Problém je, že na rozdiel od obrazumodeliek, chudých ako trlice, ktorésa samy takmer na smrť vyhladujú, len aby zostali štíhle, obraz Ruska, ktorý sa Putin snaží vytvoriť, je úplnou fikciou. Ruská ekonomika je v troskách, a mocná armáda Ruska mala čo robiť, aby si v roku 2008 poradila s malým Gruzínskom.
Samozrejme, vládcovia Ruska zvyčajne dávajú prednosť mýtu pred skutočnosťou. Koniec koncov, počas vládyKataríny Veľkej vynašli ajPotemkinove dediny, keď špinu svojhopoddanského života skryli za fasády domov, veselo vymaľované krátko predtým, ako okolo nich cisárovná pri prehliadke krajiny prešla.
V dnešnom Rusku je hlavnýmmýtom, že Putin predsedal rýchlo modernizovanej krajine. Tu sa veselá fasáda skladá z miniatúry ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva, ktoréhoúlohou je, tak ako u americkej prvej dámy, udržať dobrý vzhľad. A vzhľad, ktorý potrebuje najviac údržby, je vzhľad moderného a civilizovaného Ruska.
Po prevzatí predsedníctva v roku 2008 Medvedev vyhlásil: „Musíme dosiahnuť skutočné dodržiavanie práva, a prekonať právny nihilizmus, ktorý brzdí modernizačný rozvoj." A v hojne diskutovanom novinovom článku s názvom Rusko vpred vyhlásil: „Mali by sme pokračovať a naťahovať do budúcnosti existenciu nášho primitívne surovinovo orientovaného hospodárstva, korupcie, a zakoreneného zvyku spoliehať sa na štát, že vyrieši naše problémy? Dnes prvýkrát v našej históriimáme šancu dokázať sami sebe aj svetu, že Rusko sa môže vyvíjať demokraticky. Náš politický systém bude veľmi otvorený, flexibilný."
Apráve tento rok v októbri, prispomienke na obete Stalina, Medvedev na svojom blogu (čo je tiež forma, ktorou chce dať najavo, aký je súčasný) napísal: „Môžeme počuť hlasy hovoriace, že veľa týchto úmrtí bolo ospravedlnených akýmisi najvyššími cieľmi štátu. Som presvedčený, že vývoj krajiny ani žiadny úspech či ambície nemôžu byť dosiahnuté prostredníctvom ľudského smútku a strát. Nič nemôže byť cenené nad ľudský život, a nie je žiadne ospravedlnenie pre represie. "
Samozrejme, ak Medvedev myslí úprimne to, čo hovorí, mal by stáť v čele opozície voči ruskému štátu, ktorý vybudoval Putin. Ale vzhľadom na to, že Putin dosadil Medvedeva na jeho miesto amôže ho z neho odstrániť, kedykoľvek sa mu zapáči, ruský prezident sa nestavia protispôsobom Putinovho režimu. Takže, čo sa to tu deje?
Putinova politická genialita spočíva v tom, že pochopil, že pre Rusov je dôležitejšie byť vnímaný ako silný, ako skutočne silný byť. Nemá potrebu modernizovať Rusko tak, aby skutočne mohlo konkurovať najmocnejším silám sveta, jednoducho len potrebuje primať ľudí – najmä jeho vlastných – veriť, že sa Rusko opäť raz ocitlo v čelnej skupine národov.
Putinov sľub obnoviť národné sebavedomie, ktoré rozbila trpká strata ruského postavenia superveľmociv roku 1991, je sústredená naprinútenie Európy poníženeprijať ruskú sféru „privilegovaných záujmov" v postsovietskych krajinách. Zvýšením cien ropy aplynu, alebo obmedzením ich dodávok, preťahovaním si vojenských svalov v Gruzínsku alebo odosielaním lodí na Kubu a do Venezuely, predvádzaním moci Ruska na svetovej scéne Putin mnohých presvedčil, že Rusko je späť.
Okrem toho Putinov projekt ochrany „veľkejruskej štátnosti" pred neporiadkom postsovietskej éry zažil uväznenia „nečestných" oligarchov, stíhanie „nezodpovednej" tlače; a ustanovenie jeho osobnej diktatúry nad vládu zákona.
Keďže svet si tieto črty spája so sovietskou érou, veľa ľudí sa mylne domnieva, že ich znovuobjavenie je znamením, že ruská moc sa dnes blíži tej, ktorú malo ZSSR. Nič nemôže byť vzdialenejšie pravde. Rovnako ako v sovietskej ére, maska diktátorstva zastiera ekonomickú a politickú nestabilitu systému.
Preto namiesto investícií do energetického priemyslu, ktorýje krvou ekonomiky, s cieľom zvrátiť pokles produkcie, Kremeľ svojuenergiu venuje prezidentskej komisii, ktorámá za úlohu „konať proti pokusom o falšovanie histórie na úkor záujmov Ruska". Znamenáto, že štát bude rozhodovať, ktorý výklad histórie bymal byť považovaný za „pravdivý" a vytvárať nekonečné možnosti na manipuláciuslúžiacu záujmom tých pri moci.
Podobne namiesto privítaniatakých zahraničných investorov, ktorí môžu modernizovať hospodárstvo, systém naďalej vedie justičnú vojnu proti Michailovi Chodorkovskému a Platonovi Lebedevovi z firmy Jukos. Boli odsúdení za finančné trestné činy na pojednávaní v roku 2004, ale v auguste čelia novému kolu, zameranému na poplatky vrátane daňových únikov a sprenevery.
Novinári, aktivisti za ľudské práva a právnici – Anna Politkovská, Stanislav Markelov, Anastasia Baburova, Natalia Estemirova, a desiatky ďalších – boli zavraždení, a nikomu v Kremli to zrejme neprekáža, pretože v skutočnosti nie sú súčasťou nového Ruska, aké Putin buduje. Vskutku, len tento rok v novembri Sergej Magnitsky, právnik Hermitage Capital Management, zomrel vo väzení vinou nedbanlivosti jeho ,väzniteľov'.
Možno, že viceprezident USA JoeBiden zhrnul hrozivú situáciu Ruskanajlepšie: „Je pravda, že Rusi sú tam, kde sú, s klesajúcim počtom obyvateľov, zničeným hospodárstvom a bankovou štruktúrou, ktorá pravdepodobne nevydrží najbližších 15 rokov. Svet sa im mení pred očami a oni sú prilepení na niečo z minulosti, čo sa už nedá udržať. „Kým fasády držia, budú sa Rusi naďalej držať ilúzie Putinovej moci.
Nina Chruščovová je autorka knihy Imagining Nabokov: Rusko medzi umením a politikou, vyučuje medzinárodné vzťahy naNew School a je popredná výskumníčka World Policy Institute v New Yorku.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Samozrejme, vládcovia Ruska zvyčajne dávajú prednosť mýtu pred skutočnosťou. Koniec koncov, počas vládyKataríny Veľkej vynašli ajPotemkinove dediny, keď špinu svojhopoddanského života skryli za fasády domov, veselo vymaľované krátko predtým, ako okolo nich cisárovná pri prehliadke krajiny prešla.
V dnešnom Rusku je hlavnýmmýtom, že Putin predsedal rýchlo modernizovanej krajine. Tu sa veselá fasáda skladá z miniatúry ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva, ktoréhoúlohou je, tak ako u americkej prvej dámy, udržať dobrý vzhľad. A vzhľad, ktorý potrebuje najviac údržby, je vzhľad moderného a civilizovaného Ruska.
Po prevzatí predsedníctva v roku 2008 Medvedev vyhlásil: „Musíme dosiahnuť skutočné dodržiavanie práva, a prekonať právny nihilizmus, ktorý brzdí modernizačný rozvoj." A v hojne diskutovanom novinovom článku s názvom Rusko vpred vyhlásil: „Mali by sme pokračovať a naťahovať do budúcnosti existenciu nášho primitívne surovinovo orientovaného hospodárstva, korupcie, a zakoreneného zvyku spoliehať sa na štát, že vyrieši naše problémy? Dnes prvýkrát v našej históriimáme šancu dokázať sami sebe aj svetu, že Rusko sa môže vyvíjať demokraticky. Náš politický systém bude veľmi otvorený, flexibilný."
Apráve tento rok v októbri, prispomienke na obete Stalina, Medvedev na svojom blogu (čo je tiež forma, ktorou chce dať najavo, aký je súčasný) napísal: „Môžeme počuť hlasy hovoriace, že veľa týchto úmrtí bolo ospravedlnených akýmisi najvyššími cieľmi štátu. Som presvedčený, že vývoj krajiny ani žiadny úspech či ambície nemôžu byť dosiahnuté prostredníctvom ľudského smútku a strát. Nič nemôže byť cenené nad ľudský život, a nie je žiadne ospravedlnenie pre represie. "
Samozrejme, ak Medvedev myslí úprimne to, čo hovorí, mal by stáť v čele opozície voči ruskému štátu, ktorý vybudoval Putin. Ale vzhľadom na to, že Putin dosadil Medvedeva na jeho miesto amôže ho z neho odstrániť, kedykoľvek sa mu zapáči, ruský prezident sa nestavia protispôsobom Putinovho režimu. Takže, čo sa to tu deje?
Putinova politická genialita spočíva v tom, že pochopil, že pre Rusov je dôležitejšie byť vnímaný ako silný, ako skutočne silný byť. Nemá potrebu modernizovať Rusko tak, aby skutočne mohlo konkurovať najmocnejším silám sveta, jednoducho len potrebuje primať ľudí – najmä jeho vlastných – veriť, že sa Rusko opäť raz ocitlo v čelnej skupine národov.
Putinov sľub obnoviť národné sebavedomie, ktoré rozbila trpká strata ruského postavenia superveľmociv roku 1991, je sústredená naprinútenie Európy poníženeprijať ruskú sféru „privilegovaných záujmov" v postsovietskych krajinách. Zvýšením cien ropy aplynu, alebo obmedzením ich dodávok, preťahovaním si vojenských svalov v Gruzínsku alebo odosielaním lodí na Kubu a do Venezuely, predvádzaním moci Ruska na svetovej scéne Putin mnohých presvedčil, že Rusko je späť.
Okrem toho Putinov projekt ochrany „veľkejruskej štátnosti" pred neporiadkom postsovietskej éry zažil uväznenia „nečestných" oligarchov, stíhanie „nezodpovednej" tlače; a ustanovenie jeho osobnej diktatúry nad vládu zákona.
Keďže svet si tieto črty spája so sovietskou érou, veľa ľudí sa mylne domnieva, že ich znovuobjavenie je znamením, že ruská moc sa dnes blíži tej, ktorú malo ZSSR. Nič nemôže byť vzdialenejšie pravde. Rovnako ako v sovietskej ére, maska diktátorstva zastiera ekonomickú a politickú nestabilitu systému.
Preto namiesto investícií do energetického priemyslu, ktorýje krvou ekonomiky, s cieľom zvrátiť pokles produkcie, Kremeľ svojuenergiu venuje prezidentskej komisii, ktorámá za úlohu „konať proti pokusom o falšovanie histórie na úkor záujmov Ruska". Znamenáto, že štát bude rozhodovať, ktorý výklad histórie bymal byť považovaný za „pravdivý" a vytvárať nekonečné možnosti na manipuláciuslúžiacu záujmom tých pri moci.
Podobne namiesto privítaniatakých zahraničných investorov, ktorí môžu modernizovať hospodárstvo, systém naďalej vedie justičnú vojnu proti Michailovi Chodorkovskému a Platonovi Lebedevovi z firmy Jukos. Boli odsúdení za finančné trestné činy na pojednávaní v roku 2004, ale v auguste čelia novému kolu, zameranému na poplatky vrátane daňových únikov a sprenevery.
Novinári, aktivisti za ľudské práva a právnici – Anna Politkovská, Stanislav Markelov, Anastasia Baburova, Natalia Estemirova, a desiatky ďalších – boli zavraždení, a nikomu v Kremli to zrejme neprekáža, pretože v skutočnosti nie sú súčasťou nového Ruska, aké Putin buduje. Vskutku, len tento rok v novembri Sergej Magnitsky, právnik Hermitage Capital Management, zomrel vo väzení vinou nedbanlivosti jeho ,väzniteľov'.
Možno, že viceprezident USA JoeBiden zhrnul hrozivú situáciu Ruskanajlepšie: „Je pravda, že Rusi sú tam, kde sú, s klesajúcim počtom obyvateľov, zničeným hospodárstvom a bankovou štruktúrou, ktorá pravdepodobne nevydrží najbližších 15 rokov. Svet sa im mení pred očami a oni sú prilepení na niečo z minulosti, čo sa už nedá udržať. „Kým fasády držia, budú sa Rusi naďalej držať ilúzie Putinovej moci.
Nina Chruščovová je autorka knihy Imagining Nabokov: Rusko medzi umením a politikou, vyučuje medzinárodné vzťahy naNew School a je popredná výskumníčka World Policy Institute v New Yorku.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.