Ťažko povedať, čo prevláda, ako sa to vlastne všetko skončí, koľko šťastia vyváži koľko utrpenia, koľko tragiky unesie príbeh o rodine a vzťahoch otca a detí, manželov, milencov, priateľov či celkom neznámych ľudí. Postavy tohto príbehu alebo skôr príbehy tejto knihy sú často smutné, no nie nevyhnutne stratené.
Divisadero sa začína v rodine farmára, ktorému po pôrode zomrela manželka a z nemocnice si okrem dcéry Anny priniesol aj druhé dievča s rovnakým osudom, Claire. Tretím dieťaťom, ktoré sa ocitlo za tragických okolností v tejto rodine, je Coop. „Stanú sa tieto deti... hrdinami vlastných životov?“ To sú prvé tri farebné skielka kaleidoskopu – tak premýšľa Anna –, ktorý sa čoskoro rýchlo roztočí. Anna a Coop prežijú intenzívny vzťah, ktorý ich nešťastnou zhodou okolností rozdelí, a Claire s otcom ostávajú sami. Od tohto bodu sa začnú odvíjať ďalšie príbehy, stretneme sa s novými postavami, presúvame sa na rôzne miesta, od Nevady cez San Francisco až do Francúzka, ocitáme sa v prostredí právnickej firmy, hráčov pokeru, v dome francúzskeho umelca. A presúvame sa svojím spôsobom i v čase: „Spomienka v nás rozozvučí ozvenu, brána sa otvorí oboma smermi a my môžeme do kruhu cestovať časom... Spomienka alebo príbeh majú život obojživelníka...“
Ondaatjeho prístup by sa dal opísať aj ako metóda asociácií alebo prepletania udalostí a prepájania minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ktoré rozohráva dej. V istom momente sa napríklad z Claire „stane“ Anna, no vo vlastnom živote už Anna nie je sama sebou, pretože uniká pred minulosťou a skrýva sa za iné Anny, ktoré si navonok vytvára. Navyše pracuje v archívoch, kde „odhaľuje rôzne minulosti, len nie vlastnú“. Coop sa zo svojej cesty zase vracia ako úplne iný človek, pretože prichádza o spomienky. Ondaatje je dobrý rozprávač, ktorý premiešava prvky náhodných stretnutí s osudovou nevyhnutnosťou životných zvratov. Zároveň dokáže presunúť ťažisko príbehu tak, aby vytvoril hneď niekoľko hlavných postáv. Aj keď centrálnejšie postavenie má Anna (a to zaujímavé slovo Divisadero), kniha sa dá čítať cez život každej postavy. Lucien Segura, Roman a Marie-Neige sú ďalší protagonisti, ktorí sa – náhodou či nevyhnutne? – ocitnú so svojím príbehom v Ondaatjeho rozprávaní. Je prekvapivé, koľko sa toho pomestí do tejto neveľkej knihy, a pritom si autor dokáže zachovať akúsi striedmosť či skromnosť štýlu. Dokonca máme pocit, že uzavretím knihy sa nič nekončí, pretože životy Anny, Claire a Coopa ďalej pokračujú.
V slovenských a českých prekladoch sa už Ondaatje (v rôznych vydavateľstvách) prezentoval viacerými knihami. Divisadero vychádza ako 42. zväzok Odeonu (Ikar) a ako prvá kniha tejto edície v roku 2009 (ak nepočítame trochu osobitnú skupinu Shakespearových hier, za minulý rok tu vyšiel ešte jeden Márquez a posledným titulom bol preklad Borisa Viana – v porovnaní s minulosťou je to trochu skromnejšie). Divisadero zároveň Odeon oživuje aj príjemnou obálkou, ktorá vybočuje z trochu unavenej vizuálnej tváre edície, podobne ako to bolo napríklad s Encyklopédiou snehu Sarah Emily Mianovej (2005). To, čo oživuje Michael Ondaatje literárne, je zmysel pre príbeh. „V každom príbehu, ktorý rozprávame, sa znova a znova opakuje ozvena toho nášho.“
Autorka pôsobí na FiÚ SAV a v redakcii www.ostium.sk.
Michael Ondaatje, Divisadero, preklad Zdenka Buntová, Ikar 2009.
Divisadero sa začína v rodine farmára, ktorému po pôrode zomrela manželka a z nemocnice si okrem dcéry Anny priniesol aj druhé dievča s rovnakým osudom, Claire. Tretím dieťaťom, ktoré sa ocitlo za tragických okolností v tejto rodine, je Coop. „Stanú sa tieto deti... hrdinami vlastných životov?“ To sú prvé tri farebné skielka kaleidoskopu – tak premýšľa Anna –, ktorý sa čoskoro rýchlo roztočí. Anna a Coop prežijú intenzívny vzťah, ktorý ich nešťastnou zhodou okolností rozdelí, a Claire s otcom ostávajú sami. Od tohto bodu sa začnú odvíjať ďalšie príbehy, stretneme sa s novými postavami, presúvame sa na rôzne miesta, od Nevady cez San Francisco až do Francúzka, ocitáme sa v prostredí právnickej firmy, hráčov pokeru, v dome francúzskeho umelca. A presúvame sa svojím spôsobom i v čase: „Spomienka v nás rozozvučí ozvenu, brána sa otvorí oboma smermi a my môžeme do kruhu cestovať časom... Spomienka alebo príbeh majú život obojživelníka...“
Ondaatjeho prístup by sa dal opísať aj ako metóda asociácií alebo prepletania udalostí a prepájania minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ktoré rozohráva dej. V istom momente sa napríklad z Claire „stane“ Anna, no vo vlastnom živote už Anna nie je sama sebou, pretože uniká pred minulosťou a skrýva sa za iné Anny, ktoré si navonok vytvára. Navyše pracuje v archívoch, kde „odhaľuje rôzne minulosti, len nie vlastnú“. Coop sa zo svojej cesty zase vracia ako úplne iný človek, pretože prichádza o spomienky. Ondaatje je dobrý rozprávač, ktorý premiešava prvky náhodných stretnutí s osudovou nevyhnutnosťou životných zvratov. Zároveň dokáže presunúť ťažisko príbehu tak, aby vytvoril hneď niekoľko hlavných postáv. Aj keď centrálnejšie postavenie má Anna (a to zaujímavé slovo Divisadero), kniha sa dá čítať cez život každej postavy. Lucien Segura, Roman a Marie-Neige sú ďalší protagonisti, ktorí sa – náhodou či nevyhnutne? – ocitnú so svojím príbehom v Ondaatjeho rozprávaní. Je prekvapivé, koľko sa toho pomestí do tejto neveľkej knihy, a pritom si autor dokáže zachovať akúsi striedmosť či skromnosť štýlu. Dokonca máme pocit, že uzavretím knihy sa nič nekončí, pretože životy Anny, Claire a Coopa ďalej pokračujú.
V slovenských a českých prekladoch sa už Ondaatje (v rôznych vydavateľstvách) prezentoval viacerými knihami. Divisadero vychádza ako 42. zväzok Odeonu (Ikar) a ako prvá kniha tejto edície v roku 2009 (ak nepočítame trochu osobitnú skupinu Shakespearových hier, za minulý rok tu vyšiel ešte jeden Márquez a posledným titulom bol preklad Borisa Viana – v porovnaní s minulosťou je to trochu skromnejšie). Divisadero zároveň Odeon oživuje aj príjemnou obálkou, ktorá vybočuje z trochu unavenej vizuálnej tváre edície, podobne ako to bolo napríklad s Encyklopédiou snehu Sarah Emily Mianovej (2005). To, čo oživuje Michael Ondaatje literárne, je zmysel pre príbeh. „V každom príbehu, ktorý rozprávame, sa znova a znova opakuje ozvena toho nášho.“
Autorka pôsobí na FiÚ SAV a v redakcii www.ostium.sk.
Michael Ondaatje, Divisadero, preklad Zdenka Buntová, Ikar 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.