Toto nezlyhanie dávalo jeho slovám zvláštnu váhu, omnoho väčšiu, akou disponovali slová tých, ktorí za sebou mnohé zlyhania, v ľudskej aj novinárskej podobe, mali. To, samozrejme, samo osebe neznamená úplnú diskreditáciu a nejaký zákaz písať do novín a vyslovovať názory. No ten, kto o tom vie, díva sa na takého človeka a na to, čo tvrdí, trochu inak. Veľmi často súhlasím napríklad s názormi jedného veľmi známeho komentátora veľkého českého denníka, no zároveň viem, že ten novinár vyštudoval v osemdesiatych rokoch marxizmus-leninizmus, čo hádam žiadny normálne mysliaci človek nemohol.
V dobe, keď bol Medek ako novinár najslávnejší a do dejín českej žurnalistiky sa zapísal zlatým písmom, som ho ja za žiadnu hviezdu nepovažoval. Každý večer tak od svojich pätnástich či šestnástich som si vždy o deviatej večer ladil na svojom rádiu v zelenej izbe Hlas Ameriky.
Hlas Ameriky na rozdiel od Slobodnej Európy nebol zďaleka tak rušený a zhruba od polovice osemdesiatych rokov nebol rušený vôbec. Správy Ivana Medka z Viedne, čo fungovali ako „zberač“ informácií o českom (a slovenskom) disente a o skutočnom stave vecí v Československu, som bral tak trochu ako doplnok toho, čo ma na správach Hlasu Ameriky zaujímalo väčšmi. Správ o svete, do ktorého som sa dostať nemohol, o Spojených štátoch, o ceste do ktorých som mohol len snívať. A tiež o tom, čo sa mení v Sovietskom zväze, protektorskej mocnosti, bez zmeny ktorej by sa ani u nás asi dodnes nič nezmenilo. Medek sa pre mňa stal zásadným až v roku 1988, keď sa konečne začalo aj u nás diať niečo, čo mohlo nakoniec viesť k zmene režimu –ľudia z Charty 77 mi prepáčia. Ale aj tak som bral Medka skôr ako „čítača správ“ než ako skutočného novinára. Mojimi hviezdami boli ľudia z Rádia Slobodná Európa – Karel Kühnl, otec a syn Schulzovci, Jefi Fištejn, Karel Moudrý. Vám Slovákom som Mečiara nezávidel, ale to, že vďaka nemu o pár rokov dlhšie vysielala tá vaša Slobodná Európa, som vám závidel.
O čo menej som Ivana Medka počúval z Viedne, o to viacej som ho vnímal po roku 1989 v Prahe. Ako kancelár prezidenta Havla bol jedným z tých ľudí, ktorí zosobňovali noblesu a slušnosť tohto vládcu Pražského hradu – dve veci, ktoré z Hradčian zmizli spolu s Havlom. S vekom Medkove slová získavali na váhe, čo sa len tak hocikomu nestáva. Jeho kniha spomienok bola demýtizujúcim čítaním, novinárčina v jeho živote bola len jednou z mnohých prác, no pravdy v nej vyslovené mi ho vrátili medzi českých velikánov. „Komunistom nikdy never,“ často hovorieval priamo a nekompromisne Pán novinár Medek a podobne podával aj všetky ďalšie svoje pravdy.
„Neviem o žiadnom novinárovi ako bol on,“ povedal o ňom v nekrológu na Rádiu Česko môj kolega Petr Dudek. Bohužiaľ ani ja. Azda sa v tej našej česko-slovenskej generácii aspoň jeden taký objaví. Možno o ňom zatiaľ ešte nevieme, možno nám zatiaľ pripadá len ako „čítač správ“.
Autor je redaktor Lidových novín
V dobe, keď bol Medek ako novinár najslávnejší a do dejín českej žurnalistiky sa zapísal zlatým písmom, som ho ja za žiadnu hviezdu nepovažoval. Každý večer tak od svojich pätnástich či šestnástich som si vždy o deviatej večer ladil na svojom rádiu v zelenej izbe Hlas Ameriky.
Hlas Ameriky na rozdiel od Slobodnej Európy nebol zďaleka tak rušený a zhruba od polovice osemdesiatych rokov nebol rušený vôbec. Správy Ivana Medka z Viedne, čo fungovali ako „zberač“ informácií o českom (a slovenskom) disente a o skutočnom stave vecí v Československu, som bral tak trochu ako doplnok toho, čo ma na správach Hlasu Ameriky zaujímalo väčšmi. Správ o svete, do ktorého som sa dostať nemohol, o Spojených štátoch, o ceste do ktorých som mohol len snívať. A tiež o tom, čo sa mení v Sovietskom zväze, protektorskej mocnosti, bez zmeny ktorej by sa ani u nás asi dodnes nič nezmenilo. Medek sa pre mňa stal zásadným až v roku 1988, keď sa konečne začalo aj u nás diať niečo, čo mohlo nakoniec viesť k zmene režimu –ľudia z Charty 77 mi prepáčia. Ale aj tak som bral Medka skôr ako „čítača správ“ než ako skutočného novinára. Mojimi hviezdami boli ľudia z Rádia Slobodná Európa – Karel Kühnl, otec a syn Schulzovci, Jefi Fištejn, Karel Moudrý. Vám Slovákom som Mečiara nezávidel, ale to, že vďaka nemu o pár rokov dlhšie vysielala tá vaša Slobodná Európa, som vám závidel.
O čo menej som Ivana Medka počúval z Viedne, o to viacej som ho vnímal po roku 1989 v Prahe. Ako kancelár prezidenta Havla bol jedným z tých ľudí, ktorí zosobňovali noblesu a slušnosť tohto vládcu Pražského hradu – dve veci, ktoré z Hradčian zmizli spolu s Havlom. S vekom Medkove slová získavali na váhe, čo sa len tak hocikomu nestáva. Jeho kniha spomienok bola demýtizujúcim čítaním, novinárčina v jeho živote bola len jednou z mnohých prác, no pravdy v nej vyslovené mi ho vrátili medzi českých velikánov. „Komunistom nikdy never,“ často hovorieval priamo a nekompromisne Pán novinár Medek a podobne podával aj všetky ďalšie svoje pravdy.
„Neviem o žiadnom novinárovi ako bol on,“ povedal o ňom v nekrológu na Rádiu Česko môj kolega Petr Dudek. Bohužiaľ ani ja. Azda sa v tej našej česko-slovenskej generácii aspoň jeden taký objaví. Možno o ňom zatiaľ ešte nevieme, možno nám zatiaľ pripadá len ako „čítač správ“.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.