precestovať za podstatne kratší čas ako naša domovina. Diaľnica akoby sa nikde nekončila, za pár minút sa na ňu dá dostať z každej dediny, je v perfektnom stave a navyše je zadarmo.
Čo sa od Čapkových čias nezmenilo, to sú bicykle. „Videl jsem už ledacos, ale tolik kol, jako například v Amsterodamě, jsem ještě neviděl; to už nejsou kola, nýbrž něco hromadného, roje, hejna, kolonie velocipedů, něco podobného bujení bakterií nebo hemžení nálevníků nebo víření mušek,“ píše spisovateľ. Poetický pohľad dnes dopĺňajú cyklistické cestičky, vedúce popri diaľniciach, so smiešnymi semafórikmi. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že holandskí cyklisti sú niečo ako indické kravy: posvätný druh. Ak sa stane nehoda, vyjdú z toho cyklisti väčšinou lepšie ako šoféri áut.
.krajina
Holandsko patrí so svojimi šestnástimi miliónmi obyvateľov k najhustejšie osídleným krajinám sveta (v Holandsku pripadá na štvorcový kilometer 400 obyvateľov, kým u nás len 110). Tak sa nemožno čudovať, že je to veľmi usporiadaná krajina. Nejde len o diaľnice a cestičky, ale aj o grachty, nahrádzajúce ulice, či poldre, s námahou po stáročia dobývané kusy mora premenené na pasienky či lány kvetov. Nakoniec, more je veľkou láskou miestnych obyvateľov: chránia sa pred ním, opatrujú si ho a spolu s ním sa aj tešia. Obdivujú ho i rešpektujú.
Na rozdiel od Slovenska tam človek len málokedy narazí na nedbalosť, nečistotu či neudržiavaný kus zeme. Kým u nás sú polia, priekopy pri cestách či priestranstvá medzi panelákmi často zarastené burinou, Holandsko je krásne obhospodarovaná krajina, akoby práve vyskočila z nejakej gýčovej pohľadnice. Každý štvorcový meter tu má svoje určenie. Prekvapí a poteší aj taká drobnosť, ako jazierka umiestnené pri diaľničných nájazdoch. Neviem, či majú aj nejaký praktický význam, ale aj keby nie, sú aspoň krásne.
.mestá
„V Holandsku jsem se divil ještě víc, jak tu lidé spojují dům a ulici: Před okny zahrádka ničím neohrazená, a ta široká, vyleštěná okna ničím nezastřená, aby každý mimojdoucí mohl vidět blahobyt a vzorný život rodiny pod domácí lampou. Holandská ulice je vlastně interiér; je to jen společná chodba sousedů; proto je tak čistá a spořádaná.“ Ani tieto Čapkove vety nie sú mŕtve. Nezastreté okná – azda pozostatok kalvinizmu –ma stále znovu prekvapovali. Kde sa končí verejné a kde sa začína súkromné?
Kým z domov sála na ulicu teplo domova, holandské katedrály sú chladné. Bez obrazov a bez sôch, krásna architektúra naplnená neosobným pocitom. Alebo skôr väčším priestorom pre Boha, ktorému, na rozdiel od katolíckych chrámov, nemusia sekundovať drevení a kamenní pomocníci.
.ľudia
Bude to znieť ako klišé, ale Holandsko je skutočne vyspelá a tolerantná krajina. Aj keby nechcela, musí taká byť. Veď ako inak by vedľa seba mohli žiť početní ateisti a agnostici, katolíci, kalvíni, luteráni i takmer milión moslimov a štvrť milióna buddhistov? Rôzne náboženstvá, zvyky, tradície i farby pleti by sa inak nedohodli. Nie som psychológ, ale ten organizovaný holandský ruch či fakt, že na rozdiel od Slovenska človek nevidí v meste policajtov, musí znamenať, že Holanďania majú v sebe zakódovaný nejaký kódex pravidiel, ktoré im nedovoľujú prekročiť isté pravidlá správania.
Ale dosť už písania, majstra nedobehnem a vás by som len unavoval. Hádam vás to, čo som nafotil, zaujme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.