.extradícia, čiže vydávanie občanov tretích krajín na trestné stíhanie, je často diskutovaná téma. Za všetky spomeňme aktuálny prípad Litovčana Orestasa Buklysa, ktorý bol u nás právoplatne odsúdený za zavraždenie Martina Revického na diskotéke v bratislavskom Charlies pube v decembri 2001. Od februára minulého roka bol nezvestný, slovenské orgány na neho vydali Európsky zatýkací rozkaz, pričom v decembri sa pri náhodnej kontrole „objavil“ v Bavorsku. Nemecké súdy ho teraz vydajú na Slovensko. Bez problémov. Pretože sme – napriek všetkému, čo sa tu deje – považovaní za demokratickú krajinu.
.prípad Laikhtman
Dňa 13. októbra 2009 zatkla slovenská polícia na letisku v Bratislave v skupine izraelských turistovnič netušiaceho Eduarda Laikhtmana, do roku 2003 aj občana Bieloruska. Podľa zatykača Interpolu sa vraj v Bielorusku dopustil sprenevery, keď údajne od ľudí „vylákal asi štyritisíc eur pod zámienkou, že im vybaví prácu v zahraničí“. Laikhtman obvinenia v plnom rozsahu odmieta ako vyfabrikované a tvrdí, že za jeho stíhaním je politika – jehoaktivity proti Lukašenkovmu režimu. Obhajkyňa Kolíková uvádza argumenty indikujúce politický charakter obvinenia – nie sú potrebné. Bielorusko je podľa správ AI, HRW, Fredom House, ministerstva zahraničných vecí USA a iných organizácií či inštitúcií preukázateľne nedemokratický štát, porušujúci ľudské práva a základné slobody.
Po rozpade ZSSR v roku 1991 založili Eduard Laikhtman a jeho brat Alexander v Minsku Východoeurópsky ústav biznisu a práva, kde pozývali na prednášky západných odborníkov. Keď po nástupe Lukašenkaodmietli založiť mládežnícku prorežimnú „organizáciu lukašistov“, stal sa vraj ústav objektom záujmu a snahy o diskreditáciu zo strany režimu. Ministerstvá vnútra a školstva, ako aj prokuratúra vykonali „komplexné previerky“, pričom jediným zisteným nedostatkom bol nižší počet študijných pomôcok než určujenorma (!). Čo je dôležité, E. Laikhtman na ústave viedol ajvydavateľstvo s tlačiarňou, kde sa okrem učebníc tlačili aj opozičné materiály – čo neuniklo pozornostitajnej polície. V roku 2001 činnosť tlačiarne zakázali.
Laikhtmanovci, aby predišli úpadku ústavu, nadviazali prostredníctvom spoločnosti Magnit-1, ktorá poskytovala turistické služby, v zahraničí kontakty s firmami prijímajúcimi ľudí do zamestnania. V roku 2003, po náhlom zhoršení zdravotnéhostavu, odcestoval E. Laikhtman na liečbu do Izraela, čo Lukašenkov režim označil za podporu opozície. Bielorusko tvrdí, že vybral podvodne peniaze klientov z účtov v lotyšskej banke Parex. Pravda je však taká, že E. Laikhtman nedisponovalúctami v tejto banke – narozdiel od svojich obchodných partnerov z kanadskej spoločnosti ICC LTD, ktorá spolupracovala so Štátnou bezpečnosťou. Sám dokonca na podozrenie z podvodu z jej strany upozornil bieloruskú prokuratúru. Zdá sa, že sa mu to stalo osudným. Za „spreneveru štyritisíc eur“ mu dnes hrozí v Bielorusku až 10-ročný trest, podstatne vyšší ako v civilizovanýchkrajinách.
„Vydanie do Bieloruska by mohlo znamenať trest smrti,“ povedal pred Krajským súdom v Bratislave, pričom tie slovázopakoval aj jeho pobúrený zať Natan Vilfand, ktorý spolu s manželkou Dianou, dcérou obvineného, pricestoval na Slovensko. Dúfajúc, že ich ťažko chorého otca a svokra (má onkologické a kardiologické diagnózy) krajský súd oslobodí. To sa aj v polovici decembra stalo, prokuratúra sa však odvolala, a tak Laikhtman čaká naďalej na rozhodovanie Najvyššieho súdu. Vo väzení v Bratislave.
.prípad Labsi
Najznámejší „horúci zemiak“ je nepochybne Mustafa Labsi, Alžírčan podozrivý z terorizmu a spolupráce s al-Káidou, ktorý prišiel na Slovensko v roku 2007 za manželkou. Vlani pred Vianocami ušiel z tábora v Rohovciach do Rakúska. Náš Migračný úrad (MÚ) mu už trikrát zamietol žiadosť o azyl, voči čomu sa Labsi odvolal, no Krajský súd v Bratislave jeho odvolanie zamietol.
„Pri posudzovaní každej žiadosti o azyl vychádzame z dostupných verejných zdrojov informácií, ale aj z informácií od našich kolegov v európskych krajinách,“ hovorí všeobecne riaditeľ MÚ Bernard Priecel. Konkrétnejší bol, pochopiteľne, samotný Labsi. Obvinil MÚ, že vychádza iba z internetových informácií o ňom, pričom tvrdí, že keby bol terorista, FBI by ho po výsluchu neprepustila. Podľa niektorých zdrojov mal Labsi absolvovať teroristický výcvik v Afganistane, kde údajne nadviazal kontakty na členov al-Káidy a ďalších skupín, ktoré aktívne pôsobia v Európe a Kanade. Vraj by mal byť členom alžírskej teroristickej skupiny islamských radikálov GSPC v Londýne. Údajne...
Najvyšší súd (NS) SR v auguste minulého roku rozhodol, že Alžírčana prepustia na slobodu a nebude vydaný na trestné stíhanie do svojej vlasti. Hneď po prepustení ho však zadržala cudzinecká polícia. Toto obmedzenie osobnej slobody Labsiho bolo v súlade so zákonom, keďže nemal vízum ani iné povolenie na pobyt. Koncom januára 2009 to potvrdil aj NS SR. Jeho verdiktu z augusta 2008 predchádzal kľúčový nález Ústavného súdu SR z júna, podľa ktorého NS SR rozhodnutím z 22. januára, ktorým pripustil vydanie Labsiho na stíhanie do jeho vlasti, porušil jeho ľudské práva. Alžírčan namietal na ÚS SR porušenie základného práva nebyť mučený ani podrobovaný krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, ktoré zaručuje Ústava SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zadržaný postupne požiadal o azyl vo viacerých európskych krajinách – Francúzsku, Rakúsku, Veľkej Británii i na Slovensku. Vo Francúzsku bol aj odsúdený, na štyri roky, čo oprávňuje pýtať sa na mieru jeho nebezpečnosti.
.prípad Saadi
Kde je pravda v prípade Labsi, nevieme. A môžeme dôvodne pochybovať, že slovenské súdy by vedeli kvalifikovane rozhodnúť o jeho vine. Čo však vieme s určitosťou (okrem toho, že tu Labsiho nechceme), je postoj Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorého Veľká Komora rozhodla v roku 2008 v prípade Saadi vs. Taliansko. Ide o precedentné rozhodnutie. Odpovedá aj na kľúčovú otázku, či má byť pri extradícii s človekom podozrivým z medzinárodného terorizmu zaobchádzané zvláštnym spôsobom.
Nassim Saadi je štátny občan Tuniska žijúci v Miláne, otec osemročného syna, ktorého matka je talianskou štátnou občiankou. V roku 2005 bolv neprítomnosti odsúdený súdom v Tunisku na 20-ročný trest odňatia slobody za trestnýčin členstva v teroristickej organizácii pôsobiacej v zahraničí a za trestný čin podnecovania naterorizmus. V decembri 2001 mu talianske úrady vydali povolenie na pobyt z rodinných dôvodov s platnosťou do októbra 2002, keď bol obvinený zo sprisahania spáchať násilné trestné činy v iných štátoch a tiež z falšovaniadokumentov a prijímania kradnutých vecí. V máji 2005 súd v Miláne prekvalifikoval trestný činmedzinárodného terorizmu na trestný čin sprisahania, a odsúdil ho na štyri roky a šesť mesiacov. Proti tomu rozhodnutiu sa odvolal a v auguste 2006 ho prepustili z väzby na slobodu. Vzápätí však minister vnútra použil ustanovenia práva „o neodkladných opatreniach v boji proti medzinárodnému terorizmu“ a nariadil jeho vydanie do Tuniska. Dňa 11. augusta 2006 Saadi požiadal v Taliansku o politický azyl – čo zamietli. Taliansko sa potom uspokojilo so zárukamiTuniska, že garantuje Saadimu právona spravodlivý proces. A bolo pripravené ho vydať. Do prípadu však vstúpil ESĽP. Pri posudzovaní extradície nejde o preukázanie skutočnej viny, ale o zistenie, či má daná osoba v materskej krajine zaručené právo na spravodlivý proces, či nebude vystavená mučeniu a inému neľudskému zaobchádzaniu – čo by bolo v rozpore s Dohovorom ESĽP. A súd uznal, najmä na základe správ medzinárodných organizáciíako Amnesty International (AI) či Human Rights Watch (HRW), že v prípade vydania Saadiho do Tuniska by bol Dohovor porušený. Súd konštatoval, že „zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestaniaje absolútny, a to bez ohľadu na správanie sa obete (Chachal vs. Veľká Británia).“ Súd si uvedomuje, že „štáty čelia obrovským ťažkostiam modernej doby pri ochrane ich spoločností od teroristického násilia (Chahal vs. Veľká Británia, Shamayev a ostatní vs.Gruzínsko a Rusko)“. Čo je však kľúčové, súd zamietol argumenty Veľkej Británie a Talianska o „vyvažovaní rizika ujmy“, čo by znamenalo, že osobapodozrivá z terorizmu a ohrozujúca národnú bezpečnosť musí predložiť „silnejšie dôkazy na preukázanie, že jetu riziko zlého zaobchádzania“ – pretože by to bolo v rozpore s absolútnou povahou Dohovoru.
Otázka, či by EÚ vydala na stíhanie do Spojených štátov, povedzme, Usámu binLádina, keby sa odrazu objavil v Rohovciach, preto nie je absurdná. Ostro kritizovaná prax Guantanáma by zrejme bolaargumentom proti vydaniu. Na judikatúru ESĽP (z prípadu Saadi vs. Taliansko vychádzalo aj rozhodovanie nášho Ústavného súdu o prípadeLabsi) sa v plnej miere odvoláva ajadvokátka Mária Kolíková. Zastupovala Labsiho, dnes zastupuje izraelského občana Eduarda Laikhtmana, ktorého žiada o vydanie Bielorusko.
„Vyvstala principiálna otázka, či si Slovensko ctí záväzok nevydávať ľudí do krajín, v ktorýchsú porušované základnépráva, osobitne zákaz mučenia, ktorý garantuje nielen Dohovor, ale aj naša Ústava,“ tvrdí Kolíková a dodáva: „Iste, mnohí ma upozorňovali, nech si zvážim zastupovanie Labsiho. Som však presvedčená, že boj proti terorizmu nemôže znamenať, že budeme používať spôsoby, ktoré sú v rozpore s našimi hodnotami.“
.prípad Laikhtman
Dňa 13. októbra 2009 zatkla slovenská polícia na letisku v Bratislave v skupine izraelských turistovnič netušiaceho Eduarda Laikhtmana, do roku 2003 aj občana Bieloruska. Podľa zatykača Interpolu sa vraj v Bielorusku dopustil sprenevery, keď údajne od ľudí „vylákal asi štyritisíc eur pod zámienkou, že im vybaví prácu v zahraničí“. Laikhtman obvinenia v plnom rozsahu odmieta ako vyfabrikované a tvrdí, že za jeho stíhaním je politika – jehoaktivity proti Lukašenkovmu režimu. Obhajkyňa Kolíková uvádza argumenty indikujúce politický charakter obvinenia – nie sú potrebné. Bielorusko je podľa správ AI, HRW, Fredom House, ministerstva zahraničných vecí USA a iných organizácií či inštitúcií preukázateľne nedemokratický štát, porušujúci ľudské práva a základné slobody.
Po rozpade ZSSR v roku 1991 založili Eduard Laikhtman a jeho brat Alexander v Minsku Východoeurópsky ústav biznisu a práva, kde pozývali na prednášky západných odborníkov. Keď po nástupe Lukašenkaodmietli založiť mládežnícku prorežimnú „organizáciu lukašistov“, stal sa vraj ústav objektom záujmu a snahy o diskreditáciu zo strany režimu. Ministerstvá vnútra a školstva, ako aj prokuratúra vykonali „komplexné previerky“, pričom jediným zisteným nedostatkom bol nižší počet študijných pomôcok než určujenorma (!). Čo je dôležité, E. Laikhtman na ústave viedol ajvydavateľstvo s tlačiarňou, kde sa okrem učebníc tlačili aj opozičné materiály – čo neuniklo pozornostitajnej polície. V roku 2001 činnosť tlačiarne zakázali.
Laikhtmanovci, aby predišli úpadku ústavu, nadviazali prostredníctvom spoločnosti Magnit-1, ktorá poskytovala turistické služby, v zahraničí kontakty s firmami prijímajúcimi ľudí do zamestnania. V roku 2003, po náhlom zhoršení zdravotnéhostavu, odcestoval E. Laikhtman na liečbu do Izraela, čo Lukašenkov režim označil za podporu opozície. Bielorusko tvrdí, že vybral podvodne peniaze klientov z účtov v lotyšskej banke Parex. Pravda je však taká, že E. Laikhtman nedisponovalúctami v tejto banke – narozdiel od svojich obchodných partnerov z kanadskej spoločnosti ICC LTD, ktorá spolupracovala so Štátnou bezpečnosťou. Sám dokonca na podozrenie z podvodu z jej strany upozornil bieloruskú prokuratúru. Zdá sa, že sa mu to stalo osudným. Za „spreneveru štyritisíc eur“ mu dnes hrozí v Bielorusku až 10-ročný trest, podstatne vyšší ako v civilizovanýchkrajinách.
„Vydanie do Bieloruska by mohlo znamenať trest smrti,“ povedal pred Krajským súdom v Bratislave, pričom tie slovázopakoval aj jeho pobúrený zať Natan Vilfand, ktorý spolu s manželkou Dianou, dcérou obvineného, pricestoval na Slovensko. Dúfajúc, že ich ťažko chorého otca a svokra (má onkologické a kardiologické diagnózy) krajský súd oslobodí. To sa aj v polovici decembra stalo, prokuratúra sa však odvolala, a tak Laikhtman čaká naďalej na rozhodovanie Najvyššieho súdu. Vo väzení v Bratislave.
.prípad Labsi
Najznámejší „horúci zemiak“ je nepochybne Mustafa Labsi, Alžírčan podozrivý z terorizmu a spolupráce s al-Káidou, ktorý prišiel na Slovensko v roku 2007 za manželkou. Vlani pred Vianocami ušiel z tábora v Rohovciach do Rakúska. Náš Migračný úrad (MÚ) mu už trikrát zamietol žiadosť o azyl, voči čomu sa Labsi odvolal, no Krajský súd v Bratislave jeho odvolanie zamietol.
„Pri posudzovaní každej žiadosti o azyl vychádzame z dostupných verejných zdrojov informácií, ale aj z informácií od našich kolegov v európskych krajinách,“ hovorí všeobecne riaditeľ MÚ Bernard Priecel. Konkrétnejší bol, pochopiteľne, samotný Labsi. Obvinil MÚ, že vychádza iba z internetových informácií o ňom, pričom tvrdí, že keby bol terorista, FBI by ho po výsluchu neprepustila. Podľa niektorých zdrojov mal Labsi absolvovať teroristický výcvik v Afganistane, kde údajne nadviazal kontakty na členov al-Káidy a ďalších skupín, ktoré aktívne pôsobia v Európe a Kanade. Vraj by mal byť členom alžírskej teroristickej skupiny islamských radikálov GSPC v Londýne. Údajne...
Najvyšší súd (NS) SR v auguste minulého roku rozhodol, že Alžírčana prepustia na slobodu a nebude vydaný na trestné stíhanie do svojej vlasti. Hneď po prepustení ho však zadržala cudzinecká polícia. Toto obmedzenie osobnej slobody Labsiho bolo v súlade so zákonom, keďže nemal vízum ani iné povolenie na pobyt. Koncom januára 2009 to potvrdil aj NS SR. Jeho verdiktu z augusta 2008 predchádzal kľúčový nález Ústavného súdu SR z júna, podľa ktorého NS SR rozhodnutím z 22. januára, ktorým pripustil vydanie Labsiho na stíhanie do jeho vlasti, porušil jeho ľudské práva. Alžírčan namietal na ÚS SR porušenie základného práva nebyť mučený ani podrobovaný krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, ktoré zaručuje Ústava SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zadržaný postupne požiadal o azyl vo viacerých európskych krajinách – Francúzsku, Rakúsku, Veľkej Británii i na Slovensku. Vo Francúzsku bol aj odsúdený, na štyri roky, čo oprávňuje pýtať sa na mieru jeho nebezpečnosti.
.prípad Saadi
Kde je pravda v prípade Labsi, nevieme. A môžeme dôvodne pochybovať, že slovenské súdy by vedeli kvalifikovane rozhodnúť o jeho vine. Čo však vieme s určitosťou (okrem toho, že tu Labsiho nechceme), je postoj Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorého Veľká Komora rozhodla v roku 2008 v prípade Saadi vs. Taliansko. Ide o precedentné rozhodnutie. Odpovedá aj na kľúčovú otázku, či má byť pri extradícii s človekom podozrivým z medzinárodného terorizmu zaobchádzané zvláštnym spôsobom.
Nassim Saadi je štátny občan Tuniska žijúci v Miláne, otec osemročného syna, ktorého matka je talianskou štátnou občiankou. V roku 2005 bolv neprítomnosti odsúdený súdom v Tunisku na 20-ročný trest odňatia slobody za trestnýčin členstva v teroristickej organizácii pôsobiacej v zahraničí a za trestný čin podnecovania naterorizmus. V decembri 2001 mu talianske úrady vydali povolenie na pobyt z rodinných dôvodov s platnosťou do októbra 2002, keď bol obvinený zo sprisahania spáchať násilné trestné činy v iných štátoch a tiež z falšovaniadokumentov a prijímania kradnutých vecí. V máji 2005 súd v Miláne prekvalifikoval trestný činmedzinárodného terorizmu na trestný čin sprisahania, a odsúdil ho na štyri roky a šesť mesiacov. Proti tomu rozhodnutiu sa odvolal a v auguste 2006 ho prepustili z väzby na slobodu. Vzápätí však minister vnútra použil ustanovenia práva „o neodkladných opatreniach v boji proti medzinárodnému terorizmu“ a nariadil jeho vydanie do Tuniska. Dňa 11. augusta 2006 Saadi požiadal v Taliansku o politický azyl – čo zamietli. Taliansko sa potom uspokojilo so zárukamiTuniska, že garantuje Saadimu právona spravodlivý proces. A bolo pripravené ho vydať. Do prípadu však vstúpil ESĽP. Pri posudzovaní extradície nejde o preukázanie skutočnej viny, ale o zistenie, či má daná osoba v materskej krajine zaručené právo na spravodlivý proces, či nebude vystavená mučeniu a inému neľudskému zaobchádzaniu – čo by bolo v rozpore s Dohovorom ESĽP. A súd uznal, najmä na základe správ medzinárodných organizáciíako Amnesty International (AI) či Human Rights Watch (HRW), že v prípade vydania Saadiho do Tuniska by bol Dohovor porušený. Súd konštatoval, že „zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestaniaje absolútny, a to bez ohľadu na správanie sa obete (Chachal vs. Veľká Británia).“ Súd si uvedomuje, že „štáty čelia obrovským ťažkostiam modernej doby pri ochrane ich spoločností od teroristického násilia (Chahal vs. Veľká Británia, Shamayev a ostatní vs.Gruzínsko a Rusko)“. Čo je však kľúčové, súd zamietol argumenty Veľkej Británie a Talianska o „vyvažovaní rizika ujmy“, čo by znamenalo, že osobapodozrivá z terorizmu a ohrozujúca národnú bezpečnosť musí predložiť „silnejšie dôkazy na preukázanie, že jetu riziko zlého zaobchádzania“ – pretože by to bolo v rozpore s absolútnou povahou Dohovoru.
Otázka, či by EÚ vydala na stíhanie do Spojených štátov, povedzme, Usámu binLádina, keby sa odrazu objavil v Rohovciach, preto nie je absurdná. Ostro kritizovaná prax Guantanáma by zrejme bolaargumentom proti vydaniu. Na judikatúru ESĽP (z prípadu Saadi vs. Taliansko vychádzalo aj rozhodovanie nášho Ústavného súdu o prípadeLabsi) sa v plnej miere odvoláva ajadvokátka Mária Kolíková. Zastupovala Labsiho, dnes zastupuje izraelského občana Eduarda Laikhtmana, ktorého žiada o vydanie Bielorusko.
„Vyvstala principiálna otázka, či si Slovensko ctí záväzok nevydávať ľudí do krajín, v ktorýchsú porušované základnépráva, osobitne zákaz mučenia, ktorý garantuje nielen Dohovor, ale aj naša Ústava,“ tvrdí Kolíková a dodáva: „Iste, mnohí ma upozorňovali, nech si zvážim zastupovanie Labsiho. Som však presvedčená, že boj proti terorizmu nemôže znamenať, že budeme používať spôsoby, ktoré sú v rozpore s našimi hodnotami.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.